Povinné očkovanie nebude a Hegera možno oceniť. Aj keď len za to, čo neurobil

Eduarda Hegera len ťažko možno oceniť za to, čo robí. Ľahšie je to za to, čo neurobil. To je aj tento prípad.

Povinné očkovanie nebude ani pre kategóriu 60+. V skutočnosti nič iné ani neprichádzalo do úvahy. Dôkazom je aj to, že k rozhodnutiu prišlo na zasadnutí vlády, keď je vedenie SaS v Dubaji.

Pred zavedením povinného očkovania totiž chránia Slovensko viaceré veci.

V prvom rade to, že omikron je doteraz zo všetkých podôb čínskeho vírusu najbližší chrípke, že vakcíny neplnia to, čo v iných prípadoch (kde je očkovanie povinné), keďže nákazu šíria aj očkovaní, takže nedokážu zastaviť šírenie nákazy, a keďže vláda doteraz nevykonala všetky opatrenia, ktoré by ju oprávňovali siahnuť po poslednom možnom opatrení. Tak to vyžaduje princíp proporcionality. Povinné očkovanie v tejto dobe by skrátka nebolo proporčne primerané nariadenie.

Vláda teda na povinné očkovanie nemala dostatočné medicínske dôvody.

To však nemá ani vláda v Rakúsku, kde je povinné očkovanie od 1. februára zavedené, preto je dôležitý aj druhý dôvod.

Tým je politika.

V kategórii nad 60 rokov je očkovaných asi 70 percent ľudí, v dospelej populácii asi polovica. 30, respektíve 50 percent zvyšných ľudí sú príliš vysoké počty, aby vláda tlačila na pílu. Povinné očkovanie, ako ukazujú texty Martina Leidenfrosta, neprimerane polarizujú rakúsku spoločnosť, ničí to politiku aj rakúske médiá. Rakúsko je skrátka pre okolie a svet odstrašujúcim príkladom.

Niečo podobné vidíme aj v prípade Macrona. Opatrenia sú tam miernejšie, povinné očkovanie nie je plošné, ale nátlakom sa vynucuje. Tým, že povedal, že chce „nasr..“ neočkovaných ľudí, povedal veľa. Aj to niekam posunulo debatu.

Tretím posunom je aj Amerika. Povinné očkovanie obmedzil aj americký Najvyšší súd, ktorý ho de facto povolil len voči osobám, ktoré majú priamy kontrakt s federálnou vládou (zdravotníci, Medicaid). Aj to tému v medzinárodnom meradle niekam posunulo.

A napokon posledný a symbolicky najdôležitejší prípad je z Austrálie. Ide o kauzu Novaka Djokoviča, ale aj českej tenistky Voráčovej.

Obidvaja neboli vpustení na turnaj Australian Open (hoci Voráčová pár dní predtým už na inom austrálskom turnaji hrala), pretože neboli očkovaní. Obidvaja splnili podmienky o výnimke, ale keďže nie sú očkovaní – čo podľa tamojšieho ministra vnútra predstavuje bezpečnostné riziko pre štát –, museli odísť. Djokovič a Voráčová, ktorá preukázateľne covid nedávno prekonala, tým potvrdili, že povinné očkovanie je v tejto fáze najmä politická otázka. Keby bolo rozhodujúce ich zdravie, hrali by.

Problém je samozrejme v tom, že očkovanie nemá byť cieľ, ale prostriedok. Píšem to ako zaočkovaný človek.

Navyše, keďže sme sa postupne naučili, že čínsky vírus neustále mutuje, vieme tiež, že očkovanie nie je tým definitívnym prostriedkom, ktorý ukončí pandémiu, ako sme si to mysleli pred rokom. Stále má svoj zmysel, najmä pri ohrozených skupinách, ale nemožno ho porovnávať s povinným očkovaním proti iným chorobám, ktoré nemutujú a ktorých šírenie možno očkovaním zastaviť. Rozum velí uznať to.  

Zaujímavá je aj politická stránka. Vlády v štátoch, kde je zaočkovaných 70, 80 či viac percent populácie, dokážu ľahšie tlačiť na povinné či vynútené očkovanie, pretože sú si isté väčšinou. Je síce nižšia ako počet zaočkovaných, pretože tlak vadí aj časti zaočkovaných, ale stále dosť vysoká.

Na Slovensku to tak nie je. Prijať autoritárne rozhodnutie proti väčšine nie je jednoduché.