Normálne by totiž bolo, aby sa koalícia niekde za dverami dohodla a potom svojho človeka zvolila. Nenormálne je, že najtvrdšími kritikmi Hatrákovej boli poslanci vládnej koalície ako Ondrej Dostál a ďalší. Že ju zrejme nevolia ani niektorí poslanci jej vlastného klubu. Niečo tu zjavne nefunguje.
A problém je širší.
To naznačuje zoznam ľudí, ktorí boli vybraní do verejných funkcií po marci 2020, viac alebo menej zvláštne o funkcie prišli a kolegovia z ich vlastnej koalície (respektíve ich iní nominanti) im zničili meno a povesť. Ide napríklad o Mareka Krajčího, Vladimíra Pčolinského, Petra Kovaříka, Tibora Köszeghyho, naposledy Katarínu Hatrákovú.
Tie príbehy sú rôzne, ale majú – čuduj sa svete – niečo až prekvapivo spoločné.
Hatráková je psychologička s dobrou povesťou a spôsobmi, ktoré sa nehodia do politiky. Keď som ju chcel konfrontovať s výhradami voči jej osobe, zaujímavo sme sa porozprávali, povedala mi viaceré dôležité súvislosti, ale verejne o tom najdôležitejšom nechcela hovoriť. Nabádal som ju, pretože si to verejná diskusia vyžaduje, pre ňu ale bolo dôležitejšie, že zachová diskrétnosť k svojim klientom, napríklad aj tým deťom, ktorých príbehy Ria Gehrerová používa proti nej.
Nezazlievam jej to, aj keď si myslím, že urobila chybu (výsledkom bol nepresvedčivý rozhovor). Ale prekáža mi, že táto diskusia sa mala niekde viesť a jej výsledkom malo byť to, že buď sa proti nej nebudú používať podpásové argumenty (ak má pravdu Hatráková) a bude zvolená, alebo nebude kandidovať (ak má pravdu Dostál a Ria Gehrerová). To, čo sa stalo, je horšie ako obidve tieto možnosti. Hatrákovej meno bolo diskreditované, údajné dôkazy pritom môžu byť len dojmami.
Niečo podobné sa predtým stalo riaditeľovi podniku Lesy SR Tiborovi Köszeghymu. Tiež po tlaku z vlastnej vlády ponúkol svoju funkciu a jeho meno bolo tiež diskreditované. Počul som pritom príbeh, ktorý ide proti tomu, čo mu zlomilo krok. Köszeghy mal zaviesť v štátnom podniku zmeny, ktoré po prvýkrát začali pomáhať malým poctivým drevospracujúcim firmám na Slovensku na úkor rôznych podnikateľov ala žigovci a kadejakým čistým exportérom vyťaženého dreva do cudziny. Ak napríklad firma drevo spracuje doma na Slovensku, zamestnáva ďalších ľudí a niečo z toho vyrobí alebo podniká v regióne s vyššou nezamestnanosťou, Köszeghy vraj presadil, že získa benefit na úkor čistého exportéra.
Stretol som sa s pánom Köszeghym, zaujímavo sme sa porozprávali. Chcel som s ním urobiť rozhovor, kde by som ho s tým konfrontoval, kde by prípadne porozprával o určitých podivných väzbách, ktorým sa malo dariť aj počas ministrovania Jána Mičovského. Ale on – podobne ako Hatráková – nechcel ísť proti tejto vláde. Tej, ktorá jeho meno a povesť zlikvidovala.
Peter Kovařík nebol bohvieakým šéfom polície, ale robil presne to, čo od neho vláda chcela. V Štandarde sme to síce občas vnímali kriticky, keďže policajný prezident nesie zodpovednosť za stav polície, a preto musí byť informovaný, čo sa v nej deje, ale on uveril Matovičovi a Mikulcovi, že sloboda vyšetrovania znamená absenciu akejkoľvek kontroly zhora. Tento prístup postupne rozvrátil policajný zbor a zhoršil vojnu policajtov, o ktorej policajný prezident dlho tvrdil, že ani neexistuje. Až prišiel o svoj post.
Bývalý policajný prezident Kovařík robil chyby, ale z pohľadu toho, čo od neho chcel minister vnútra a vláda, odísť nemal. Sám hovoril, že bol obvinený neprávom, mal dôveru ministra, ale aj tak skončil a odišiel do civilu. Kariéra zničená.
Bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský je podobný prípad. Najnovšie je opäť obvinený, ide o ten istý prípad, kvôli ktorému sedel vo vyšetrovacej väzbe, odkiaľ sa dostal po rozhodnutí Generálnej prokuratúry SR. Vtedy sa médiá sťažovali, že Žilinkova prokuratúra znemožnila jeho stíhanie, zdá sa, že ani to nebola pravda, ale s tým sa už dnes nikto neobťažuje. Podstatné ale je, že Pčolinského meno a povesť boli zničené, zastával pritom vysoký bezpečnostný post a štát sa mal voči nemu – s ohľadom na poriadok v štáte aj prezumpciu neviny – správať inak. Pri obvinení aj pri zadržaní. Neprimeraná demonštrácia sily spôsobila obrovské škody, pritom polícia a špeciálna prokuratúra, ako preukázala generálna prokuratúra, nemala na takýto postup dostatok dôkazov a nijako sa s ich zbieraním neponáhľala, respektíve ich spochybnenie ignorovala.
Jeden poradca súčasného ministra vnútra, keď sme sa rozprávali o Pčolinského prípade, mi povedal, že si pri tej kauze uvedomil, že je rád, že nebol v tej funkcii on.
A napokon Marek Krajčí, bývalý minister zdravotníctva. Keď skončil, celé OĽaNO mu na Facebooku volalo na slávu, nazývali ho najlepším ministrom, ďakovali, slzili. Prekážalo mi to, pretože ak si to naozaj mysleli, nemali dopustiť jeho odchod. Najmä ak Krajčí neskončil kvôli vlastným chybám, ale kvôli Matovičovi a jeho rozhodnutiam. Zachovali sa teda k nemu perfídne, dokonca sa nestal ani šéfom zdravotníckeho výboru, čo bola súčasť dohody pri odchode z rezortu. Nuž a s odstupom času už nikto nerieši, že ruská vakcína bola menším problémom ako Moderna či Astra, že sme pri jej nákupe nestratili na rozdiel od Pfizeru ani euro a podobne. To všetko zapadlo prachom.
A Krajčího povesť a meno ostali pošpinené.
A tak sa mi zdá, že Hatráková nemôže byť prekvapená. Nie je prvá a obávam sa, že ani posledná. Táto vláda dokáže ničiť povesť a meno svojich vlastných kandidátov lepšie, ako to dokáže opozícia. A oni, rad radom, Krajčí, Kovařík, Pčolinský, Köszeghy, Hatráková... sa stiahnu a mlčia. Z lojality.
Hoci sú tie príbehy rôzne, hoci za ich nomináciami stáli rôzne strany, spája ich ešte jedno.
Za ich verejné znemožnenie nesie hlavnú zodpovednosť OĽaNO.
