Musím čitateľa varovať, že táto malá reportáž z blízkej Viedne bude veľmi osobná. Ešte nedávno som si nevedel predstaviť, že by som išiel na sobotňajšiu masovú demonštráciu, ktorú bez výnimky všetky rakúske noviny označujú za nebezpečné hnutie na okraji spoločnosti, ktoré je vedené náckami, antisemitmi a šialenými konšpirátormi. S takými ľuďmi predsa nechcem mať dočinenia a už vôbec nie s nimi pochodovať po viedenskom bulvári Ring. Muselo sa stať veľa, brutálne veľa, aby som o účasti na pravidelnej viedenskej demonštrácie začal čo i len uvažovať. A to nielen ako reportér, čo to má v náplni práce, ale najmä ako občan. Tušíte správne, niečo by som tým aj riskoval, veď píšem ešte reportáže aj pre jeden rakúsky denník. Ak by ma tam kolegovia videli, tak by som s veľkou pravdepodnosťou v tých novinách definitívne skončil. To je nová rakúska normalita. Pre účasť na týchto demonštráciách prišli o prácu už desiatky ľudí.
V Rakúsku funguje už viac ako dva mesiace najtvrdšia segregácia nezaočkovaných, akú možno v Európe nájsť. Už viac ako dva mesiace platí lockdown pre nezaočkovaných. K tomu treba pridať celodenný zákaz vychádzania, tak ďaleko nezašla žiadna západoeurópska demokracia. Niektoré krajiny síce kopírujú rakúsku politiku vylúčenia, ale opatrenia sú menej rozsiahle a zavádzané oveľa neskôr. Vo Francúzsku až v týchto dňoch nariaďujú režim OP, v nemeckej gastronómii začal platiť iba nedávno režim OP+. To, čo sa v Rakúsku už dva mesiace aplikuje, je najčistejší variant apartheidu v širokom okolí. Je to totiž ešte horší nástroj ako povinné očkovanie, ktoré rakúska vláda k 1. februáru síce zaviedla, ale z dôvodu technickej neuskutočniteľnosti má skôr symbolický a pedagogický charakter.
Od začiatku som ten apartheid považoval za civilizačné dno. Som Rakúšan žijúci vo svojej vlasti, cítim sa ale odvtedy nesvoj. Sám som dvakrát očkovaný, zatiaľ sa so svojím covidpasom dostanem všade. Nechcem však akceptovať, že moji nezaočkovaní spoluobčania sú uväznení doma. Nemôžu do múzea, do divadla, do kina, nemôžu do reštaurácie ani kaviarne, nemôžu si ísť kúpiť oblečenie alebo obuv. Nezaočkovaní Rakúšania môžu chodiť už len do práce, do potravín a – len v tejto oblasti sa majú rakúski neočkovanci lepšie ako slovenskí – do kostola.
Odkedy segregácia platí, zaujíma ma, ako sa nezaočkovaní majú. Nepoznám ich veľa, 74 percent Rakúšanov je zaočkovaných, v mojej rodine si dali pichnúť už aj tretiu dávku. Jediný neochotný, môj mladší brat, sa vzdal hneď po ohlásení štátnej represie. Vydržal môj birmovný otec, brat mojej mamy, ten to má ako čerstvý dôchodca na osamelom statku ľahšie, krčmy a obchodné centrá ani pred covidom nenavštevoval. V mojej dedine ešte vydržala jedna veriaca rodina, ktorá je so svojimi štyrmi rozkošnými blond dcérami (všetky štyri miništrujú) motorom tunajšej katolíckej farnosti. Svoj očkovací štatus obvykle utajujú. Odkedy sa mi priznali, píšeme si často smsky, vymieňame si rady. Táto rodina s domácou kaplnkou vedie už viac ako dva mesiace bezútešný život: Deti už nemôžu chodiť na krúžky, napríklad jedna mladšia dcéra prišla o plávanie, lebo je ešte odkázaná na pomoc matky pri obliekaní, matka má ale vstup na plaváreň zakázaný. Druhá staršia dcéra je (na katolíckom gymnáziu) pravidelne vystavená shamingu – viacero učiteľov sa pýtalo žiakov pred celou triedou na zaočkovanie rodičov, zvyšok si viete domyslieť. Keďže tá rodina nie je bohatá, najväčšia obava matky je, že niektorá z dcér bude potrebovať nové zimné topánky. Kúpiť nové si nebude môcť.
Neprichádza už do úvahy, že by to riskovali, a predsa len skúsili ísť na nákup. Vláda totiž v novom roku radikálne vystupňovala represiu: Predavačky a čašníci musia povinne kontrolovať covidpasy plus občianske preukazy, pokuta pre prevádzku je do 30-tisíc eur. Nový minister vnútra, ktorého ľavica pri nástupe kritizovala pre nekritické múzeum ľudáckeho („austrofašistického“) diktátora Engelberta Dollfußa v jeho dedine, sa chválil, že dal za menej ako týždeň vykonať 220-tisíc kontrol očkovacieho statusu. Za to už ľavicovému obvineniu z austrofašizmu nečelil.
Policajti kontrolujú očkovacie preukazy v nákupnom stredisku vo Viedni v stredu 12. januára 2022. Foto: TASR/AP
Rakúska tlač, roky rokúce vypasená inzerátmi od Spolkovej vlády a krajinských vlád vo výške 250 miliónov eur ročne, si nerobí z vylúčenia štvrtiny občanov zo spoločenského života ťažkú hlavu. Za tie dva mesiace som našiel len jeden novinový článok, v ktorom sa autor (postarší sociológ, nie novinár) pokúsil chvíľu vcítiť do kože neočkovaného spoluobčana. Prihodilo sa to tak, že pán sociológ si dal po nákupe koláčik v kaviarni a zrazu mu napadlo: Aha, neočkovaného tu nepustia. Ten článok, ktorý vyšiel počas vianočného prímeria v progresívnom denníku Der Standard, bol sviatkom spravodlivosti. Zostal jedinou snahou v tomto smere. V nedeľnej televíznej debate šéfredaktorov nepadlo jediné kritické slovo o domácom árešte nezaočkovaných. Práve naopak, a práve šéfredaktor s najmenej čistým štítom vyhodnotil kontroly v neesenciálnych obchodoch ako smiešne slabé. Útočil na predstaviteľov obchodov, ktorí predtým kritizovali na nich uvalenú povinnosť preverovať covidpasy a občianske preukazy všetkých klientov: „Čo sú to vôbec za predstavitelia obchodu? Považujú svoje zamestnankyne za hlupane, čo nie sú schopné preveriť občiansky?“ Takéto boli v nedeľu myšlienkové chody vplyvného novinára. Pritom azda už každý Rakúšan zažil, do akých náročných situácií sa dostavajú predavačky, ktoré musia zákazníkov pod hrozbou štátnej sankcie odmietnuť. V rakúskych obchodoch tečú slzy. Predavačky si v prvej línii musia „vyžrať“ sadistické opatrenia vlády.
Mrazivé je, do akej miery sa dala značná časť Rakúšanov nahuckať tou ináč dosť nepopulárnou vládou a tými ináč dosť nerenomovanými novinármi do nevraživosti voči neočkovaným. Hoci policajné odbory od sociálnodemokratickej SPÖ po pravicovo-populistickú FPÖ protestujú proti zneužívaniu polície na takéto pochybné účely, núti ministerstvo vnútra policajtov, aby chodili „loviť“ neočkovaných v gastronómii a v obchodoch. Často musia „loviť“ v civile, čo uľahčuje chytanie neopichaného „dobytku“. Nedávno mi majiteľka novej malej kaviarne v našej dedine zdesene rozprávala o tom, ako tie kontroly vyzerajú: „Je to teraz brutál, chodia takmer každý deň, policajti, civilisti.“ Pridala aj príbeh o tirolských gastronómoch, ktorí v svojej reštaurácii hosťom nepreverili covidové dokumenty a úrady im zavreli podnik až do apríla, teda do konca sezóny. Kaviarnička to rozprávala so strachom v očiach. Miestny štamgast pri káve na to povedal: „Tak im treba, sami sú si na vine!“
Cez sviatky som v Dolnom Rakúsku navštívil rodičov a pohádali sme sa o rakúskom apartheide. Moja rodná dedina je dosť bezvýznamná, o to viac som bol prekvapený, keď tam po dosť bezvýznamnej ulici, na ktorej stojí môj rodný dom, prešla demonštrácia proti koronapolitike vlády. Demonštranti počkali, až kým sa zotmie, z reproduktora púšťali šlágre, nosili veľké rakúske vlajky, červeno-bielo-červené. Nekričali nič, niektorí si trošku pospievali, transparenty alebo heslá som nevidel. Túto „prechádzku“ sprevádzala aj polícia. Mal som déjà vu, demonštranti z okolitých dedín sa dokonale podobali na žlté vesty, ktorých som pozoroval pred tromi rokmi vo Francúzsku. Vyzerali ako bežní pracujúci ľudia v stredných rokoch.
Ten ich povianočný pochod v tme medzi rodinnými domami mal v sebe niečo pochmúrne, o názoroch tých ľudí som nič netušil, len som v tichosti obdivoval ich odvahu. Ukázať svoju tvár na demonštrácii proti opatreniam, to si v dnešnom Rakúsku vyžaduje charakter. V mojej rodine na to mali iný názor. „Jaj, zase tí šialenci“, odmával ich otec. „Sú mi úplne, ale úplne ukradnutí,“ utrúsil so znechuteným výrazom 19-ročný synovec. „Nemajú charakter, sú skôr bezcharakterní,“ povedala mama. Najradikálnejšie sa vyjadril mamin druh, v minulosti stabilný fanúšik Putina, Orbána a všetkých vodcov protiimigračnej strany Slobodných. Teraz je z neho zúrivý obhajca apartheidu. Už na jeseň ma šokoval, keď nadšene súhlasil s mojím návrhom, že nezaočkovaných treba hodiť do pivnice, nech sú o vode a chlebe. Z mojej strany išlo o trpký vtip, čo si nevšimol, hneď bol z tohto írečito rakúskeho riešenia nadšený. Minule žiadal, aby vláda nezaočkovaných už ani nepustila do práce, nech sedia na dávkach doma. Ľudom, ako som ja, odporúčal vysťahovať sa z krajiny.
Už sa písal rok 2022, keď mi matka štyroch miništrantiek v smske opísala, ako vyzerá v lockdowne nezaočkovaných ich víkendový program. V starých časoch robievali nedeľné výlety, no keďže sa teraz nikam nedostanú a majú zakázané kúpiť si aj knihu v kníhkupectve, chodia pravidelne v soboty autom do Viedne. Chodia na veľkú demonštráciu, potom na drive-in do mekáča, niekde pri aute zjedia fastfood a idú domov. Zdvihol som obočie, keď mi tvrdila, že na demonštrácii „ešte pravicových radikálov nevidela“.
Nechcelo sa mi to veriť. Nie že by som veľmi dôveroval rakúskym médiám, stále som ale vychádzal z toho, že ich tvrdenia o určujúcej role extrému nejaký základ vo faktoch musia mať. O účastníkoch demonštrácie, na ktorej som v sobotu bol, napísal najčítanejší denník Kronenzeitung výlučne toto: Publikum „mávalo plagátmi QAnonu (konšpirátorov z pravicovo-extremistickým pozadím, ktorí veria, že satanistická elita unáša a vraždí deti, aby z ich krvi získala omladzujúce sérum), človek mohol čítať aj Impfen macht frei, „Očkovanie oslobodzuje“, (odkaz na nacistické heslo Arbeit macht frei, „Práca oslobodzuje“, nápis na bráne koncentračného tábora Auschwitz). Aj druhý najčítanejší denník Österreich, rovnako ako denník Kurier, citoval výlučne tieto heslá. Ako cez kopirák. Rád onedlho zacitujem, aké hesla som na demonštrácii videl ja, konštatujem ale už teraz, že spravodajstvo o hnutí proti povinnému očkovaniu je nové dno rakúskej novinárčiny. Kolegovia pri tejto téme už okato klamú.
Demonštrácia z 15. januára vo Viedni. Foto: Kickl/FB
Aj keď vláda a jej médiá už dva mesiace varujú, že početné a masové zhromaždenia odporcov očkovania napomáhajú šíreniu nákazy, paradoxne sa doteraz nič také nestalo. Ani jedno ohnisko nebolo hlásené. Epidemiologickú situáciu v sobotu nemôžem nazvať inak ako čudnú. Omikron už v Rakúsku dominuje dva-tri týždne, denný počet nových infekcií bol celý týždeň na úrovni 16- až 17-tisíc prípadov denne, počet úmrtí je však zatiaľ, chvalabohu, mimoriadny nízky – choroba povolala v piatok desať obetí, v sobotu päť, v nedeľu dvoch. Samozrejme, počet úmrtí s obrovským množstvom infekcií nevyhnutne stúpa, zatiaľ sa ale napĺňajú najoptimistickejšie scenáre. Omikron vyzerá byť miernym variantom.
V politike rakúskej vlády sa to ale veľmi neodráža. Podľa rakúskeho covid automatu, ktorý na jeseň vláda zaviedla a hneď po pár týždňoch pozastavila, by musel momentálne v Rakúsku platiť stupeň 1. Nielenže by vláda už podľa svojej vlastnej vyhlášky dávno mala zrušiť lockdown pre nezaočkovaných a diskriminujúce pravidlo OP po celej krajine, musela by zrušiť prakticky všetky opatrenia. Prvý stupeň je tak nastavený. Obsadenosť JIS-iek covidovými pacientmi je okolo 200, čo je desať percent kapacity. Žiaľ, vo verejnom diskurze to len málokto pomenuje.
Na sobotňajšiu demonštráciu som išiel z troch dôvodov: 1. Bol som zvedavý. 2. Chcel som svojim segregovaným krajanom vyjadriť solidaritu. 3. Nakopla ma k tomu vláda. Tá sa totiž náhle rozhodla, že skráti od 1. februára platnosť covidpasu z deviatich na šesť mesiacov. Znamená to, že vláda v priebehu zopár týždňov vyrobila približne milión ľudí, ktorí jedným šmahom môžu získať status zalockdownovaného neočkovanca. Motív je jasný, vláda chce tých ľudí nútiť na tretiu dávku. Pri väčšine z nich určite uspeje, Rakúšania síce hundrú, ale napokon sa poslušne podvolia, ja však na tretiu dávku nepôjdem. V mojom prípade by to bolo nezmyslené, množstvo protilátok v mojej krvi je až štvornásobkom hladiny, pri ktorej medicína odporúča pichnutie daľšej davky. Ešte aj po 1. februári budem plne chráneným očkovancom, len s malým detailom, že budem vylúčený zo spoločnosti. Úradne budem ale neočkovaný.
V sobotu som mal v sebe dostatok hnevu, aj tak som si ale dal veľmi záležať, aby som nepochodoval spolu s náckami. Každú sobotu je v centre Viedne neprehľadné množstvo paralelných demonštrácií, ktoré sa až v podvečer spájajú do jedného pochodu na Ring.
Ako zarytý ruženčiar som si vybral ruženec o 11:15 pred kostolom sv. Karola. „Modlitba za Rakúsko“ nepritiahla veľa ľudí. Možno nás bolo sto, možno dvesto. Hneď na prvý pohľad (oblečenie) bolo vidieť, že títo veriaci určite neprezentovali hlavný prúd rakúskeho katolicizmu. Úvod o kráse rakúskej domoviny urobil mladý potomok starého šľachtického rodu z Tirolska Alexander Tschugguel. Tento arcikonzervatívny aktivista je známy aj na Slovensku, odkedy vzal v roku 2019 sochu amazonskej bohyne Pachamamy z rímskeho kostola a hodil ju do Tiberu, neskôr diskutoval s Danielom Pastirčákom a Mons. Dudom v relácii Do kríža.
Vľavo: ruženčiari pred kostolom sv. Karola. Foto: M. Leidenfrost Vpravo: Foto: Alexander Tschugguel/FB
Už počas ruženca bolo nápadné množstvo rakúskych zástav. Nie sme ako Američania, nevyťahujeme pri každej príležitosti vlajku, vo väčšine rakúskych domácností sa zástava ani nenájde, pre toto hnutie sa to ale stalo typické. Pre mňa to bol nezvyk. Na ruženec prišli aj ľudia s inými vlajkami. Neskôr sa všetci tí Maďari, Slováci, Chorváti a Poliaci stratili v obrovskom dave.
Keďže som bol nováčikom, bežal som po konci ruženca za ruženčiarmi. So svojimi madonami šliapali strašne rýchlo starým mestom, niektorí okoloidúci Viedenčania sa im vysmievali. Vedľa mňa išli dvaja páni. Jeden vysvetľoval druhému, aké škodlivé je viachodinové nosenie respirátora, druhý mal práve takýto respirátor nasadený a súhlasne prikyvoval. Na podstavci Goetheho pamätníka stál zarastený ryšavý burič a kričal do megafónu. Azda sa nespletiem, keď poviem, že to bol ľavičiar, určite tak vyzeral. „Oni nás chcú uvrhnúť do chudoby“, vykrikoval, „a ak budeme poslušní, dostaneme bezpodmienečný základný príjem. Cena za to je, že sa necháme nepretržite monitorovať.“ Antirúškar upozornil svojho prikyvujúceho kolegu: „A tento pán stratil pre tieto názory svoju prácu.“
Tschugguel a väčšina ruženčiarov odbočili na Heldenplatz, na „Námestie hrdinov“. To námestie je poškvrnená svätyňa rakúskeho národa, na tunajšom balkóne rečnil v deň anšlusu Rakúska k Tretej ríši Adolf Hitler. Nachádza sa tu sídlo spolkového prezidenta, bývalý zimný zámok cisára, sídlo OBSE so zástavou aj v azbuke, sídlo spolkového kancelára. V roku 1993 odtiaľto vyhnali zlého Hitlerovho ducha, keď Lichtermeer („More svetiel“) prekonalo počet účastníkov z roku 1938. Môžem to porovnať, aj na tejto demonštrácii proti xenofóbii pred 29 rokmi som sa zúčastnil. Odjakživa milujem pochody, majdany, protesty, revolúcie. Určite sa už stalo, že som pochodoval spolu s ľuďmi, proti ktorým som niekoľko rokov predtým vykrikoval. Som svojím spôsobom expert na demonštrácie, lenže minulú sobotu bolo všetko inak a ja som dlho netušil, čo sú tí demonštranti zač. Mal som ich považovať za „svojich ľudí“ alebo nie?
Okolo obeda už bolo na Heldenplatze veľa ľudí, pritom to bol ešte len warm-up. Trvalo potom ešte takmer štyri hodiny, kým začal rečniť neformálny líder tohto protivládneho hnutia, predseda Slobodných Herbert Kickl. Srdečný bard z predmestia podvihol náladu davu s piesňami austropopu zo 70. a 80. rokov, napríklad s tajnou hymnou Rakúska Schifoan („Lyžovať!“) – „nuž, to je niečo, čo teraz nesmiem“ a zádumčivou baladou proti automatizácii A Mensch mecht i bleibn, „človekom chcem zostať“.
Prechádzal som sa v dave, prečítal som si heslá na kartónikoch a pozeral sa ľuďom do tváre. Netrpezlivo som hľadal tých náckov, ale zase som mal déjà vu so žltými vestami – mnohí tu pôsobili, presne ako vtedy vo Francúzsku, ako bežní vidiecki alebo predmestskí makáči. Neboli to ľudia, čo chodia bežne demonštrovať. Skôr takí, čo sa prvýkrát v živote spolitizovali.
Demonštrácia z 15. januára vo Viedni. Foto: Kickl/FB
Keďže rozmanitosť v dave bola už vo chvíli, keď sa tam zdržiavalo iba tvrdé jadro, dosť veľká, dá sa ľahšie povedať, akí ľudia tam neboli: Chýbali obyvatelia s tmavšou pleťou. Po početnej tureckej komunite, ktorá má v Rakúsku vyššiu zaočkovanosť než celonárodný priemer, nebolo ani stopy. Do veľkej miery absentovali naozaj starí ľudia (čo je len dobre, keďže vírus ich ohrozuje), menej pochopiteľné bolo, že úplne chýbali naozaj mladí ľudia, tínedžeri z generácie, čo rada chodí do ulíc cez vyučovanie, hashtag Fridays For Future. Boja sa, nechcú byť vyhodení zo školy alebo majú ako môj synovec rakúsky apartheid na háku? Chýbala ešte jedna vrstva spoločnosti. Obyvatelia širšieho viedenského centra sú ľudia, ktorým sa v Rakúsku hovorí Bobos, na Slovensku hipsteri. Z tých neprišiel na Námestie hrdinov snáď nikto. Tráviť celé viedenské popoludnie bez týchto samoľúbych ksichtov – to bolo v sobotu to najpríjemnejšie.
Bolo vidieť a počuť, že mnohí demonštranti boli z vidieku. Na javisku dominovali južné prízvuky, najmä najčarovnejší rakúsky dialekt, koruntánčina. Špecifikom bolo – a je to v rakúskej verejnosti veľmi zriedkavým javom –, že niektorí rečníci spomenuli Boha. V sobotu pred týždňom sa organizátori prvýkrát dohodli, že sa pred štátnou hymnou pomodlia Otčenáš. Zrazu bolo cítiť neistotu. „To je naozaj len pre tých, čo to chcú,“ vysvetlil koruntánsky moderátor. Pokus neskončil slávne: Vedúci modlitby, nízky zapálený chlapík, odrecitoval bežným kresťanom neznámu verziu Otčenáša, drvivá väčšina ľudí stála mlčky.
Po protestnom spevákovi, ktorý vyzval na široký štrajk občanov („už ani cent nezaplatiť do tohto skorumpovaného systému“), prišla „odbojná zdravotná sestra“ tiež s korutánskym prízvukom. O predstaviteľoch rakúskej vlády povedala: „Boh ich nechá vyčíňať v ich zlobe,“ avšak „nespravodlivosť nezostane Bohom nepotrestaná“, „nikto neporazí Boha“. Hoci sa hŕstka ruženčiarov už predtým stratila v narastajúcom dave, dostal sa aj Tschugguel na rad, prezentovaný ako predstaviteľ „katolíckeho odboja“. Veľmi aristokraticky pôsobiaci konzervatívec predniesol bezchybný prejav, v ktorom sa dovolával všetkých významných svätých patrónov. Hovorí: „Sme takí silní, že vláda musí ustúpiť. Nezastavíme sa, kým nezanikne posledné totalitné opatrenie.“ „Máme jednu neporaziteľnú zbraň a tou je láska. Skutočná láska.“ Až keď ukázal na jazdecké sochy hrdinov a pritom hovoril, že generáli monarchie ako Eugen Savojský bojovali za slobodu Rakúska, je vidieť v publiku nesúhlas. Z reakcií publika teda usudzujem, že veriaci medzi nimi tvorili relatívne malú menšinu.
Na okraji po celý čas pri sebe stáli disciplinovaní mladí policajti. Občas vyzvali na dodržiavanie povinnosti nosiť respirátor, občas sa chystali na rozdávanie nejakej tej pokuty, hoci to bolo vzhľadom na obrovskú masu nezarúškovaných ľudí úplne beznádejné. Občas z toho vznikli menšie potýčky. Jeden z organizátorov, ukričaný nekorutánsky antirúškar, niekoľkokrát z javiska predpovedal, že polícia ho čoskoro príde zatknúť. Napokon sa dočkal. Korutánsky kolega slávnostne vyhlásil: „A máme to tu. Hannes Brejcha bol zatknutý.“ Davom sa niesol šum, keď niekto ukazoval na strechu Brány hrdinov, cez ktorú sa reguluje vstup na Námestie hrdinov – tam hore stáli policajti. Veľmi sa snažili, aby nepôsobili ako ostrelovači, zbrane nevytiahli, stali tam skôr ako zablúdení turisti, no demonštranti aj tak znervózneli. Matka štyroch miništrantiek mi preposlala varovanie, že hrozí obkľúčenie časti demonštrantov políciou.
Nič také som si v srdci Viedne nevedel predstaviť. Veď pred Bránou hrdinov bubnovali pod štajerskými vlajkami rozjašení bubeníci, ktorí s vlnenými čiapkami pôsobili ako bačovia z biosalašu, veď celá manifestácia sa čoraz viac menila na čoraz veselší alpský Woodstock. Na javisku vystúpili aj dvaja policajti, dvaja z údajne 600 policajtov, ktorí – väčšinou bez zverejnenia ich mien – vraj podpísali petíciu policajtov proti povinnému očkovaniu. Svedectvo za nich čítal starší pán, „policajný duchovný“. Porovnal sa s blahorečeným Franzom Jägerstätterom, jednoduchým katolíckym laikom, ktorý sa za odmietnutie vojenskej služby v Tretej ríši stal mučeníkom: „Franz, ak teraz idem v tvojich stopách a stanem sa tak trochu vyznávačom, nevadí to – práve preto som zverejnil svoje meno. Už nespoznávam svoju milovanú vlasť. Štiepenie siaha až do rodín, aj do tej mojej.“
Alpský kolorit posilnili hostia zo Švajčiarska, odporcovia opatrení z hnutia Freiheitstrychler, ktorí radi roztočia so svojimi kravskými zvoncami švajčiarske námestia. Z talianskej provincie Južné Tirolsko prišiel ďalší vysokohorský pastier s dlhou bradou. Predniesol protestnú báseň, ktorú sám napísal. Báseň sa veľmi svojsky rýmovala, bola hrubá a živelná: Uns geht nicht die Luft aus / in diesem Scheißzuchthaus. („V tomto posranom žalári / nám ešte nedochádza pary“). Gradovalo to až k veršu „Radšej umierajúc stáť, ako kľačiac mlčať“ a skončil s vyhrážkou: „My sme vlci. Ideme von z lesa“ – bača ukázal na Ring – „a ideme na ulicu“. Identifikácia s vlkmi sa vyskytla viackrát. Jeden neokrôchanec dal rakúskej vláde na svetri takýto odkaz: „Doteraz ste lovili ovce. Odteraz sú tu už len vlci.“
Keďže väčšina rečníkov sa nezaoberala detailami imunológie, ale fokusovala sa na neodškriepiteľné fakty ich osobnej diskriminácie, nezaznelo z javiska veľa jednoznačne identifikovateľných hoaxov. Svoje dôvody, prečo sa nechce dať očkovať, tam už nikto nevysvetľoval. Argumenty a protiargumenty vakcinácie – a za to môže v prvom rade naša babrácka krutovláda – po dvoch mesiacoch ponižujúcej represie už nikoho nezaujímajú. Existovalo už len MY a ONI. Demonštranti sa oslovovali ako Freiheitskämpfer, „bojovníci za slobodu“ a skandovali Widerstand!, „odpor!“. Widerstand, to je presne to isté heslo, čo sme vykrikovali 22 rokov dozadu z úplne iných dôvodov na úplne rovnakom mieste. Znelo mi to dôverne a zahrialo ma pri srdci.
Demonštrácia z 15. januára vo Viedni. Foto: Kickl/FB
Z desiatok rečníkov iba dvaja alebo traja šírili neobhájiteľné hoaxy. Jedna pani, ktorej synovia žijú v Amerike, ponúkla svedectvo, že všetky jej tri americké nevesty boli v minulom roku tehotné a všetky tri stratili kvôli očkovaniu dieťa. Tomu som neveril. Najproblematickejší bol paradoxne jediný odborník na javisku. Profesor medicíny Andreas Sönnichsen, ktorý bol za svoj názor na koronu prepustený z Viedenskej medicínskej univerzity a vystúpil už aj po boku vedenia strany Slobodných. Sönnichsen neskrývane popieral vážnosť ochorenia COVID-19 a nemyslel tým len mierny omikron, no aj všetky skoršie varianty. Zašiel naozaj príliš ďaleko: „Vakcíny pravdepodobne nezachránili ani jeden ľudský život.“
To táranie sa nedalo počúvať. Bol som tam so svojím dvaapolročným synom, päť hodín som ho nosil na pleciach alebo v rukách, synček na mne absolvoval svoj obedný spánok a keďže ma už všetko bolelo, zdrhol som, aby som si urobil väčšiu prechádzku.
Ľudí a rozmanitosti bolo viac. Všimol som si, že pribudli ženy. Nevedel som ich veľmi zaradiť, mnohé boli plus-mínus päťdesiatničky, jedna skupinka elegantných dám spievala mávajúc pritom tenkými zlatistými šatkami nežné evanjelikálne piesne, mnohé iné ženy pravdepodobne pochádzali z neskorohipisáckych, ezoterických a ekologických kruhov. Neboli nijako nápadné, pravičiarky stopercentne neboli, niektoré mali na kartóne napísané „Zelených už nikdy!“, iné heslá brojili proti genetickému inžinierstvu a mRNA technológii. Asi najlepšie ich vystihovalo to, že mali často na mikine odznak Umarmbar, „objímateľná“. Vôbec to neznamená, že sa ľudia v sobotu vo Viedni v kuse objímali, pravdupovediac som ani jedno objatie nezachytil, mnohí dokonca nejaký ten odstup dodržiavali, možno sa nákaza aj preto na tých protestoch veľmi nešírila.
Neveril som svojim očiam, aká tam bola láskavá atmosféra. Samozrejme, odkazy z javiska boli drsné, predseda Slobodných Kickl je momentálne najlepší a najvtipnejší rakúsky rečník a s gustom zosmiešnil ťarbavé špičky vlády, ktoré „pomocou čínskeho spoločenského modelu bojujú proti čínskemu vírusu“. Už o sto metrov ďalej však vládol – bez kvetov vo vlasoch – Flower Power. Keď sa synček zobudil, kukal na tie masy s nadšením, na trubkára, bubeníkov, na všelijakých muzikantov. Ľudovej kreativity bolo neúrekom. Raz nás pohladkala jedna z nepočetných rakúskych zastav, tkanina bola jemná, neskôr nás pohladkala červená vlajka s podobizňou Che Guevaru, tá už bola o niečo hrubšia, v oboch prípadoch sa nám vlajkonosiči ospravedlnili. Usmiata objímateľná Viedečanka venovala synovi kokosovú pusinku, protest mu chutil.
Hľadanie náckov som po dlhšom čase vzdal. Videl som len jednu zástavu QAnonu (jednu, nie viaceré), jeden plagát Hitlera s nápisom „Očkovanie oslobodzuje“, jednu v Nemecku aj v Rakúsku zakázanú Reichskriegsflagge (vojnová zástava nemeckej ríše), na ktorú sa ihneď vrhlo policajné komando – a videl som jedného starca z môjho rodného okresu, ktorý tri roky dozadu v mojej prítomnosti urobil antisemitickú poznámku a bol za to pokarhaný. To bolo všetko. Za päť hodín som sa pozrel do tisícov tvarí, počul som stovky útržkov rozhovorov, prečítal som si obsah asi 500 ručne písaných kartónov – a na viac možných náznakov pravicového extrémizmu som nenarazil.
Hlavné témy na tých neprofesionálnych kartónikoch boli sloboda a základné práva, vedľajšie účinky očkovania a nové technológie. Heslá mali prevažne všeobecný charakter. Niektorí mali na bunde nálepku s vystretým prostredníkom a textom: „Strčte si svoju vakcínu do riti!“ Iní mali obrázok preškrtnutej striekačky: „Moje telo, moje rozhodnutie.“ Ďalšie príklady hesiel na kartónoch: „Tí, ktorí ešte nie sú očkovaní, majú teraz nervy z ocele. Preto sa nás boja.“ „Som očkovaný proti tejto vláde, mám veľa veľa protilátok.“ „Čo poviete svojim deťom, keď sa vás neskôr opýtajú: Prečo ste sa nebránili?“
Jasné, že nikomu nevidím do hlavy, nemôžem teda ručiť za neznámych ľudí. Aj keď mi protestujúci boli zväčša sympatickí, mohli v sebe nosiť odsúdeniahodné názory. Aj keď som ho veľmi nevidel, extrém chce bezpochyby ťažiť z protestov. Napokon je všeobecne známe, že každá demonštrácia priťahuje bláznov.
Vážnejšie je niečo iné, a to s istotou vidieť možno. S hrôzou som ale zistil, že rakúska vláda a rakúske noviny o tých protestoch klamú. Naše noviny píšu, že v sobotu vo Viedni demonštrovalo už len 27-tisíc ľudí, kým na dúhovom pochode v roku 2019 napočítali pol milióna účastníkov. Ja im to neverím. Ja som tam v sobotu bol.
Keď sa demonštrácie z Námestia hrdinov a z iných námestí spájali do jedného veľkého pochodu, bola z viedenského Ringu jedna obrovská veselá žúrka. Vláda uzavrie štvrtinu občanov v domácom árešte, títo štvanci si už môžu len rožky kúpiť, tak sa raz do týždňa stretávajú v centre Viedne a robia si z toho najlepšiu žúrku, čo som v Rakúsku kedy zažil. Apartheid skôr či neskôr padne, tá skúsenosť v tých státisícoch segregovaných ľudí však zostane do konca života. Ochutnali ducha slobody. Nezabudnú to.
Slnko už zapadalo, keď po Ringu pochodovali všetci, teraz už aj mladšie ženy, už aj zvodné baby, party people. DJ hral na otvorenom kamióne hlasnú tanečnú hudbu, s chuťou sa vysmial z ministra zdravotníctva, na kamióne tancovali mladé pipky. Medzi nimi bola jedna kedysi určite krásna, medzitým už vráskavá páni v dlhom béžovom kožuchu. Pomaly ako v spomalenom zábere fajčila cigaretu, užívala si každý ťah. Keď to bolo najkrajšie, museli sme ísť domov, syn ale za nič na svete nechcel odísť. „Zur Musi, zur Musi“ naliehal v našom dialekte, „k hudbe, k hudbe!“ Tak dobre, ustúpil som mu, ešte sme si s pipkami zatancovali.
Prvýkrát, odkedy Rakúsko skĺzlo do najtvrdšieho segregačného režimu, som bol v sobotu hrdý na svoju vlasť. Títo krajania mi vrátili vieru v Rakúsko.
