Mnohí Briti považujú brexit za chybu. Iní sa aspoň zamýšľajú nad tým, či Spojené kráľovstvo urobilo správne rozhodnutie, keď v roku 2016 tesnou väčšinou hlasovalo za vystúpenie. Keir Starmer sa počas svojho premiérskeho mandátu, ktorý sa skončí o niekoľko týždňov, usiloval o užšie vzťahy s EÚ. Jeho nástupca Andy Burnham bude pravdepodobne pokračovať v rovnakom smere.
To, čo sa začiatkom júla udialo v Európskom parlamente, by mohlo prinútiť aspoň niektorých pochybujúcich o brexite, aby svoje postoje ešte raz prehodnotili.
Najnovšie udalosti v Štrasburgu by si mali vziať k srdcu aj politickí lídri vo Švajčiarsku a na Islande. Ich vlády sa snažia priblížiť svoje krajiny k Európskej únii napriek nesúhlasu väčšiny svojich občanov. Pozornosť by tomu mala venovať aj verejnosť.
Dňa 9. júla schválil europarlament zákon, ktorý štátu umožní vykonávať bezdôvodné hromadné sledovanie súkromných digitálnych konverzácií. Urobil tak napriek tomu, že väčšina poslancov trikrát hlasovala proti tomuto opatreniu.
Ako sa môže legislatívny balík stať zákonom, keď napriek všetkým formám nátlaku zaň hlasuje len menšina – a to nie raz, ale opakovane? V demokracii sa niečo také stať nemôže.
V EÚ sa to však stať môže.
Zákon odmietnutý väčšinou
Potom, čo Európsky parlament v prvom čítaní zamietol sledovanie četov, predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová vytiahla svoj tromf: oznámila, že má v úmysle uplatniť núdzový postup.
Tento postup sa však vzťahuje iba na nepredvídané udalosti a len v prvom čítaní, nie v druhom čítaní. Metsolová tak pred zrakmi verejnosti porušila pravidlá svojej vlastnej inštitúcie.
V druhom čítaní väčšina opäť návrh zamietla. Potom prišla tretia fáza.
Keďže opatrenie navrhla Európska komisia, iba takzvaná kvalifikovaná väčšina v počte najmenej 361 hlasov mohla teraz zablokovať legislatívu (rozhodovali teda hlasy proti, a nie za, poznámka redakcie), ktorá už v schvaľovacom procese bola tesne pred cieľom.
Táto väčšina hlasov proti nebola dosiahnutá, pretože mnohí poslanci už odišli na letné prázdniny. Práve preto bruselskí „pučisti“ naplánovali hlasovanie na júl. Pravdepodobne si potom navzájom potriasli rukami a blahoželali si k svojej vynaliezavosti.
Evanjelium podľa Bruselu
Kedykoľvek politici propagujú EÚ, siahajú po svojom obľúbenom čarovnom slovnom spojení: „založené na pravidlách“. Najmä nemeckí zástupcovia túto frázu neustále opakujú.
Ich zvyčajné kázanie znie tak, že tento blok sa odlišuje od všetkých ostatných krajín a zoskupení na svete tým, že sa viaže na normy, ktoré si sám stanovil. Slová im tečú z úst ako med.
Frázou „založený na pravidlách“ najhorlivejšie útočia na Spojené štáty Donalda Trumpa, istí si svojou morálnou nadradenosťou.
V skutočnosti sa EÚ vyznačuje tým, že sa neustále chváli dodržiavaním zásad, pričom takmer každé dôležité ustanovenie rýchlo mení alebo jednoducho ignoruje, len čo ho bruselskí technokrati považujú za nevhodné.
Aj iné krajiny si s predpismi pohrávajú. Aspoň sa však neustále nevydávajú pred zvyškom sveta za vzory spoľahlivosti a dodržiavania zákona.
Skutočnosť, že úzko prepojená skupina úradníkov Komisie a vedúcich predstaviteľov europarlamentu dokáže presadiť autoritársky zákon proti vôli väčšiny a v rozpore s vlastnými postupmi, svedčí predovšetkým o jednej veci: aparát EÚ nemá žiadne výčitky svedomia, keď pohŕda vlastnými pravidlami.
Prečo by aj mal? Brusel to robí rutinne už roky.
Pfizergate a chýbajúce správy
Niektorí čitatelia si možno ešte pamätajú kauzu „Pfizergate“.
V rokoch 2021 a 2022 predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová dojednávala kľúčové podrobnosti nákupu vakcín proti koronavírusu pre EÚ s generálnym riaditeľom spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom prostredníctvom textových správ na svojom súkromnom telefóne.
Hodnota zmluvy presiahla 35 miliárd dolárov. Vedenie rokovaní týmto spôsobom porušilo všetky platné pravidlá.
Keď poslanci a novinár z denníka New York Times požiadali o prístup k tejto korešpondencii medzi von der Leyenovou a Bourlom, aby zistili, prečo Európska únia nakúpila toľko dávok za takú vysokú cenu, predsedníčka Komisie spočiatku tvrdila, že žiadne relevantné správy neexistujú.
Väčšina korešpondencie potom záhadne zmizla z jej telefónu.
Dňa 14. mája 2025 v nadväznosti na žalobu podanú denníkom New York Time, Všeobecný súd Európskej únie rozhodol, že tvrdenie von der Leyenovej, podľa ktorého žiadne správy týkajúce sa spoločnosti Pfizer neexistujú, je krajne nepravdepodobné, a nariadil jej, aby ich zverejnila.
Keďže však správy, ako už bolo spomenuté, zmizli, verejnosť stále nevie, o čom diskutovali predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ spoločnosti Pfizer.
Moc za zatvorenými dverami
Rovnako poučný je aj príbeh o tom, ako sa táto nemecká politička v roku 2019 dostala na najvyšší post v EÚ.
Pred voľbami do Európskeho parlamentu sľúbili európski premiéri, že hlavný kandidát politickej skupiny, ktorá získa najviac hlasov, sa stane predsedom Komisie.
Sľub voličom bol jasný: váš hlas konečne o niečom rozhodne. Vy určíte, kto bude blok zastupovať.
Na základe výsledkov volieb by sa tejto funkcie mal ujať Manfred Weber, nemecký politik z CSU a hlavný kandidát Európskej ľudovej strany.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron ho však nechcel a neformálne veto uplatnilo aj niekoľko ďalších európskych lídrov. Nakoniec hlavy vlád porušili svoje sľuby a zvolili Ursulu von der Leyenovú – ženu, ktorej meno sa na žiadnom hlasovacom lístku neobjavilo.
S radosťou túto funkciu prijala. Ako nemecká ministerka obrany bola zapletená do viacerých škandálov, ktoré však všetky elegantne nechala za sebou, keď sa presťahovala z Berlína do Bruselu.
Poučenie je jasné: v EÚ sa rozhodnutia nerobia na základe vôle voličov, ale v zákulisí. Ani europarlament nemá čo povedať, keď je Komisia odhodlaná presadiť si svoju vôľu.
Zmluvy, ktoré sú ako stvorené na porušenie
Čokoľvek je napísané v parlamentných pravidlách alebo zmluvách EÚ, platí len dovtedy, kým to vyhovuje tým, ktorí skutočne disponujú mocou. V okamihu, keď to už nevyhovuje, sa to jednoducho odhodí.
Maastrichtská zmluva, ktorou sa zaviedlo euro, obsahovala známe maastrichtské kritériá obmedzujúce verejný dlh. Formálne tieto ustanovenia stále existujú. V súčasnosti ich však takmer žiadna krajina eurozóny nedodržiava.
Zmluvy EÚ obsahujú takzvanú klauzulu o zákaze finančnej pomoci, podľa ktorej žiadny členský štát nezodpovedá za záväzky iného členského štátu ani ich nepreberá.
Formy zdieľania finančného rizika sú však už dlho realitou, a to nielen od poskytnutia pôžičiek Grécku. Riziká vyplývajúce z niektorých štátnych dlhopisov nakúpených v rámci programov nákupu aktív Európskej centrálnej banky sú zdieľané v rámci Eurosystému.
To robí z princípu zakotveného v zmluvách frašku. Táto doložka reprezentuje len prázdne slová na papieri.
Grécko bolo, mimochodom, aspoň vystavené prísnym úsporným požiadavkám zo strany svojich partnerov v EÚ.
Keď sa vtedajšieho predsedu Komisie Jeana-Clauda Junckera opýtali, prečo Únia nezachovala rovnaký prístup voči ťažko zadlženému Francúzsku, ktoré prekročilo všetky maastrichtské limity, poskytol svoju legendárnu odpoveď: „Pretože je to Francúzsko.“
Nedávno španielsky socialistický premiér Pedro Sánchez navrhol emisiu spoločného dlhu EÚ. Peniaze, za ktoré by ručili všetky členské štáty – predovšetkým Nemecko –, by mali zmierniť bremeno krajín s chronickými deficitmi.
Aj to by predstavovalo jasné porušenie viacerých zmlúv vrátane Maastrichtskej a Lisabonskej zmluvy. Práve z tohto dôvodu je veľká šanca, že dlhová únia vznikne presne v tejto podobe.
Všetko závisí od páchateľa
Politici, ktorí neustále používajú frázu „založená na pravidlách“, sa nikdy neunavia vyhlasovať svoju oddanosť EÚ princípu právneho štátu – v praxi doma aj prostredníctvom poučiek pre zvyšok sveta.
Skutočnosť však vyzerá celkom inak.
Keď v novembri 2024 vyhral prvé kolo rumunských prezidentských volieb euroskeptický kandidát, najvyšší súd krajiny na základe zámienky pritiahnutej za vlasy bez ďalšieho konania zrušil rozhodnutie voličov. Európska komisia tento krok výslovne schválila.
Thierry Breton, vtedajší komisár, vydal pozoruhodné vyhlásenie: „Urobili sme to v Rumunsku a ak to bude potrebné, urobíme to aj v Nemecku.“
Keď nový maďarský premiér Péter Magyar nedávno zmenil ústavu a jednoducho dal odvolať z funkcie prezidenta krajiny, spojenca porazeného Viktora Orbána – čo predstavovalo skutočný prevrat –, Brusel a jeho zástancovia poriadku založeného na pravidlách mlčali.
Rovnako ako v prípade zadlženého Francúzska aj v EÚ záleží na tom, kto pravidlá porušuje.
Najčestnejší muž EÚ
Jean-Claude Juncker, kedysi najvyšší európsky úradník, bol často viditeľne pod vplyvom alkoholu. Niekedy ho kolegovia museli podopierať počas verejných vystúpení.
Ako sa hovorí, deti a opilci hovoria pravdu.
Juncker tiež vymyslel príslovie, ktoré by si zaslúžilo byť vyryté nad vchodom do budovy Berlaymont, sídla moci v Bruseli: „Keď ide do tuhého, musíte klamať.“
Práve to z tohto Luxemburčana robí najčestnejšieho politika EÚ.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.