Umelý štát

Existujú pádne dôvody domnievať sa, že vytvorenie federálneho, multietnického a multireligiózneho štátu bolo chybou. Článok v denníku Washington Examiner je provokatívny a miestami prehnaný. Napriek tomu si jeho hlavná téza zaslúži dôkladné a seriózne zváženie.

Bosna a Hercegovina nie je inak fungujúce politické spoločenstvo, ktorého problémy by sa dali vyriešiť s trochou väčšej ústavnej predstavivosti, európskou politikou „cukru a biča“ alebo čoraz prísnejšími a invazívnejšími formami medzinárodného dohľadu. Skôr ide o umelý štát, ktorého základné politické rozpory sú príliš hlboké na to, aby ich bolo možné napraviť prepracovanými diplomatickými dohodami.

To nie je ostrý útok na Daytonskú mierovú dohodu ani na obdivuhodné úsilie štátov zapojených do rokovaní: USA, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Nemecka a Ruska. Dayton ukončil tri a pol roka trvajúci strašný masaker, ktorý si vyžiadal takmer 100-tisíc mŕtvych vojakov a civilistov.

Daytonská dohoda však, nech už boli jej zámery akokoľvek dobré, sama osebe nemohla vytvoriť národ tam, kde žiadny neexistoval. Namiesto toho vytvorila zložité a nefunkčné kondomínium, v ktorom sa od Bosniakov, Srbov a Chorvátov očakávalo, že budú zdieľať inštitúcie, pričom si zachovajú hlboko odlišné predstavy o tom, aká by Bosna mala byť. O tri desaťročia neskôr medzinárodné spoločenstvo naďalej trvá na tom, že toto usporiadanie sa dá nejako sfunkčniť, ak budú miestni obyvatelia riadne disciplinovaní.

Trvalý protektorát

Ide však o mimoriadne neúctivý spôsob pohľadu na národy Bosny a Hercegoviny. Pozoruhodné na Bosne po Daytone nie je len to, že cudzinci naďalej zasahujú do jej vnútropolitického života, ale že sa takýto zásah začal považovať za úplne normálny.

Viac ako 30 rokov po Daytone zostáva Úrad vysokého predstaviteľa najvyššou autoritou krajiny, na čele ktorého stojí zahraničný úradník s rozsiahlymi právomocami. Patria medzi ne právomoc vydávať a rušiť právne predpisy a odvolávať verejných činiteľov, od sudcov až po politických vodcov. Európska únia zároveň v krajine udržiava svojho osobitného zástupcu. EUFOR, čo je v podstate okupačná sila EÚ s viac ako 1 000 príslušníkmi, zostáva nasadená v rámci bosnianskych hraníc.

Bosnianske inštitúcie preto naďalej fungujú pod medzinárodným dohľadom. Keďže Daytonská dohoda v podstate bráni krajine v uplatňovaní plnej suverenity, vyvstáva otázka, či sa článok 1 Charty Organizácie Spojených národov, ktorý zakotvuje zásadu sebaurčenia národov, vzťahuje na národy tvoriace Bosnu.

Je nerozumné, ba až naivné očakávať, že súčasná, hlboko ponižujúca bosnianska dohoda bude trvať naveky. Tri desaťročia po skončení vojny európski úradníci stále poučujú príslušníkov všetkých troch hlavných etnických skupín o zmierení. V podstate im hovoria, že nie sú pripravení na vlastnú samosprávu.

Pôvodným cieľom medzinárodného dohľadu zavedeného po Daytone však nebolo vytvoriť trvalý zahraničný protektorát nad bosnianskymi národmi. Jeho úlohou bolo vytvoriť podmienky, za ktorých by sa takýto dohľad nakoniec stal zbytočným.

Politický, nie inštitucionálny problém

Nepohodlnou pravdou je, že Bosnu nie je možné napraviť. Jej základný problém nie je inštitucionálny, ale politický. Bosna nemôže existovať ako funkčný štát, pretože Bosna nie je národom. Veľká časť jej občanov nemá spoločnú víziu budúcnosti štátu.

Srbi z Republiky srbskej majú svoje vlastné politické inštitúcie a usilujú sa o úplnú politickú autonómiu a právo žiť v užšom súlade so svojimi etnickými príbuznými v Srbsku. Moslimské bosnianske strany si medzitým vo všeobecnosti predstavujú silnejší a centralizovanejší štát. Chorváti už dlho vyjadrujú nespokojnosť s politickým zastúpením. Systém prežil tak dlho len preto, že vonkajšia sila, EÚ, trvala na jeho udržaní.

Skutočné nebezpečenstvo spočíva v tom, že toto umelé, zvonku vnútené usporiadanie sa nekontrolovateľne zrúti, keď sa jeho garant, EÚ, ocitne zaneprázdnený krízou inde. Namiesto čakania na katastrofu by bolo určite múdrejší riadiť rozdelenie Bosny a Hercegoviny a zabezpečiť, aby sa oddelenie uskutočnilo mierovo a úspešne.

Riadenie mierového oddelenia

Namiesto toho, aby medzinárodné spoločenstvo považovalo územnú celistvosť Bosny za nedotknuteľnú, malo by preto zvážiť, ako by mohlo vyzerať usporiadané odčlenenie. Hranice, občianstvo, dlh, ochrana menšín a vlastníctvo štátneho majetku by predstavovali zložité otázky pri rokovaniach o rozdelení Bosny. Cieľom by malo byť zachovanie práv a záujmov všetkých etnolingvistických komunít v krajine a zároveň umožnenie skutočnej samosprávy bez trvalej zahraničnej kurately.

Pre takéto procesy, akokoľvek sú zložité, nechýbajú precedensy. Československo sa pokojne rozdelilo, čím vznikli dva štáty, ktoré odvtedy udržiavajú priateľské vzťahy. Dôsledné riadenie procesu oddelenia by mohlo zabrániť obnoveniu traumy a umožniť rôznym komunitám v Bosne vytvoriť nové a konečne funkčné štáty.

To by im prospelo oveľa viac, ako keby mali na neurčito žiť v hanbe pod cudzou nadvládou a uprostred byrokratickej patovej situácie medzi orgánmi v Sarajeve a Banja Luke.

Alternatíva je v konečnom dôsledku neprijateľná. Status quo znamená zachovanie neovládateľného štátu a predlžovanie politickej paralýzy, ktorá skôr či neskôr vyústi do krízy. Bývalý vysoký predstaviteľ Christian Schmidt nedávno narážal na túto „tichú dekonštrukciu“ bosnianskych štátnych inštitúcií.

Situácia pripomína známy výrok Ernesta Hemingwaya: „postupne a potom zrazu“. Úlohou Európy je zabezpečiť, aby sa Bosna nikdy nedostala do tej druhej fázy.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.