Prečo aj lockdown prináša neistotu

Neistotu vyvolávajú aj vysoké čísla mŕtvych, jednotlivé vlny, smrtnosť starých ľudí ale aj hospitalizácie mladších. To strašenie obojstranne paralyzuje, jazyk hrubne, názorový oponent sa stáva nepriateľom.

Sedel som pred pár týždňami v gréckom bistre v širšom centre Bratislavy, pri vedľajšom stole skupina hlasných mladých ľudí. Objednali si a začali nadávať na kritikov vakcín, keď všetci potvrdili príslušnosť k skupine, reč sa obrátila na nežiaduce príznaky vakcín. Ukázalo sa, že dievčatá za stolom osobne poznajú ženy, ktorým dlhšie mešká menštruácia, iní poznajú ľudí, ktorí majú problém so svalmi či zrakom, každý niečím prispel. Problém je, že takáto diskusia sa vedie iba v súkromí, mediálne je interpretovaná ako hrozba a prejav antivax. Spoločenský dopad je opäť rovnaký, posilňuje to neistotu.

Ten príklad ilustruje, že iná je situácia vo verejnej debate a iná v súkromnej sfére. Verejne sa debata vedie klanovo, spochybniť priamu úmeru medzi ochorením nezaočkovaných a hospitalizáciou alebo naopak, uviesť pochybnosť o nežiadúcich účinkoch vakcín a riziku pre niektoré skupiny obyvateľstva je tabu. V súkromnej rovine predsa len ešte polarizácia nedosiahla ten stupeň, ako ukazuje anekdotický príklad vyššie. Čo nie je, môže byť. Predpoklady na to sú.

Problém totiž je, že sa spojili dve kategórie, morálka a politika. Ak si pomôžeme Carlom Schmittom, nemeckým právnym a politickým filozofom, ktorý vo svojom diele veľmi súčasne rozumel hraniciam a limitom spoločenskej zmluvy, tak ako v estetike rozlišujeme krásu a škaredosť, v ekonómii prospešnosť a škodlivosť, v morálke dobro a zlo, tak v oblasti politična vymedzil kategórie priateľa a nepriateľa. Schmitt v svojom diele (obzvlášť Pojem politična) ale nemiešal morálku s politikou, protiklad dobrého a zlého (podobne ako pekného a škaredého) nestotožňoval s protikladom priateľa a nepriateľa. Lenže práve to sa už dlhší čas v politike deje, politický nepriateľ je morálne zlý, pre mnohých aj esteticky odpudivý. Práve to je zdroj čoraz hlbšej spoločenskej polarizácie. U nás to zatiaľ nedosahuje parametre Ameriky či Poľska, ale sme na rovnakej ceste.

Lenže ako tomu čeliť?

Základný problém tejto úvahy je, že táto situácia znemožňuje možnosť porozumenia, vlastne aj poznania druhej, opačnej a „cudzej“ pozície. Je to nielen palivo pre eskaláciu konfliktu, ale aj pre prístup, že riešením je iba víťazstvo jednej strany. Práve to však nie je možné.

Praktickou otázkou potom je, ako získať aspoň miernu (ale rozhodujúcu) prevahu. Tak ako pri brexite. Zaujímavý príspevok ponúkla v tomto ohľade nová česká vláda Petra Fialu. V jednom zo svojich prvých vyjadrení k téme povedali, že riešením nemá byť nejaké nové „zázračné“ opatrenie proti covidu, ale apel „Naučme sa žiť s covidom“. Je v tom zdanlivý paradox, nie je tam prísľub riešenia, a predsa to posilňuje spoločenskú dôveru. Prekračuje to táborové myslenie a otvára cestu k nejakému aspoň miernemu vzájomnému porozumeniu.

Na Slovensku ideme zatiaľ opačným spôsobom. Rozdávanie peňazí či reči o povinnom očkovaní, rovnako ako odmietanie očkovania bez diskusie to len posilňujú.

Následným zdrojom neistoty totiž je, keď po polroku neplatí to, čo bolo považované za nespochybniteľnú vec. Týka sa to Igora Matoviča, rovnako ako aj Roberta Fica.

John Micklethwait a Adrian Wooldridge už vo svojej minuloročnej knihe Wake-Up Call napísali, že to posilní socializmus a vyššie prerozdeľovanie v spoločnosti. Je to zrejme nevyhnutné, vidíme to na koaličných aj jednofarebných vládach. Brusel nezaváhal a využil túto príležitosť na vznik spoločných dlhov, čo bol v Amerike najsilnejší nástroj federalizácie štátu. Problémy to však len zhorší, aj keď istý čas sa tým kúpi.

Má to silnú politickú dimenziu, viaceré vlády už kvôli vírusu prišli o dôveru a mandát. Vlády to cítia, preto sa snažia tlmiť odpor zavádzaním štátneho kapitalizmu, aby nerástla nezamestnanosť a ľudia mali relatívny dostatok hotovosti. Prudko to zvyšuje deficity a štát sa zadlžuje. A niekde v pozadí buble otázka (neistota), dokedy to môže takto fungovať.

Pre Západ je ale dôležitejšie, ako to zmení koncepciu štátu. Respektíve na stole je otázka, či sa už dlhšie otriasaná spoločenská zmluva ako koncept vysvetľujúci fungovanie štátu po osvietenstve dá zachrániť. Prípadne, ako ju treba preformulovať.

Hoci liberálne a konzervatívne vlády sa správajú často podobne, Orbán vládne veľmi podobne ako Macron, odpoveď na túto otázku sa týka základov liberálnej doktríny.

Stále totiž žijeme v liberálnej dobe, liberalizmus síce už dlhšie nedokáže udržať ani definovať akceptovanú spoločenskú zmluvu, ale stále určuje formu vlády. Výraznejšia erózia po globálnej recesii prišla s migračnou krízou v roku 2015. Rawlsova téza, podľa ktorej „nie je žiadna nespravodlivosť v tom, ak získa malá skupina ľudí väčšie výhody než ostatní, pokiaľ sa tým zlepšuje postavenie osôb, ktoré k nej patria“ totiž prestala platiť.

Trhlina je ešte hlbšia, než sa pôvodne zdalo. Videl som nedávno dva solídne francúzske filmy, Bedári (2019) a Severné Marseille (2020), ktoré obidva ukazovali hlboký rozklad francúzskej spoločnosti. Nejde len o štvrte obývané migrantmi, no-go zóny, ale aj o rozklad disciplíny v polícii, nepriateľskú atmosféru medzi vynucovaním zákona a médiami, respektíve politickou korektnosťou. Tie filmy sú strhujúce, ukazujú, že rovnosť, bratstvo a slobodu už francúzsky liberálny štát nedokáže „aplikovať“ rovnako na tradičnú domácu populáciu a moslimskú menšinu. To, čo dnes rieši Francúzsko, bude nevyhnutne časom riešiť aj Nemecko, Švédsko a ďalšie multikultúrne spoločnosti. Rovnaký koncept individuálnych práv nie je v pokročilých sekulárnych a multikultúrnych spoločnostiach možný. Nie je oň ani záujem.

Hoci tomu rozumie Éric Zemmour zjavne lepšie ako Emmanuel Macron, vníma to ako vážny problém, ani on to nedokáže vyriešiť. Pravda, o riešenie v tejto chvíli ani nejde.

Aby som sa dostal k problému, problém neistoty je o to väčší, že liberalizmus – ako hlavná doktrína doby – pôsobí z definície reduktívne. Všimol si to už T. S. Eliot, vo svojej slávnej eseji Idea kresťanskej spoločnosti opísal liberalizmus ako „negatívny element“, pričom si všimol, že je „problematické, keď má negatívny element hrať pozitívnu rolu“. Nemyslel to nijako úzko politicky, Eliot o tom uvažoval v texte, kde sa venuje náboženstvu a spoločnosti. Prekážalo mu, že liberálna spoločnosť nevyhnutne vedie ku „konformite bez rešpektu k potrebám individuálnej duše“. Redukcia problém cyklicky zhoršuje.

Eliot sa na konci 30. rokov, keď to písal, obával dvoch dôsledov: „Tvrdím tu prosto, že liberalizovaný alebo negatívny stav spoločnosti buďto musí pokračovať postupným úpadkom, ktorého koniec je v nedohľadne, alebo sa (či už následkom nejakej katastrofy, alebo nie) musí reformovať do pozitívneho tvaru, ktorý bude pravdepodobne fakticky sekulárny.“ Toho sa on sám dosť hrozil, jediné riešenie spočívalo podľa Eliota v rovnováhe, ktorú môže priniesť iba niečo, čomu sa tu nebudeme venovať, pretože by nás to posunulo od témy.

Problém duše je kľúčový, nie pre odtrhnutosť od matérie, ale práve naopak – pre jej priamy a úzky vzťah k telesnu. Pomôžem si jedným citátom: „Ubohá duše, v hříšném vězíš těle,/ tělesné pudy se v něm vzpurně sváří,/ proč uvnitř zmíráš, hladovíš jak v cele,“ napísal Shakespeare vo svojom 146. sonete. Duša nie je len náboženský pojem, podobne ako svedomie. Pre antiku aj kresťanstvo znamenala duchovný princíp človeka, je to celý človek. Ak teda duša nemá skončiť v cele, nesmieme pandemickú debatu redukovať iba na otázku hygieny a zdravia. Dôsledkom potom môže byť iba nevyhnutný individualizmus.

Ideálne predpolie konfliktu, ktorý sa nedá riešiť, pretože pri ňom rezignujeme na spoločnosť.

Ak máme ambíciu problém riešiť, mali by sme začať vnímať priestor a význam tých často zavretých kostolov a hľadať cestu, ako čeliť hlbokej neistote na obidvoch stranách. Niekde tam sa nachádza cesta k tomu, ako nad deštrukciou čínskeho vírusu získať postupne kontrolu. Potrebujeme menej nenávidieť a viac dôverovať. A obnoviť rolu jazyka, aby sme si rozumeli.

Liberalizmus sa pridlho snažil redukovať to, o čom možno debatovať a nesúhlasiť, treba to prekonať. Otvorí to novú cestu.