Nemecko preto vedie iniciatívu spolu s 10 ďalšími štátmi EÚ, ktorej cieľom je sťažiť využívanie národného práva veta. Spoločný list adresovaný šéfke zahraničnej politiky EÚ Kaji Kallasovej vyzýva vlády, aby svoje výhrady vznášali skôr, čím by zostalo viac času na rokovania. Mali by tiež prestať právo veta spájať s nesúvisiacimi otázkami. Napríklad by sa od krajiny očakávalo, že nebude blokovať vyhlásenie o Izraeli s cieľom zabezpečiť si ústupky v spore o rozpočet.
Návrh sa bude prerokúvať na neformálnom zasadnutí ministrov zahraničných vecí EÚ 1. a 2. septembra v írskom grófstve Wicklow. Spomínaných 11 vlád sa nesnaží zmeniť zmluvy EÚ ani formálne zrušiť zásadu jednomyseľnosti. Namiesto toho sa snaží obmedziť využívanie veta prostredníctvom politických očakávaní, ktoré žiadny štát nie je zo zákona povinný splniť.
Premena hlasu „nie“ na dobrovoľné zdržanie sa hlasovania
Najdôležitejší nástroj už existuje. Podľa článku 31 Zmluvy o Európskej únii zdržanie sa hlasovania nebráni prijatiu jednomyseľného rozhodnutia. Štát preto nemusí podporiť rozhodnutie v oblasti zahraničnej politiky, aby bolo prijaté. Stačí, ak sa zdrží hlasovania namiesto toho, aby hlasoval proti.
Prostredníctvom takzvaného konštruktívneho zdržania sa hlasovania môže vláda dokonca formálne vyjadriť svoj nesúhlas. Následne nie je povinná rozhodnutie sama uplatňovať, musí však akceptovať, že zaväzuje Európsku úniu, a nesmie brániť jeho vykonávaniu. Rozhodnutie možno zablokovať len vtedy, ak štáty, ktoré sa takto zdržali hlasovania, predstavujú najmenej jednu tretinu členských štátov a najmenej jednu tretinu obyvateľstva EÚ.
Pre vládu, ktorá z vnútropolitických alebo ústavných dôvodov nemôže opatrenie podporiť, to predstavuje východisko. Krajiny, ako sú Rakúsko, Írsko a Malta, využili tento mechanizmus, aby umožnili poskytnutie vojenskej pomoci Ukrajine bez toho, aby sa na nej samy podieľali. Nemecká iniciatíva sa snaží, aby sa táto reakcia stala bežnou praxou: ak nie je ohrozený žiadny zásadný národný záujem, štát by sa mal stiahnuť, namiesto toho, aby brzdil ostatných.
Konštruktívne zdržanie sa hlasovania by sa však nestalo povinným. To by si vyžadovalo zmeny zmlúv EÚ a nemecký návrh si netrúfa zájsť až tak ďaleko.
Či hlasovanie „proti“ skutočne slúži zásadnému národnému záujmu, alebo sa používa iba ako vyjednávací prostriedok, je na rozhodnutí príslušnej vlády. Ani Kallasová, ani ostatné členské štáty nemôžu odmietnuť jej odôvodnenie a potom pokračovať bez nej.
To okamžite odhaľuje základný problém návrhu: nemá žiadnu záväznú platnosť, ale otvára dvere pre politický tlak. Všetko zostáva otvorené interpretácii a stále závisí od ochoty potenciálne „neposlušného“ členského štátu EÚ. Jediný rozdiel spočíva v tom, že sa od neho teraz očakáva, aby svoje konanie vysvetlil.
Tam, kde zmluvy už umožňujú prijímať rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou, návrh vyzýva na rozsiahlejšie využívanie týchto ustanovení. To zvyčajne vyžaduje súhlas najmenej 15 z 27 vlád, čo predstavuje 65 percent obyvateľstva EÚ.
Krajina však stále môže použiť záchrannú brzdu, ak sa odvolá na „závažné a uvedené dôvody národnej politiky“. Návrh vyžaduje jasné odôvodnenie, ale ostatným vládam neposkytuje žiadny prostriedok na to, aby ho vyhlásili za nedostatočné.
Ani 11 vlád nedokáže zastaviť jednu krajinu, ktorá sa bráni
Plán nevyžaduje väčšinové hlasovanie na úrovni EÚ, pretože neprináša žiadne právne záväzné zmeny. Členské štáty sa môžu dobrovoľne zaviazať, že budú vznášať námietky skôr, budú využívať konštruktívne zdržanie sa hlasovania a vyhnú sa blokovaniu rozhodnutí v súvislosti so spormi, ktoré s danou vecou nesúvisia. Alebo sa rozhodnú, že tak neurobia.
Stretnutie vo Wicklowe môže týmto zásadám správania poskytnúť politickú podporu, nemôže však zaviesť nový systém hlasovania. Ide predovšetkým o vyvinutie tlaku: vlády by sa zaviazali vopred vysvetliť dôvody veta, čím by sa uľahčilo odsúdenie každého štátu, ktorý tak neurobí.
Záväzný prechod na väčšinové hlasovanie by v niektorých oblastiach bol v skutočnosti možný aj bez úplnej reformy zmluvy. Článok 31 obsahuje takzvanú prechodnú doložku, ktorá umožňuje Európskej rade otvoriť určité oblasti zahraničnej politiky pre rozhodovanie väčšinou. Túto zmenu by však najprv muselo jednomyseľne schváliť všetkých 27 hláv štátov a vlád.
Práve tá vláda, ktorej veto má byť obmedzené, by tak mohla toto obmedzenie vetovať. Byrokratické monštrum tak pohltí samo seba. Rozhodnutia s vojenskými alebo obrannými dôsledkami sú z tohto postupu nateraz vylúčené.
Zmena zmlúv EÚ by predstavovala ešte väčšie prekážky. Akákoľvek zmena by musela byť odsúhlasená všetkými členskými štátmi a následne ratifikovaná v súlade s ich príslušnými vnútroštátnymi predpismi. Spomínaná iniciatíva obchádza túto zdanlivo neprekonateľnú prekážku tým, že ponecháva právne predpisy bez zmien.
Skupina 11 vlád môže verejne kritizovať budúce veto, rozobrať odôvodnenie, ktoré sa k nemu uvádza, a zvýšiť politické náklady. Nemôže však prinútiť dotknutý štát, aby sa zdržal hlasovania, ani mu zabrániť, aby do toho zapájal nesúvisiace spory. „Nový Orbán“ by mohol jednoducho ignorovať navrhované pravidlá a potom blokovať rozhodnutia rovnako ako ten predchádzajúci.
Iniciatíva má prevažne symbolický charakter, ale politicky mení status quo. Ukazuje, že zúčastnené vlády si tento problém uvedomujú, neposkytuje im však žiadne účinné prostriedky na jeho riešenie. Plánovaný kódex správania môže pomôcť v prípade, ak je štát už pripravený na kompromis. Ak nie, zostáva nevymožiteľný – hoci sa tým posilní rámec pre verejný politický tlak na štát, ktorý použije právo veta, aby svoje rozhodnutie prehodnotil.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
