Preto boli jeho filozofická mladosť a dospievanie charakterizované osobnými stretnutiami a „platónskymi dialógmi“ s ľuďmi, od ktorých sa chcel niečo naučiť, aj keď nie všetci boli filozofmi. Počínajúc M. Heideggerom, P. Klossowskim, G. Debordom, E. Moranteovou, P. P. Pasolinim, I. Calvinom, G. Capronim, a pokračujúc J.-L. Nancym, J. Derridom, J.-F. Lyotardom a inými. Popri tom študoval diela autorov, ktorých myšlienky považoval za dôležité alebo inšpiratívne. Hlavne diela W. Benjamina, J. Taubesa, A. Kojèvea, M. Foucaulta, C. Schmitta, A. M. Warburga, F. Jesia, E. Melandria, a predovšetkým listy fascinujúceho „diskutéra z areopágu“ Pavla z Tarsu. V dialógu, ale aj v kritickej konfrontácii s niektorými z nich, Agamben prebral a premyslel mnohé témy majúce význam nielen pre filozofiu, ale aj pre spoločenský život. Zároveň sa začal čím ďalej tým viac sústreďovať hlavne na jednu tému: problém moci v spoločnosti, jej výkonu a zneužitia.
Agamben nie je banálnym, tuctovým filozofom. V riešení problematických tém vychádza zo štúdia komplexnosti dejinných a sociálno-politických fenoménov a udalostí minulosti a súčasnosti. To, čo ho primárne zaujíma, je podstata vecí a problému. A to platí aj o jeho srdcovej téme: moc v spoločnosti a spôsoby jej výkonu. Jej dôkladné prehĺbenie ponúkol v známom a úspešnom diele Homo sacer – zvrchovaná moc a holý život (1995).
Ako Foucault pred ním, aj Agamben poukazuje na progresívnu tendenciu „moci z vrchu“ chcieť ovládať „holé životy“ ľudí, vyvíjať nad nimi bio-politickú kontrolu (od „bios“ – život), a to aj nad ich telami a ich celkovou existenciou. Akoby bolo možné zredukovať človeka na „bio-materiál“. Vo svojej knihe sleduje a analyzuje dejinný vývoj od starovekého k modernému človeku, ktorý sa svojou vôľou vyvýšil nad ľudské i božské zákony, čím pripravil pôdu pre fatálne zneužitie bio-moci a bio-politiky v „období holokaustu“. V ňom došlo k prelomu. Človek prekročil čiaru zneužitia moci ako nikdy predtým. Odpoveďou na tento strašný priestupok a na rastúce násilie zo strany bio-politiky môže byť – podľa neho – iba v návrate k posvätnosti ľudského života.
Agamben by zostal až dodnes váženým a pokojne starnúcim filozofom, keby len nedošlo ku covidovej kríze. Presnejšie povedané, keby nedošlo k takému jej riešeniu v Taliansku a mimo neho, ktoré sa mu javilo ako nový príklad zneužitia moci v duchu bio-politiky. V prvom rade sa to týkalo zavedenia, v Taliansku, viacstupňového digitálneho covidového pasu. Agamben sa otvorene vyhradil proti tomu, že sa tento dokument v priebehu pár mesiacov transformoval z potvrdenia o očkovaní na preukaz bio-politickej poslušnosti, ktorý obral milióny nezaočkovaných občanov o ich základné ľudské práva bez možnosti apelu.
Spolu s filozofom a politikom Massimom Cacciarim publikoval krátku úvahu varujúcu pred takouto bio-politickou praktikou. Obaja hovoria o vážnej diskriminácii a o nebezpečenstve demokracie, pričom si dovolili vysloviť myšlienku, ktorou si zaslúžili mediálny výsmech a kopance. Poukázali totiž na fakt, že to, čo sa dnes prezentuje a vnucuje ako prostriedok ochrany zdravia, sa môže zajtra transformovať na stabilný prostriedok spoločenskej a osobnej kontroly „zhora“. Pritom poukázali na Čínu, ktorá vyhlásila, že bude pokračovať v sledovaní jej občanov aj po skončení pandémie, čím sa posilní jej už teraz fungujúci systém plošnej digitálnej kontroly spoločnosti.
Napriek silnému mediálnemu lynču, Agamben šiel ešte ďalej. Verejne sa zastal všetkých tých, ktorí sa odmietli očkovať. Spravil tak v reči v talianskom parlamente 7. októbra 2021, kde bol pozvaný ako vplyvná osobnosť. Obvinil politikov z toho, že donútili občanov k očkovaniu pod trestom vyhodenia z práce, bez toho, aby sa postarali o tých, ktorí následkom vakcinácie boli vážne poškodení na zdraví. Hovoril o vážnom prehrešku proti princípom právneho štátu a etiky, o to viac, že vakcíny sú stále experimentálne. Poukázal na to, že ich rozhodnutiami digitálnej kontroly idú cestou, ktorá je nebezpečná, pretože zo „spoločnosti usporiadanej zákonmi“ robí „spoločnosť pod kontrolou“. Ale pridal aj viac. Hovoril o postupnej premene spôsobu chápania a vykonávania moci. Nové ponímanie síce toleruje konštitúciu, ale totálne ju vyprázdňuje a pripravuje pôdu pre nový typ vlády, relativizujúci osobné práva a slobody jednotlivcov.
Záverečné slová jeho prejavu zneli ako slová vizionára: „Výlučné zameranie sa na nákazy vírusom a na zdravie nám bráni vnímať Veľkú Transformáciu, ktorá sa odohráva v politickej sfére, a uvedomiť si, že bezpečnosť a núdzový stav nie sú prechodné javy, ako nám to samotné vlády neúnavne pripomínajú, ale predstavujú novú formu vládnutia. V tomto zmysle je dnes, ako ešte nikdy predtým, dôležité, aby poslanci vzali vážne do úvahy prebiehajúcu transformáciu. Tá je z dlhodobého hľadiska predurčená na to, aby zbavila parlament jeho právomocí a obmedzila ho, ako sa to deje v súčasnosti, na prijímanie nariadení v mene bio-bezpečnosti, vydávaných organizáciami a jednotlivcami, ktorí majú s parlamentom len málo spoločného.“
Reakcia veľkej časti talianskych médií bola kritická. Agamben bol predstavený ako bizarný paranoický intelektuál, obeť svojich vlastných štúdií. Hlavne potom ako talianska vláda ohlásila postupné odbúravanie používania covidového pasu. Avšak keď 2. marca tohto roku vyšiel v Taliansku vládny dekrét, ktorý hovorí o automatickej obnove covid pasu do roku 2025, začalo byť niektorým jasné, že po jarných a letných uvoľňovaniach príde opäť fáza aktivácie digitálneho dokumentu. A keď sa k tomu v minulých dňoch taliansky minister pre technologické inovácie a digitálnu transformáciu Vittorio Colao rozhovoril o razantnej digitalizácii zdravotnej služby a o príprave spustenia celonárodnej digitálnej platformy IdPay, zazneli kritické poplašné hlasy, že je otázkou času, kedy bude v Taliansku postupne zavedený „sociálny kredit“ a s ním plošná viacúčelová digitálna kontrola spoločnosti.
A tak sa začalo obdobie vyčkávania. Aby sa totiž ukázalo, či je Agamben paranoickým obrancom právneho štátu, demokracie a ľudských práv alebo skutočným vizionárom, ktorý predpovedal niečo, čo by si asi málokto želal vidieť a zažiť.
