Ako to vyzerá na viedenskej demonštrácii proti povinnému očkovaniu

Chcel som spočítať, koľko je tam náckov, ale stalo sa čosi iné. Viedenský pochod proti povinnému očkovaniu mi vrá­ti­l vieru v Rakúsko.

Musím čitateľa varovať, že táto malá reportáž z blízkej Viedne bude veľmi osobná. Ešte nedávno som si nevedel predstaviť, že by som išiel na so­botňajšiu masovú demonštráciu, ktorú bez výnimky všetky rakúske no­viny oz­načujú za nebezpečné hnutie na okraji spoločnosti, ktoré je ve­de­né náckami, antisemitmi a šialenými konšpirátormi. S takými ľuďmi predsa nechcem mať dočinenia a už vôbec nie s nimi pochodovať po vie­dens­kom bul­vári Ring. Muselo sa stať veľa, brutálne veľa, aby som o úča­sti na pravidelnej viedenskej demonštrácie začal čo i len uva­žo­vať. A to nie­len ako reportér, čo to má v náplni práce, ale najmä ako občan. Tušíte správne, niečo by som tým aj ris­koval, veď píšem ešte reportáže aj pre jeden rakúsky den­ník. Ak by ma tam kolegovia videli, tak by som s veľkou pravdepodnos­ťou v tých novinách definitívne skon­čil. To je nová ra­kús­ka normalita. Pre účasť na týchto demonštráciách prišli o prácu už desiatky ľudí.

V Rakúsku funguje už viac ako dva mesiace najtvrdšia segregácia ne­zaočkovaných, akú možno v Európe nájsť. Už viac ako dva mesiace platí lockdown pre nezaočkovaných. K tomu treba pridať celo­den­ný zákaz vy­chádzania, tak ďaleko nezašla žiadna západoeurópska de­mo­kra­cia. Niektoré krajiny síce kopírujú rakúsku politiku vy­lú­če­nia, ale opatrenia sú menej rozsiahle a zavádzané oveľa neskôr. Vo Francúzsku až v týchto dňoch nariaďujú režim OP, v nemeckej gastronómii začal platiť iba ne­dáv­no režim OP+. To, čo sa v Rakúsku už dva mesiace ap­li­kuje, je najčistejší variant apartheidu v širokom okolí. Je to totiž ešte horší nástroj ako povinné očkovanie, ktoré rakúska vláda k 1. februáru síce zaviedla, ale z dôvodu technickej ne­us­kutoč­niteľnosti má skôr symbolický a pedagogický charakter.

Od začiatku som ten apartheid považoval za civilizačné dno. Som Ra­kú­šan žijúci vo svojej vlasti, cítim sa ale odvtedy nesvoj. Sám som dvakrát očkovaný, zatiaľ sa so svojím covidpasom dostanem všade. Nechcem však akceptovať, že moji nezaočkovaní spolu­ob­ča­nia sú uväznení doma. Nemôžu do múzea, do divadla, do kina, ne­mô­žu do reš­taurácie ani kaviarne, nemôžu si ísť kúpiť oblečenie alebo obuv. Nezaočkovaní Rakúšania môžu chodiť už len do práce, do po­travín a – len v tejto oblasti sa majú rakúski neočkovanci lep­šie ako slo­venskí – do kostola.

Odkedy segregácia platí, zaujíma ma, ako sa nezaočkovaní majú. Ne­po­znám ich veľa, 74 percent Rakúšanov je zaočkovaných, v mojej ro­di­ne si dali pichnúť už aj tretiu dávku. Jediný neochotný, môj mladší brat, sa vzdal hneď po ohlásení štátnej represie. Vydržal môj birmovný otec, brat mojej mamy, ten to má ako čerstvý dôchodca na osamelom statku ľahšie, krčmy a obchodné centrá ani pred covidom ne­navštevoval. V mojej dedine ešte vydržala jedna veriaca rodi­na, kto­rá je so svojimi štyrmi rozkošnými blond dcérami (všetky štyri mi­ni­štru­jú) motorom tunajšej katolíckej farnosti. Svoj očkovací šta­tus obvykle utajujú. Odkedy sa mi priznali, píšeme si často smsky, vy­mieňame si rady. Táto rodina s domácou kaplnkou vedie už viac ako dva me­sia­ce bezútešný život: Deti už nemôžu chodiť na krúžky, na­prí­klad jedna mladšia dcéra prišla o plávanie, lebo je ešte od­ká­za­ná na pomoc matky pri obliekaní, matka má ale vstup na plaváreň zakázaný. Druhá staršia dcéra je (na katolíckom gymná­ziu) pravidelne vystavená shamingu – viacero učiteľov sa pýtalo žiakov pred celou triedou na zaočkovanie rodičov, zvyšok si viete domyslieť. Keďže tá rodina nie je bohatá, najväčšia obava matky je, že niektorá z dcér bude potrebovať nové zimné topán­ky. Kúpiť nové si nebude môcť.

Neprichádza už do úvahy, že by to riskovali, a predsa len skúsili ísť na nákup. Vláda totiž v novom roku radikálne vys­tup­ňo­vala re­pre­siu: Predavačky a čašníci musia povinne kont­ro­lo­vať co­vidpasy plus občianske preukazy, pokuta pre prevádzku je do 30-ti­síc eur. Nový minister vnútra, ktorého ľavica pri nástupe kri­tizovala pre ne­kritické múzeum ľudáckeho („austrofašistického“) diktátora En­gel­berta Dollfußa v jeho dedine, sa chválil, že dal za menej ako týždeň vykonať 220-tisíc kontrol očkovacieho statusu. Za to už ľa­vi­covému ob­vi­neniu z austrofašizmu nečelil.

• 

• 

• 

Rakúska tlač, roky rokúce vy­pa­sená inzerátmi od Spolkovej vlády a kra­jinských vlád vo výške 250 miliónov eur ročne, si nerobí z vy­lú­čenia štvrtiny občanov zo spoločenského života ťažkú hlavu. Za tie dva mesiace som našiel len jeden novinový článok, v ktorom sa au­tor (postarší sociológ, nie no­vi­nár) pokúsil chvíľu vcítiť do kože neočkovaného spo­lu­ob­ča­na. Prihodilo sa to tak, že pán so­cio­lóg si dal po nákupe koláčik v kaviarni a zrazu mu napadlo: Aha, ne­oč­kovaného tu nepustia. Ten člá­nok, kto­rý vyšiel počas vianočného prímeria v pro­gresívnom denníku Der Stan­dard, bol sviatkom spra­vod­livosti. Zostal jedinou snahou v tomto sme­re. V nedeľnej tele­víz­nej debate šéf­redaktorov nepadlo jediné kritické slovo o do­má­com árešte ne­zaočkovaných. Práve naopak, a práve šéfredaktor s naj­me­nej čistým ští­tom vyhodnotil kontroly v neesenciálnych obchodoch ako smiešne slabé. Útočil na predstaviteľov obchodov, ktorí pred­tým kritizovali na nich uvalenú povinnosť preverovať covidpasy a ob­čianske preukazy všetkých klientov: „Čo sú to vôbec za pred­sta­vi­telia obchodu? Považujú svoje zamestnankyne za hlupane, čo nie sú schop­né preveriť občiansky?“ Takéto boli v nedeľu myšlienkové cho­dy vplyv­ného novinára. Pritom azda už každý Rakúšan zažil, do akých náročných situácií sa dostavajú pre­davačky, ktoré musia zá­kaz­níkov pod hrozbou štátnej sankcie od­miet­nuť. V rakúskych ob­cho­doch tečú slzy. Predavačky si v prvej línii musia „vyžrať“ sa­dis­tické opatrenia vlá­dy.

Mrazivé je, do akej miery sa dala značná časť Rakúšanov nahuckať tou ináč dosť ne­populárnou vládou a tými ináč dosť nerenomovanými no­vinármi do nevraživosti voči neočkovaným. Hoci policajné odbory od sociálnodemokratickej SPÖ po pravicovo-populistickú FPÖ pro­tes­tujú proti zneužívaniu polície na takéto pochybné účely, núti mi­ni­sterstvo vnútra policajtov, aby chodili „loviť“ neočkovaných v gas­tro­nómii a v obchodoch. Často musia „loviť“ v civile, čo uľahčuje chy­tanie neopichaného „dobytku“. Nedávno mi majiteľka novej malej ka­viar­ne v našej dedine zdesene rozprávala o tom, ako tie kontroly vyzerajú: „Je to te­raz brutál, chodia takmer každý deň, policajti, civilisti.“ Pridala aj príbeh o tirolských gastronómoch, ktorí v svojej reštaurácii hosťom ne­preverili covidové dokumenty a úrady im zavreli pod­nik až do apríla, teda do konca sezóny. Kaviarnička to rozprávala so strachom v očiach. Miestny štamgast pri káve na to povedal: „Tak im treba, sami sú si na vine!“

Cez sviatky som v Dolnom Rakúsku navštívil rodičov a pohádali sme sa o rakúskom apartheide. Moja rodná dedina je dosť bezvýznamná, o to viac som bol prekvapený, keď tam po dosť bezvýznamnej ulici, na kto­rej stojí môj rodný dom, prešla demonštrácia proti koronapoli­ti­ke vlády. Demonštranti počkali, až kým sa zotmie, z reproduktora púšťali šlágre, nosili veľké rakúske vlajky, červeno-bielo-červené. Nekričali nič, niektorí si trošku pospievali, trans­pa­ren­ty alebo heslá som nevidel. Túto „prechádzku“ sprevádzala aj polícia. Mal som déjà vu, demonštranti z okolitých dedín sa dokonale podobali na žlté vesty, ktorých som pozoroval pred tromi rokmi vo Fran­cúz­sku. Vyzerali ako bežní pracujúci ľudia v stred­ných ro­koch.

Ten ich povianočný pochod v tme medzi rodinnými domami mal v sebe niečo po­chmúr­ne, o názoroch tých ľudí som nič netušil, len som v tichosti obdivoval ich odvahu. Ukázať svoju tvár na demonštrá­cii proti opatreniam, to si v dnešnom Rakúsku vyžaduje charakter. V mojej rodine na to mali iný názor. „Jaj, zase tí šialenci“, od­mával ich otec. „Sú mi úplne, ale úplne ukradnutí,“ utrúsil so zne­chu­teným výrazom 19-ročný synovec. „Nemajú charakter, sú skôr bez­cha­rakterní,“ povedala mama. Najradikálnejšie sa vyjadril mamin druh, v minulosti stabilný fanúšik Putina, Orbána a všetkých vod­cov protiimigračnej strany Slobodných. Teraz je z neho zúrivý ob­ha­jca apartheidu. Už na jeseň ma šokoval, keď nadšene súhlasil s mojím návrhom, že nezaočkovaných treba hodiť do pivnice, nech sú o vode a chlebe. Z mojej strany išlo o trpký vtip, čo si ne­vši­mol, hneď bol z tohto írečito rakúskeho riešenia nadšený. Mi­nu­le žiadal, aby vláda nezaočkovaných už ani nepustila do práce, nech sedia na dávkach doma. Ľudom, ako som ja, odporúčal vy­sťa­ho­vať sa z krajiny.

Už sa písal rok 2022, keď mi matka štyroch mini­š­tran­tiek v smske opísa­la, ako vyzerá v lock­downe nezaočkovaných ich ví­ken­do­vý program. V starých časoch robievali nedeľné výlety, no keďže sa te­raz nikam nedostanú a majú zakázané kúpiť si aj knihu v kníh­kupectve, cho­dia pravidelne v soboty autom do Viedne. Chodia na veľkú demonštrá­ciu, po­tom na drive-in do mekáča, niekde pri aute zjedia fastfood a idú domov. Zdvihol som obočie, keď mi tvrdila, že na de­mon­štrá­cii „ešte pravicových radikálov nevidela“.

Nechcelo sa mi to ve­riť. Nie že by som veľmi dôveroval rakúskym mé­diám, stále som ale vychádzal z toho, že ich tvrdenia o ur­ču­jú­cej role extrému ne­jaký základ vo faktoch musia mať. O účast­ní­koch demonštrácie, na ktorej som v sobotu bol, napísal naj­čí­ta­nej­ší denník Kronenzeitung výlučne toto: Publikum „mávalo plagátmi QAnonu (konšpirátorov z pravicovo-extremistickým pozadím, ktorí ve­ria, že satanistická elita unáša a vraždí deti, aby z ich krvi zís­kala omladzujúce sérum), človek mohol čítať aj Impfen macht frei, „Očkovanie oslobodzuje“, (odkaz na na­cis­tic­ké heslo Arbeit macht frei, „Práca oslobodzuje“, nápis na bráne kon­cen­tra­č­ného tá­bo­ra Auschwitz). Aj druhý najčítanejší denník Österreich, rovnako ako denník Kurier, citoval výlučne tie­to heslá. Ako cez kopirák. Rád onedlho zacitujem, aké hesla som na demonštrácii videl ja, konštatujem ale už teraz, že spravodajstvo o hnutí proti povinnému očkovaniu je nové dno rakúskej novinárčiny. Kolegovia pri tejto té­me už okato klamú.

Aj keď vláda a jej médiá už dva mesiace varujú, že početné a ma­so­vé zhromaždenia odporcov očkovania napomáhajú šíreniu nákazy, pa­ra­doxne sa doteraz nič také nestalo. Ani jedno ohnisko nebolo hlá­sené. Epidemiologickú situáciu v sobotu nemôžem nazvať inak ako čudnú. Omikron už v Ra­kús­ku dominuje dva-tri týždne, denný počet no­vých infekcií bol celý týždeň na úrovni 16- až 17-tisíc prípadov den­ne, počet úmrtí je však zatiaľ, chvalabohu, mimoriadny nízky – choroba povolala v pia­tok desať obetí, v sobotu päť, v nedeľu dvoch. Sa­mo­z­rej­me, počet úmrtí s obrovským množstvom infekcií nevyhnutne stúpa, zatiaľ sa ale napĺňajú najoptimistickejšie scenáre. Omikron vy­zerá byť miernym variantom.

V politike rakúskej vlády sa to ale veľmi neodráža. Podľa rakúskeho covid au­to­ma­tu, ktorý na jeseň vláda zaviedla a hneď po pár týž­d­ňoch pozas­ta­vila, by mu­sel momentálne v Rakúsku platiť stupeň 1. Nie­lenže by vláda už podľa svojej vlastnej vyhlášky dávno mala zru­šiť lock­down pre ne­za­oč­ko­va­ných a diskriminujúce pravidlo OP po ce­lej krajine, musela by zrušiť prakticky všetky opatrenia. Prvý stu­peň je tak nastavený. Obsadenosť JIS-iek covidovými pacientmi je oko­lo 200, čo je desať percent kapacity. Žiaľ, vo verejnom dis­kur­ze to len málokto pomenuje.

Na sobotňajšiu demonštráciu som išiel z troch dôvodov: 1. Bol som zve­da­vý. 2. Chcel som svojim segregovaným krajanom vyjadriť so­li­da­ritu. 3. Nakopla ma k tomu vláda. Tá sa totiž náh­le rozhodla, že skrá­ti od 1. februára platnosť co­vid­pasu z de­via­tich na šesť me­sia­cov. Znamená to, že vláda v priebehu zopár týž­dňov vyrobila pri­bliž­ne milión ľudí, ktorí jedným šmahom môžu zís­kať sta­tus za­lock­down­ova­né­ho neočkovanca. Motív je jasný, vláda chce tých ľudí nú­tiť na tretiu dáv­ku. Pri väčšine z nich určite uspeje, Ra­kú­ša­nia síce hun­d­rú, ale napokon sa po­slušne podvolia, ja však na tre­tiu dávku ne­pôj­dem. V mojom prí­pa­de by to bolo nezmyslené, množ­stvo pro­tilá­tok v mojej krvi je až štvor­násobkom hladiny, pri kto­rej medicína od­porúča pichnutie daľ­šej davky. Ešte aj po 1. feb­ruári budem plne chráneným očkovancom, len s malým detailom, že budem vylúčený zo spoločnosti. Úradne budem ale neočkovaný.

V sobotu som mal v sebe dostatok hnevu, aj tak som si ale dal veľmi zá­ležať, aby som nepochodoval spolu s náckami. Každú sobotu je v cent­re Viedne neprehľadné množ­stvo pa­ra­le­l­ných de­monštrácií, ktoré sa až v podvečer spájajú do jedného po­cho­du na Ring.

Ako zarytý ruženčiar som si vybral ru­že­nec o 11:15 pred ko­s­to­lom sv. Karola. „Modlitba za Rakúsko“ nepritiahla veľa ľudí. Možno nás bolo sto, mož­no dvesto. Hneď na prvý pohľad (oblečenie) bolo vi­dieť, že títo veriaci ur­či­te neprezentovali hlavný prúd ra­kús­ke­ho katolicizmu. Úvod o krá­se rakúskej domoviny urobil mladý po­to­mok starého šľach­tic­kého rodu z Tirolska Alexander Tschugguel. Tento arci­kon­zer­va­tív­ny aktivista je známy aj na Slovensku, odkedy vzal v ro­ku 2019 so­chu amazonskej bohyne Pachamamy z rímskeho kostola a ho­dil ju do Tiberu, neskôr diskutoval s Danielom Pastirčákom a Mons. Dudom v relácii Do kríža.

• 

• 

Už počas ruženca bolo nápadné množstvo rakúskych zástav. Nie sme ako Ame­ri­ča­nia, nevyťahujeme pri každej príležitosti vlajku, vo väč­šine rakúskych do­mác­ností sa zástava ani nenájde, pre toto hnu­tie sa to ale stalo ty­pické. Pre mňa to bol nezvyk. Na ruženec priš­li aj ľudia s inými vlaj­kami. Neskôr sa všetci tí Ma­ďa­ri, Slo­váci, Chor­váti a Polia­ci stratili v obrovskom dave.

Keďže som bol nováčikom, bežal som po konci ruženca za ru­žen­čiar­mi. So svojimi madonami šliapali strašne rýchlo starým mes­tom, niektorí oko­lo­idúci Viedenčania sa im vysmievali. Vedľa mňa iš­li dvaja pá­ni. Jeden vysvetľoval druhému, aké škodlivé je viachodinové nosenie respirátora, druhý mal práve ta­ký­to re­spi­rá­tor nasadený a súhlasne prikyvoval. Na pod­stav­ci Goetheho pa­mät­ní­ka stál za­ras­tený ryšavý burič a kričal do me­gafónu. Azda sa nes­ple­ti­em, keď poviem, že to bol ľavičiar, určite tak vyzeral. „Oni nás chcú uvrhnúť do chudoby“, vykrikoval, „a ak budeme poslušní, dostaneme bez­pod­mie­neč­ný základný príjem. Cena za to je, že sa necháme nepretržite mo­nitorovať.“ Antirúškar upozornil svojho prikyvujúceho kolegu: „A ten­to pán stratil pre tieto názory svoju prácu.“

Tschugguel a väčšina ruženčiarov odbočili na Heldenplatz, na „Ná­me­s­tie hrdinov“. To námestie je poškvrnená svätyňa rakúskeho ná­ro­da, na tunajšom balkóne rečnil v deň anšlusu Rakúska k Tretej ríši Adolf Hitler. Nachádza sa tu sídlo spolkového prezidenta, bý­va­lý zim­ný zámok cisára, sídlo OBSE so zástavou aj v azbuke, sídlo spol­kového kancelára. V roku 1993 odtiaľto vyhnali zlého Hit­le­rovho ducha, keď Lichtermeer („More svetiel“) pre­konalo po­čet účast­ní­kov z ro­ku 1938. Môžem to porovnať, aj na tejto de­mon­štrá­cii proti xenofóbii pred 29 rokmi som sa zúčastnil. Odjakživa milujem po­chody, maj­dany, protesty, revolúcie. Určite sa už stalo, že som po­cho­do­val spolu s ľuďmi, proti ktorým som nie­koľko rokov predtým vy­krikoval. Som svojím spôsobom expert na demonštrácie, lenže mi­nulú so­bo­tu bolo všetko inak a ja som dlho netušil, čo sú tí de­monš­t­ran­ti zač. Mal som ich po­va­žovať za „svojich ľu­dí“ alebo nie?

Okolo obeda už bolo na Heldenplatze veľa ľudí, pritom to bol ešte len warm-up. Trva­lo potom ešte takmer štyri hodiny, kým začal reč­niť ne­for­málny lí­der tohto pro­ti­vlád­ne­ho hnutia, predseda Slo­bod­ných Her­bert Kickl. Srdeč­ný bard z pred­mes­tia podvihol náladu davu s pies­ňami aus­tro­po­pu zo 70. a 80. rokov, na­prí­klad s taj­nou hym­nou Rakúska Schi­foan („Ly­žo­vať!“) – „nuž, to je niečo, čo te­raz ne­smiem“ a zá­dum­čivou ba­la­dou pro­ti auto­ma­ti­zá­cii A Mensch mecht i bleibn, „člo­vekom chcem zos­tať“.

Prechádzal som sa v dave, prečítal som si heslá na kartónikoch a po­zeral sa ľuďom do tváre. Ne­trpez­li­vo som hľadal tých náckov, ale zase som mal déjà vu so žltými ve­stami – mnohí tu pôsobili, pres­ne ako vtedy vo Francúzsku, ako bežní vidiecki alebo pred­mest­skí makáči. Neboli to ľudia, čo chodia bežne demonštrovať. Skôr takí, čo sa prvýkrát v živote spolitizovali.

Keďže roz­manitosť v dave bola už vo chvíli, keď sa tam zdržiavalo iba tvrdé jad­ro, dosť veľká, dá sa ľahšie povedať, akí ľudia tam ne­boli: Chý­bali oby­vatelia s tmavšou pleťou. Po po­čet­nej tureckej ko­mu­ni­te, ktorá má v Rakúsku vyš­šiu za­oč­kovanosť než ce­lonárodný prie­mer, nebolo ani stopy. Do veľkej miery ab­sen­tovali naozaj starí ľu­dia (čo je len dobre, keďže vírus ich ohrozuje), menej po­cho­pi­teľ­né bolo, že úplne chýbali naozaj mladí ľu­dia, tínedžeri z generácie, čo rada chodí do ulíc cez vyučovanie, hashtag Fridays For Future. Boja sa, nechcú byť vyhodení zo ško­ly alebo majú ako môj sy­no­vec rakúsky apart­heid na háku? Chýbala ešte jedna vrstva spoločnosti. Oby­va­te­lia širšieho vie­den­s­ké­ho cen­tra sú ľudia, ktorým sa v Ra­kúsku ho­vorí Bobos, na Slo­vensku hip­s­te­ri. Z tých neprišiel na Ná­mestie hrdinov snáď nikto. Tráviť ce­lé viedenské po­po­ludnie bez týchto samoľúbych ksich­tov – to bolo v sobotu to najpríjemnejšie.

Bolo vidieť a počuť, že mnohí demonštranti boli z vidieku. Na ja­vis­ku dominovali južné prízvuky, najmä naj­ča­rov­nej­ší rakúsky dia­lekt, koruntánčina. Špe­ci­fikom bolo – a je to v rakúskej verejnosti veľ­mi zriedkavým javom –, že niektorí rečníci spomenuli Boha. V so­botu pred týždňom sa organizátori prvýkrát dohodli, že sa pred štátnou hym­nou pomodlia Otčenáš. Zrazu bolo cítiť neistotu. „To je naozaj len pre tých, čo to chcú,“ vysvetlil koruntánsky moderátor. Pokus ne­skon­čil slávne: Vedúci modlitby, nízky zapálený chlapík, odrecito­val bežným kresťanom neznámu verziu Otčenáša, drvivá väčšina ľudí stála mlčky.

Po protestnom spevákovi, ktorý vyzval na široký štrajk občanov („už ani cent nezaplatiť do tohto skorumpovaného systému“), prišla „odbojná zdravotná sestra“ tiež s korutánskym prízvukom. O predstaviteľoch rakúskej vlády povedala: „Boh ich nechá vyčíňať v ich zlobe,“ avšak „nespravodlivosť nezostane Bohom nepotrestaná“, „nik­to neporazí Boha“. Hoci sa hŕstka ruženčiarov už predtým stratila v narastajúcom dave, dostal sa aj Tschugguel na rad, pre­zen­tovaný ako predstaviteľ „katolíckeho odboja“. Veľmi aris­to­kra­tic­ky pôsobiaci konzervatívec predniesol bezchybný prejav, v ktorom sa dovolával všetkých významných svätých patrónov. Hovorí: „Sme ta­kí silní, že vláda musí ustúpiť. Nezastavíme sa, kým nezanikne po­sled­né totalitné opatrenie.“ „Máme jednu neporaziteľnú zbraň a tou je láska. Skutočná láska.“ Až keď ukázal na jazdecké sochy hrdi­nov a pritom hovoril, že generáli monarchie ako Eugen Savojský bojovali za slobodu Rakúska, je vidieť v publiku nesúhlas. Z reak­cií publika teda usudzujem, že veriaci medzi nimi tvorili relatívne malú menšinu.

Na okraji po celý čas pri sebe stáli disciplinovaní mladí policajti. Občas vy­z­va­li na dodržiavanie povinnosti nosiť respirátor, občas sa chy­sta­li na rozdávanie nejakej tej pokuty, hoci to bolo vzhľadom na ob­rov­skú masu nezarúškovaných ľudí úplne beznádejné. Občas z toho vznik­li menšie potýčky. Jeden z or­ga­ni­zá­torov, ukričaný nekorutánsky antirúškar, niekoľkokrát z javiska predpovedal, že polícia ho čoskoro príde zatknúť. Napokon sa dočkal. Korutánsky kolega sláv­nost­ne vyhlásil: „A máme to tu. Hannes Brejcha bol zatknutý.“ Da­vom sa nie­sol šum, keď niekto ukazoval na strechu Brány hrdinov, cez kto­rú sa reguluje vstup na Námestie hrdinov – tam hore stáli policajti. Veľmi sa snažili, aby nepôsobili ako ostrelovači, zbra­ne ne­vy­tiah­li, stali tam skôr ako zablúdení turisti, no de­mon­š­tranti aj tak znervózneli. Matka štyroch mini­štran­tiek mi preposlala va­rovanie, že hro­zí obkľúčenie časti demonštrantov políciou.

Nič také som si v srdci Viedne nevedel predstaviť. Veď pred Bránou hrdinov bubnovali pod štajerskými vlajkami rozjašení bubeníci, ktorí s vlnenými čiapkami pôsobili ako bačovia z biosa­la­šu, veď celá manifestácia sa čoraz viac menila na čoraz veselší al­p­ský Woodstock. Na javisku vystúpili aj dvaja policajti, dvaja z údaj­ne 600 policajtov, ktorí – väčšinou bez zve­rejnenia ich mien – vraj pod­písali petíciu policajtov proti povinnému očkovaniu. Svedectvo za nich čítal starší pán, „policajný du­chovný“. Po­rov­nal sa s bla­horečeným Franzom Jägerstätterom, jed­noduchým katolíckym lai­kom, ktorý sa za odmietnutie vojenskej služby v Tre­tej rí­ši stal mu­čeníkom: „Franz, ak teraz idem v tvojich stopách a sta­nem sa tak tro­chu vyznávačom, nevadí to – práve pre­to som zverejnil svoje me­no. Už nespoznávam svoju milovanú vlasť. Štie­pe­nie siaha až do ro­dín, aj do tej mojej.“

Alpský kolorit posilnili hostia zo Švajčiarska, odporcovia opat­re­ní z hnutia Freiheitstrychler, ktorí radi roztočia so svojimi kravskými zvon­cami švajčiarske námestia. Z talianskej provincie Južné Ti­rol­sko pri­šiel ďalší vysokohorský pastier s dlhou bradou. Predniesol pro­testnú báseň, ktorú sám napísal. Báseň sa veľmi svojsky rý­mo­va­la, bola hrubá a živelná: Uns geht nicht die Luft aus / in die­sem Scheiß­zuchthaus. („V tomto posranom žalári / nám ešte nedochádza pary“). Gradovalo to až k veršu „Radšej umierajúc stáť, ako kľačiac mlčať“ a skončil s vyhrážkou: „My sme vlci. Ideme von z lesa“ – bača uká­zal na Ring – „a ideme na ulicu“. Identifikácia s vlkmi sa vyskytla viackrát. Jeden ne­okrô­chanec dal rakúskej vláde na svetri takýto odkaz: „Doteraz ste lo­vili ov­ce. Odteraz sú tu už len vlci.“

Keďže väčšina rečníkov sa nezaoberala detailami imunológie, ale fo­ku­sovala sa na neodškriepiteľné fakty ich osobnej diskriminácie, ne­zaznelo z javiska veľa jednoznačne identifikovateľných hoa­xov. Svo­je dôvody, prečo sa nechce dať očkovať, tam už nikto nevysvet­ľo­val. Argumenty a protiargumenty vakcinácie – a za to môže v prvom rade naša babrácka kru­to­vláda – po dvoch mesiacoch poni­žu­jú­cej represie už nikoho nezaujímajú. Existovalo už len MY a ONI. De­monštranti sa oslo­vovali ako Freiheitskämpfer, „bo­jovníci za slo­bodu“ a skandovali Widerstand!, „odpor!“. Wid­er­stand, to je pres­ne to isté heslo, čo sme vykrikovali 22 rokov do­za­du z úplne iných dôvodov na úplne rovnakom mieste. Znelo mi to dô­verne a zahrialo ma pri srdci.

Z desiatok rečníkov iba dvaja alebo traja šírili ne­ob­há­ji­teľné hoaxy. Jedna pani, ktorej synovia žijú v Amerike, ponúkla sve­dec­tvo, že všetky jej tri americké nevesty boli v minulom roku tehotné a všetky tri stratili kvôli očkovaniu dieťa. Tomu som neveril. Najproblematickejší bol paradoxne jediný od­bor­ník na javisku. Profesor medicíny And­reas Sönnich­sen, ktorý bol za svoj názor na koronu prepustený z Viedenskej me­di­cín­skej uni­verzity a vystú­pil už aj po boku vedenia strany Slobodných. Sön­nich­sen neskrývane popieral vážnosť ocho­renia COVID-19 a ne­myslel tým len mierny omi­k­ron, no aj všetky skoršie va­rianty. Zašiel naozaj príliš ďa­leko: „Vak­cíny pravdepodobne ne­zachránili ani jeden ľud­ský život.“

To táranie sa nedalo počúvať. Bol som tam so svojím dvaapolročným synom, päť hodín som ho nosil na pleciach alebo v rukách, synček na mne absolvoval svoj obedný spánok a keďže ma už všetko bolelo, zdrhol som, aby som si urobil väčšiu prechádzku.

Ľudí a roz­ma­nitosti bolo viac. Všimol som si, že pribudli ženy. Nevedel som ich veľmi zaradiť, mnohé boli plus-mínus päť­de­siat­ničky, jedna skupinka elegantných dám spievala mávajúc pritom tenkými zlatistými šatkami nežné evanjelikálne piesne, mnohé iné ženy prav­de­podobne po­chád­zali z neskorohipisáckych, ezoterických a ekologických kruhov. Neboli nijako nápadné, pravičiarky stopercentne ne­boli, niektoré mali na kartóne napísané „Zelených už nikdy!“, iné heslá brojili proti ge­ne­tic­kému inžinierstvu a mRNA technológii. Asi najlepšie ich vystihovalo to, že mali často na mikine odznak Um­armbar, „ob­jíma­teľ­ná“. Vôbec to neznamená, že sa ľudia v sobotu vo Viedni v kuse ob­jímali, pravdupovediac som ani jedno objatie ne­zachytil, mnohí do­konca nejaký ten odstup dodržiavali, možno sa ná­kaza aj preto na tých protestoch veľmi nešírila.

Neveril som svojim očiam, aká tam bola láskavá atmosféra. Sa­mo­zrej­me, odkazy z javiska boli drsné, predseda Slobodných Kickl je mo­mentálne najlepší a najvtipnejší rakúsky rečník a s gustom zo­smieš­nil ťar­bavé špičky vlády, ktoré „pomocou čínskeho spo­lo­čens­kého modelu bo­jujú proti čínskemu vírusu“. Už o sto metrov ďalej však vládol – bez kvetov vo vlasoch – Flower Power. Keď sa synček zo­budil, kukal na tie masy s nadšením, na trubkára, bubeníkov, na všelijakých muzikantov. Ľudovej kreativity bolo neúre­kom. Raz nás pohladkala jedna z nepočetných rakúskych zastav, tka­ni­na bola jem­ná, neskôr nás pohladkala červená vlajka s podobizňou Che Guevaru, tá už bola o niečo hrubšia, v oboch prí­pa­doch sa nám vlajkonosiči ospravedlnili. Usmiata objímateľná Viedečanka ve­no­vala synovi kokosovú pusinku, protest mu chutil.

Hľadanie náckov som po dlhšom čase vzdal. Videl som len jednu zástavu QAnonu (jednu, nie viaceré), jeden plagát Hitlera s ná­pisom „Očkovanie oslobodzuje“, jednu v Nemecku aj v Ra­kús­ku za­ká­za­nú Reichs­kriegs­flag­ge (vojnová zástava nemeckej ríše), na ktorú sa ihneď vrhlo policajné komando – a videl som jedného starca z môjho rodného okresu, ktorý tri roky dozadu v mojej prítomnosti uro­bil antisemitickú poznámku a bol za to pokarhaný. To bo­lo všetko. Za päť ho­dín som sa pozrel do tisícov tvarí, počul som stovky útrž­kov rozhovorov, pre­čí­tal som si obsah asi 500 ručne písaných kar­tónov – a na viac možných ná­zna­kov pravicového extrémizmu som ne­na­ra­zil.

Hlavné témy na tých neprofesionálnych kartónikoch boli sloboda a zá­kladné práva, vedľajšie účinky očkovania a nové technológie. Hes­lá mali prevažne všeobecný charakter. Niektorí mali na bunde ná­lepku s vystretým prostredníkom a tex­tom: „Strčte si svoju vak­cí­nu do riti!“ Iní mali obrázok preškrtnutej striekačky: „Moje telo, moje roz­hod­nutie.“ Ďalšie príklady hesiel na kartónoch: „Tí, ktorí ešte nie sú očkovaní, majú te­raz nervy z oce­le. Preto sa nás boja.“ „Som očkovaný proti tejto vlá­de, mám ve­ľa veľa pro­ti­látok.“ „Čo po­viete svojim deťom, keď sa vás neskôr opý­tajú: Prečo ste sa ne­brá­nili?“

Jasné, že nikomu nevidím do hlavy, nemôžem teda ručiť za neznámych ľudí. Aj keď mi protestujúci boli zväčša sympatickí, mohli v sebe nosiť odsúdenia­hod­né názory. Aj keď som ho veľmi nevidel, extrém chce bezpochyby ťažiť z pro­tes­tov. Napokon je všeobecne známe, že každá de­monštrácia pri­ťahuje bláz­nov.

Vážnejšie je niečo iné, a to s istotou vidieť možno. S hrôzou som ale zistil, že rakúska vláda a ra­kús­ke noviny o tých protestoch klamú. Naše noviny píšu, že v sobotu vo Viedni demonštrovalo už len 27-ti­síc ľudí, kým na dúhovom pochode v roku 2019 napočítali pol milióna účast­níkov. Ja im to neverím. Ja som tam v sobotu bol.

Keď sa demonštrácie z Námestia hrdinov a z iných námestí spájali do jedného veľkého pochodu, bola z viedenského Ringu jedna obrov­s­ká veselá žúrka. Vláda uzavrie štvrtinu občanov v domácom áre­š­te, tí­to štvanci si už môžu len rožky kúpiť, tak sa raz do týždňa stretávajú v centre Viedne a robia si z toho najlepšiu žúrku, čo som v Rakúsku kedy zažil. Apartheid skôr či neskôr padne, tá skú­senosť v tých státisícoch segregovaných ľudí však zostane do konca života. Ochutnali ducha slobody. Nezabudnú to.

Slnko už zapadalo, keď po Ringu pochodovali všetci, teraz už aj mlad­šie ženy, už aj zvodné baby, party people. DJ hral na ot­vorenom kamióne hlasnú tanečnú hudbu, s chuťou sa vysmial z mi­ni­s­tra zdra­votníc­t­va, na kamióne tancovali mladé pipky. Medzi nimi bola jedna kedysi určite krásna, medzitým už vráskavá páni v dlhom bé­žovom kožuchu. Pomaly ako v spomalenom zábere fajčila cigaretu, užívala si každý ťah. Keď to bolo najkrajšie, museli sme ísť domov, syn ale za nič na svete nechcel odísť. „Zur Musi, zur Musi“ naliehal v našom dialekte, „k hudbe, k hudbe!“ Tak dobre, ustúpil som mu, ešte sme si s pip­ka­mi zatancovali.

Prvýkrát, odkedy Rakúsko skĺzlo do najtvrdšieho segregačného re­ži­mu, som bol v sobotu hrdý na svoju vlasť. Títo krajania mi vrá­ti­li vieru v Rakúsko.