Najväčšia obeť ruskej hybridnej vojny? Rusko

Objavila sa tak teória, že jej protest bol od začiatku operáciou spravodajských služieb. Cieľom malo byť vytvorenie postavy, ktorá bude pre západné médiá dôveryhodná. Žiadne dôkazy pre to neexistujú. Je možné, že bola donútená k tejto spolupráci, aby unikla prísnejšiemu trestu. Alebo si to naozaj myslí. Koniec koncov odpor proti vojne a túžba po tom, aby sankcie nezruinovali vašu krajinu, nie je úplne protirečiaci si názor.

Rozložiť spoločnosť zvnútra

Ukazuje to však, do akej miery je ruské dezinformačné umenie považované za všemocné a vlastne úspešné. Často sa zdôrazňuje, že cieľom ruských hybridných bojovníkov nie je presvedčiť ľudí o svojej pravde, ale vniesť chaos do ich vnímania, presvedčiť ich, že „klamú všetci“, a rozložiť spoločnosť zvnútra.

Rusko takto malo ovplyvniť referendum o brexite, americké voľby v roku 2016, podporovať protiúniové naratívy a bohviečo ešte. Možno ale najväčšou obeťou ruskej hybridnej vojny sa stala samotná ruská armáda, ktorá uverila vlastnej propagande.

To je aspoň teória autorov článku pre britský vojenský think tank Royal United Services Institute (RUSI). Sam Cranny-Evans a Dr Sidharth Kaushal sa zamýšľajú nad dôvodmi, prečo ruské velenie evidentne predpokladalo, že sa Ukrajina zrúti ako domček z kariet, a ruská armáda ju tak obsadí bez väčších problémov.

Odrezanie Putina od reality?

Tradičným vysvetlením je odrezanie Vladimira Putina od reality. Podriadení mu mali hovoriť iba to, čo chcel počuť. Ruský prezident potom na základe úplne mylných a skreslených informácií rozhodol o vpáde na Ukrajinu. Cranny-Evans a Kaushal sa však domnievajú, že jeho bludy zdieľalo celé najvyššie ruské velenie. Odkazujú na dlhú tradíciu ruského vojenského myslenia.

„Ústrednou črtou tohto uvažovania je viera v schopnosť integrovať sofistikované úderné kapacity dlhého dosahu s nekinetickými prostriedkami vrátane informačnej vojny, kultivácie piatej kolóny a oslabenia kapacít nepriateľského štátu spôsobom, ktorý môže obmedziť trvanie a intenzitu kinetických akcií a najmä pozemných bojov. Určitá literatúra dáva podstatne do úzadia obsadenie a udržanie územia. Tento prúd ruskej literatúry v podstate vyjadruje presvedčenie, že cieľový štát možno pred konfliktom vnútorne oslabiť, čo zníži mieru nebezpečenstva a poskytne príležitosť na projekciu sily.“

V čom bola zásadná chyba

Ruskí vojenskí experti tak v podstate došli k názoru, že vplyvovými operáciami možno nepriateľský štát rozložiť natoľko, že následná invázia bude iba formalitou. V tom sa dopustili zásadnej chyby. Nejako im nedošlo, že výsledok „nekinetických“ operácií je značne neistý a „kinetické“ operácie dokonca môžu ich výsledok zvrátiť.

FSB tak vykonala analýzu ukrajinskej spoločnosti a vyhodnotila, že vysoká nespokojnosť s vládou znamená, že ľudia nebudú za svoju krajinu bojovať. To, že ruská invázia môže viesť k zjednoteniu obyvateľstva, im akosi neprišlo na myseľ. „Preto asi nikoho neprekvapí, že počiatočná invázia prebiehala len málo koordinovane a jednotky operovali tak, ako by očakávali slabý alebo neexistujúci odpor,“ píšu autori.

K tomu sa ešte pridala zlá lekcia z vojen v Juhoslávii a v Perzskom zálive, ktoré viedli USA a ich spojenci. Rusi ohromení vzdušnou silou NATO dospeli k názoru, že na víťazstvo stačí iba letectvo a rakety. Preto invázia na Ukrajinu začala raketovou salvou. Rusi sa domnievali, že podľa vzoru Američanov takto vyradia kľúčovú infraštruktúru, ukrajinská vláda utečie a oni vstúpia na Ukrajinu ako víťazi.

„Ruský prístup na Ukrajine, ktorý sa zdá byť založený na myšlienke, že ukrajinskému štátu možno zabrániť vo fungovaní ako integrovanému systému kombináciou podvratnej činnosti, erózie a presných kinetických úderov na kľúčové uzly, môže teda odrážať viac než len zbožné politické prianie jedného muža. Môže byť skôr výsledkom predstáv o charaktere modernej vojny, ktoré má ruský bezpečnostný establishment ako celok.“

Pokiaľ za neúspechom Ruska na Ukrajine naozaj stojí prílišná viera vo vlastné hybridné schopnosti, bola by to naozaj kozmická spravodlivosť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.