●

Desať minút jazdy vlakom z hlavnej ženevskej vlakovej stanice smerom na sever – v kantóne Vaud – leží drobná ospalá stredoveká obec Coppet. Len pár úzkych malebných ulíc klesajúcich k jazeru Léman. Sotva šesťsto domov, jeden starobylý zámok a skromný malý prístav. No Coppet vstúpil do plynutia, ktoré francúzština nazýva histoire. Pomyselným srdcom Coppetu je bývalý stredoveký hrad prestavaný na súčasný klasicistický zámok. V roku 1784 získal zámok sebavedomý ženevský bankár, neskorší minister financií Ľudovíta XVI. Jacques Necker. Zámok kompletne prebudoval a strávil v ňom posledné roky života so svojou manželkou Suzanne. Zámok zdedí jeho nemenej slávna dcéra Germaine de Staël, neskôr známa ako Madame de Staël. V roku 1799 sa Madame de Staël dostáva do Napoleonovej nepriazne a ako persona non grata odchádza do neutrálneho Švajčiarska, do Coppetu.  

Pod jej záštitou sa na zámku formuje tzv. skupina Coppet, združenie vplyvných intelektuálov, básnikov a štátnikov (Wilhelm von Humboldt, Chateaubriand, Edward Gibon, Friedrich Schlegel, lord Byron či Carl von Clausewitz). Stendhal upozornil, že „Voltaire nikdy nič podobné nemal. Na brehu jazera sa stretávalo šesťsto najvýznamnejších ľudí Európy: dôvtip, bohatstvo, najväčšie tituly, všetci prišli hľadať potešenie v salóne slávnej ženy, za ktorou Francúzsko smúti.“ Spisovateľ Stendhal považoval skupinu Coppet za „generálny stav európskej mienky“, pretože skupina Coppet mala značný vplyv na šírenie myšlienok liberalizmu a romantizmu.

Viac než dvesto rokov po zániku skupiny Coppet stojím pred mĺkvym zámkom. Ulice sú prázdne a za šumiacou alejou stromov sa trblieta tyrkysová hladina jazera Léman. A premýšľam nad tým, aký zásadný význam majú pre presadenie sa nejakých myšlienok stretnutia dobre motivovanej a vzdelanej skupiny ľudí.

●

Nižšie pod zámkom Coppet, práve v tých tichých, nudných uličkách, sa uskutočnil politický atentát, ktorý pred viac ako tridsiatimi rokmi zaplnil stránky všetkých švajčiarskych novín. V roku 1990 zakliesnia v jednej z uličiek autá agentov Iránskej islamskej republiky vozidlo Kazema Rajaviho. Len pár metrov od jeho domu rozstrieľajú Rejaviho a jeho ženu guľometom. Rajaviho ešte dorazia guľkou do hlavy. Agenti následne unikajú z Coppetu na ženevské letisko. Ich autá zachytávajú diaľničné radary, no chránení diplomatickými pasmi okamžite nastupujú na let do Teheránu. Mesiac po vražde vydáva sudca kantónu Vaud zatykač na trinásť iránskych agentov.

Profesor Kazem Rajavi (1934 – 1990) bol vplyvný právnik a obhajca ľudských práv a prvý veľvyslanec Iránu pri OSN v Ženeve (po roku 1979). Od začiatku iránskej revolúcie kritizoval islamistické smerovanie revolučného hnutia. Potom ako sa Chomejní dostáva k moci, dostáva Rejavi vo Švajčiarsku politický azyl. Pokyn k vražde prišiel pravdepodobne z najvyšších miest iránskej vlády. V roku 1994 zatýka Francúzsko dvoch podozrivých z vraždy. Švajčiarsko požiadalo o ich vydanie. No z dôvodov, ktoré Francúzsko označilo za „štátny záujem“, páchateľov vyhostili do Iránu. V roku 2021 švajčiarsky Spolkový trestný súd označil vraždu za zločin proti ľudskosti a obnovil vyšetrovanie. Páchatelia zostali dodnes nepotrestaní.    

●

Švajčiarski producenti mlieka oznámili, že za rok 2021 dosiahla spotreba syra nový rekord. Švajčiari skonzumovali v roku 2021 celkovo 203 896 ton syra, čo je v priemere 23,17 kilogramov na obyvateľa. A jeden z legendárnych švajčiarskych syrov, syr Gruyère, sa vyrába v dedine Gruyères, v kantóne Fribourg, približne hodinu a pol autobusom zo Ženevy. Švajčiarsko je hornatá krajina a okolo 80 percent pôdy sa nehodí pre poľnohospodárstvo. Krajina môže byť obhospodarovaná len zvieratami. Kravy a býky sú tak pre krajinu nevyhnutné. To je aj dôvod, prečo má švajčiarsky mliekarenský priemysel zásadný hospodársky význam. A takmer polovica mlieka sa spracováva na syry. Výroba syra je decentralizovaná a dve tretiny syrov vyrobia Švajčiari v malých podnikoch. Syry patria k švajčiarskej histórii rovnako neodmysliteľne ako ich žoldnieri. Syr Gruyère navyše tvorí dôležitú súčasť obľúbeného fondue. Podľa tradovaného príbehu zobrali salašníci zvyšky syra, nakrájali, postrúhali a roztavili ich nad ohňom. Následne do syra namáčali kusy tvrdého chleba. A popularita tohto jednoduchého jedla sa rýchla rozšírila.

Cesta do dediny Gruyères viedla cez dlhé polia lemované zalesnenými kopcami. Na zelených pasienkoch sa pásli kravy a vysoko pod vrcholmi sa v jasnom dni ligotali okná osamelých usadlostí a salašov. Pozorujúc okolitú krajinu, človeka musí napadnúť, že podoba s niektorými kútmi Slovenska je až neuveriteľná. Rovnaký dojem získal zo svojej návštevy Švajčiarska literárny kritik Július Vanovič (1935 – 2020). V roku 1973 poznamenal v jednej eseji, že „Slovensko akoby pripomínalo Švajčiarsko naruby: také aké mohlo byť.“

Samotná dedina Gruyères je nakopenie pár zrekonštruovaných stredovekých domov, nad ktorými sa týči mohutný hrad. Centrálnu ulicu obklopujú desiatky obchodov so suvenírmi a občerstvením. Gruyères však neponúka iba vôňu fondue, zvuk kravských zvoncov, rozoklané skaliská nad údolím, oslepujúce biele obrusy a čašníkov obsluhujúcich davy turistov odpovedajúcich v nemčine, angličtine a francúzštine. Pred vchodom do hradu, na konci ulice čaká vo vysokých tmavých dverách Votrelec. Kto by si nepamätal tu scénu? Dôstojník Kane sa v bolestiach zvíja na jedálenskom stole vesmírnej lode Nostromo. Chlapi mu zvierajú ruky a nohy. Kane chrapčí. Zatína zuby. Náhle v kŕči prehne telo a začne revať. Jeho hruď sa nadúva, akoby v nej narastala sopka. Niečo mu trhá brucho a derie sa cez biele zakrvavené tričko von. Zaznie príšerný piskot a z hrude sa vynorí malý, slizký tvor podobný hadovi. Je rok 1979 a rodí sa najznámejšie monštrum v histórii filmu. Xenomorph alebo Votrelec ako znie názov kultového filmu Ridelyho Scotta. Podobu Votrelca vytvoril švajčiarsky rodák HR Giger, ktorý za svoje vizuálne efekty dostal v roku 1980 Oskara.

A práve v dedine Gruyères, asi najmenej očakávanom mieste na svete, stojí Múzeum HR Gigera s najväčšou stálou zbierkou diel tohto surrealistického umelca. HR Giger sa narodil v meste Chur v kantóne Graubünden v rodine lekárnika. Giger v jednom rozhovore spomínal, že jeho predstavivosť ovplyvnila katolícka výchova. Hlavne obrazy umučeného Krista, telo zaliate krvou a posiate hlbokými ranami. No jeho znepokojivé obrazy, sochy, dekorácie a nábytok, v ktorých ľudské telo prenikajú chladné, kovové časti do výslednej podoby akejsi morbídnej biomechanickej formy životy, sa preslávili až po filme Votrelec. Do filmu Votrelec boli čiernobiele obrazy a sochy rozrezaných tiel, šedé tváre prebodnuté ihlicami, studené trubice vnikajúce do rôznych častí tela – vízie splynutia stroja a človeka, so zrejmým sexuálnym podtónom – len málo známou Gigerovou formou protestu proti katolíckemu konzervativizmu. Giger sa v roku 2012 posťažoval, že rovnaký čas, ktorý venoval latinčine, mohol aj angličtine. Možno práve pre jazykový hendikep sa po získaní slávy nerozhodol pre Hollywood, ale pre Švajčiarsko. Namiesto vily v Hollywoode kupuje v roku 1997 štyristo rokov starý zámok St. Germain a pretvára ho na vlastné múzeum. Umiera v roku 2014 na následky pádu. Pochovaný je na miestom cintoríne v Gruyères.

Foto: Milan Hrabovský