Predposledný júnový týždeň priniesol "tiché" schválenie návrhu zákona z dielne opozičnej strany S. O. S. Rumunsko v Poslaneckej snemovni. Keďže uplynulo 45 dní od návrhu zákona zo 14. apríla bez toho, aby bol prerokovaný alebo zamietnutý, uskutočnilo sa 24. júna jeho automatické "tiché schválenie". Tento inštitút definuje článok 75 rumunskej ústavy a v rámci Európy je jedinečný.
Aby – rozsahovo veľmi stručný – zákon nadobudol platnosť, musí ho ešte schváliť Senát, teda horná komora rumunského parlamentu, avšak na tejto úrovni už nejestvuje možnosť tichého schválenia a Senát ho tak bude musieť prerokovať. V zákone o zjednotení zverejnenom na webe rumunského parlamentu stojí, že "parlament Rumunska rozhoduje o zjednotení Rumunska s Moldavskou republikou".
Nie anexia, ale spojenie
Prijatie zákona Senátom by znamenalo, že parlament Rumunska zákonom splnomocňuje vládu krajiny, aby "bezodkladne začala rokovania s orgánmi v Kišiňove s cieľom dovŕšiť zjednotenie s Moldavskou republikou".
Ako sa však píše v prvom článku zákona, Rumunsko je oddané "ustanoveniam Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) z Helsínk, ktorý pripúšťa možnosť zmeny hraníc mierovou a diplomatickou cestou".
Moldavská prezidentka Maia Sanduová a jej rumunský náprotivok Nicușor Dan dlhodobo pestujú blízke priateľské vzťahy a obaja sú za spojenie štátov. Sanduová ako rumunská občianka za Dana hlasovala v ostatných prezidentských voľbách. Obaja si budujú obraz bojovníkov proti úplatkárstvu a Bukurešť pomohla Kišiňovu výrazne znížiť energetickú závislosť od Ruska.
Spojenie s Rumunskom podporuje podľa prieskumu z marca 2026 viac ako 40 percent občanov Moldavska, zatiaľ čo podľa prieskumu z leta 2025 to bolo iba 26 percent. V Rumunsku by za spojenie s Moldavskom hlasovalo viac ako 70 percent voličov.
Pripomeňme, že Sanduová v januári vyhlásila, že pokiaľ by sa v Moldavsku konalo referendum o opätovnom zjednotení 2,4-miliónového Moldavska s 19-miliónovým Rumunskom, hlasovala by za. Svoje rozhodnutie odôvodnila v britskom podcaste The Rest is Politics (RIP, Zvyšok je politika) historicky aj pragmaticky.
Nie je nezávislosť ako nezávislosť
Väzby medzi krajinami sú napriek ich medzištátnej aj schengenskej hranici tradične vrelé. Pripomeňme, že na Ukrajine v rámci dobrovoľníckych jednotiek bojujú občania Moldavska a Rumunska pod zástavou jednej Rumunskej bojovej skupiny „Getica“, ktorá pozostáva z rumunsky hovoriacich občanov oboch krajín a úzko spolupracuje s Ruským dobrovoľníckym zborom (RDK).
„Prežitie demokracie a nezávislosti malých krajín, ako je Moldavsko, je čoraz náročnejšie, takisto ako odolávanie vplyvu Ruska,“ povedala Sanduová v rámci odpovede na otázku, prečo by hlasovala za zlúčenie s Rumunskom, ktoré by znamenalo zánik jej prezidentského mandátu.
Dan podporuje moldavskú eurointegráciu, ktorú si Moldavčania v roku 2024 tesnou väčšinou vyžiadali v referende – ak by sa však Moldavsko stalo súčasťou Rumunska, proces prijatia by bol rýchlejší. Podľa niektorých moldavských politikov by práve prieťahy s prijatím Moldavska do EÚ mohli viesť k pripojeniu k Rumunsku.
Moldavská republika je podobne ako Gruzínsko či Srbsko na papieri (de iure) väčšia ako v skutočnosti (de facto). Tenký dlhý pás územia medzi riekou Dnester na západe a moldavsko-ukrajinskou hranicou na východe spadá pod sporné Podnestersko.
Hoci krajiny OSN považujú územie za súčasť Moldavska, od 90. rokov, keď separatistov podporilo Rusko, ide o neuznaný štát s väzbami na Moskvu, ktorá v oblasti drží asi 500-člennú posádku „mierotvorcov“.
Na bojoch na strane separatistov sa vtedy zúčastnil okrem iných aj vojnový zločinec a neskorší minister obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Vsevolodovič Girkin, známy ako Igor Ivanovič Strelkov.
Pripomeňme, že 16. marca 2022 prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rezolúciu, ktorou označilo územie samozvanej republiky za Ruskom „okupované územie“ – dovtedy bolo vedené ako nachádzajúce sa „pod účinnou kontrolou Ruskej federácie“.
Čo na to dejiny?
Západná časť historického Moldavska (Moldova) je v súčasnosti s Valašskom (Țara Românească) a Sedmohradskom (Transilvania) súčasťou Rumunska, zatiaľ čo východná časť tejto historickej krajiny má vlastnú štátnosť.
Súčasným hraniciam položilo základ divoké 20. storočie. Po boľševickom prevrate a rozpade Ruskej ríše sa v roku 1918 východná časť Moldavska stala súčasťou Rumunského kráľovstva, čo bolo v roku 1920 potvrdené na medzinárodnej úrovni v Parížskej dohode, podobne ako bolo v rámci Trianonskej a Versailleskej dohody uznané Česko-Slovensko.
Tajný dodatok sovietsko-nemeckej zmluvy o neútočení z roku 1939 sa netýkal iba rozdelenia Poľska či okupácie pobaltských krajín Sovietskym zväzom – východná časť Moldavska na jeho základe pripadla Sovietskemu zväzu. Kremeľ na jej území v roku 1940 zriadil Moldavskú sovietsku socialistickú republiku.
Krátko po začatí nemeckého útoku na Sovietsky zväz 22. júna 1941 sa rumunským jednotkám podarilo vytlačiť z Moldavska Červenú armádu, avšak už v lete 1944 bola krajina opäť pod kontrolou Moskvy a aj po skončení druhej svetovej vojny si Kremeľ územie východného Moldavska nechal pre seba, presadiac hranice z roku 1940.
Kišiňov vyhlásil nezávislosť v roku 1991, keď sa už Sovietsky zväz rozpadal. Súčasťou Moldavskej SSR bola od roku 1940 aj Moldavská autonómna sovietska socialistická republika, pôvodne ukrajinské územie, ktorého národnostné zloženie a národné povedomie sa počas sovietskej prítomnosti výrazne pretváralo a v súčasnosti je pod názvom Podnestersko opäť pod ruskou okupáciou.
V roku 2023 sa v Moldavsku úradný jazyk premenoval z moldavčiny na rumunčinu, ktorá v moldavskom variante obsahuje menšie množstvo slov prevzatých z ruštiny, čo je dôsledok porušťovacej politiky v republikách Sovietskeho zväzu. Jeho súčasťou bolo aj pretváranie regionálnej identity moldavských Rumunov na moldavskú národnú identitu.
„Proruské sily v Moldavsku a Kremeľ… vždy spochybňovali názor, že väčšinové obyvateľstvo je etnicky rumunské a hovorí po rumunsky,“ poznamenal po prijatí zákona o premenovaní štátneho jazyka Cristian Cantir, moldavský docent medzinárodných vzťahov na Oaklandskej univerzite.
Nemecký sociológ Max Weber vystihol, že „celé dejiny ukazujú, ako ľahko vie politická vôľa prebudiť vieru v pokrvné príbuzenstvo, ak tomu nestoja v ceste veľké antropologické rozdiely“. Posledné slovo však budú mať tak či onak rumunský senát, moldavskí a prípadne aj rumunskí občania, ktorí o pripojení či nepripojení možno raz budú hlasovať v rámci referenda.
Prípadný koniec štátnej samostatnosti Moldavska v rámci jeho pripojenia k Rumunsku by však mnohí Moldavčania ani nepocítili, keďže približne 60 percent z nich má už teraz okrem moldavského aj rumunské občianstvo.