Henrieta Hrinková: Keby som dnes bola študentka, protestujem za slobodu slova

Foto: Matúš Zajac

Patrila medzi najodvážnejších študentov v roku 1989, a predsa sa postupne vytratila a dnes už vyše desať rokov žije v Nórsku. S Henrietou Hrinkovou sme sa rozprávali o tom, čo si myslí o slobode, o stave našich médií, ako sa jej žije v Nórsku a v čom vidí rozdiel medzi reakciou Nórov na Breivika a Slovákov po vražde na Zámockej.

Patríte k študentom 16. novembra 1989, boli ste tá najodvážnejšia časť, keďže ste vyšli do ulíc a reálne vám hrozili tresty. Potom prišli prvé dni po 17. novembri na Filozofickej fakulte, boli ste nositelia zmeny, napokon ste sa však nestali tvárou študentského hnutia, tými sa stali iní študenti z hereckých fakúlt. Oni sú pri výročiach v televízii, na vás sa takmer zabudlo. Ako sa to mohlo stať?

Premýšľali o tom viacerí z našej skupiny, ako sa to udialo a prečo sa to udialo, nuž a prišli sme na to, že nám ani nevadilo, že sa niekto viac zvýrazňuje. (úsmev.) Boli hlasnejší, mali lepšie podmienky na fakulte, čo sa týka propagácie plagátov. Mali blízko hercov, ale nás teší, že to poradie udalostí je nezameniteľné. Najprv sme začali my a potom sa prišla Zuzka Mistríková spýtať, čo to robíte a ako to robíte. Herci boli dôraznejší, výraznejší. My sme sledovali spoločný cieľ, takže nám to vlastne ani nevadilo.

A nie vám to ani ľúto?

Potom nás trošku mrzelo, ako keby mali problém povedať o skutočnom význame 16. novembra. Vytvorila sa dokonca taká hypotéza, že my sme chceli so súdruhmi len diskutovať, akoby to nepatrilo k zmene. Že sme vlastne urobili pokojnú demonštráciu na Deň študentstva a chceli sme diskutovať.

A o čo vám išlo?

Zaznamenané heslá z nášho protestu, ktoré sme vykrikovali, a spôsob, akým sme sa pustili do súdruha Šlapku, nesvedčia o cieli diskutovať. Diskusiu navrhol Šlapka, tak nerobme to na ulici, hovoril nám, poďme o tom diskutovať. My sme sa do toho slovného spojenia „obuli,“ že už sa dosť diskutovalo, že to nie je o diskusii, ale ono sa to ako nejaká mantra udržalo. A odvtedy v podstate stále, ako ste spomínali, keď sa oslavoval 17. november, tak za študentov hovorila viac-menej Zuzka Mistríková. My sme to, samozrejme, predýchali. Výsledkom je, že vznikli dve verzie toho začiatku, tak sa to spracúva aj knižne, nás prípadne neoslovia, keď píšu knihu o 17. novembri, alebo oslovia len niektorých. Ako keby niekto potreboval mať vlastnú verziu začiatku.

Nie je za tým, po tých rokoch, už aj iný pohľad na November, prípadne iný pohľad na demokraciu?

To neviem posúdiť. O niečom svedčia vyhlásenia. To prvé vyhlásenie, ktoré sme napísali my, vznikalo cez víkend, čítali ho kolegovia v aule, vyskočili vtedy na parapety okien a začali to tam čítať, aby ich všetci počuli (úsmev). S našimi požiadavkami nemali kolegovia problém, boli tam v podstate kľúčové myšlienky, kde bol tlak na zmenu. Možno vznikol ten rozdiel neskôr tým, že začali neskôr viac pôsobiť prostredníctvom Kňažka, boli bližšie k politikom VPN, tam sa to prepájalo, viac chodili do Prahy. Keď sa niečo dialo, tak oni išli do Prahy.

Nechcem konšpirovať, ale do tej chvíle sme nenarazili na žiadne myšlienkové trenie, že oni si niečo iné predstavujú a vykladajú ako my. Zuzana Mistríková, Sveťo Bombík a asi aj Popovič išli do politiky. Ľudia nám neraz vyčítali – a to nehovorím preto, aby som to dramatizovala, – že sme urobili chybu, že sme nezaložili svoju stranu, aby sme pokračovali dôsledne v myšlienkach skutočnej zmeny. Potom tam prišli viac-menej zase len bývalí komunisti, ktorí vedeli ako na to. Ale nebolo to o strachu. My sme sa len necítili politikmi.

Vaše hnutie zo 16. novembra, ak to tak možno povedať, povstalo ako solidarita s väzneným Jánom Čarnogurským a takzvanou Bratislavskou päťkou, zatiaľ čo prostredie študentov herectva bolo viac naviazané na VPN. Čarnogurský bol, samozrejme, vtedy ešte vo VPN, ale všetkým hneď oznámil, že založí KDH. V KDH hral vedúcu úlohu bývalý politický väzeň, strana čerpala z tajnej cirkvi. Vo VPN boli Kňažko s Budajom, herci, niektorí z občianskeho disentu. Neboli medzi vami aj hlbšie ideové rozdiely?

Ak boli, tak ja som o nich nevedela. Ten rozdiel sa ukázal až neskôr, keď sa začal November po určitých výročiach oslavovať, tak sa začali objavovať len ich mená a my sme boli tí z toho 16. novembra. Zuzana Mistríková potom vstúpila do politiky, bola na ministerstve kultúry, mala vďaka tomu väčší výtlak, ale naše ego to predýchalo.

A z dnešného pohľadu, zhodnete sa na politike alebo rozmýšľate odlišne?

Je to veľmi individuálne, ako s kým, museli by sme sa rozprávať konkrétne. Ten rozdiel medzi nami je naozaj najmä v tom, povedzme, že ide o moju hypotézu, akoby sme ich trochu „naštvali“ tým, že sme boli aktívni skôr ako oni. Iba taká malá jemná samoľúbosť.

Ľudia z novembrových tribún sú už dlhšie veľmi rozdelení, viacerí si nevedia prísť na meno. Peter Zajac, Milan Šimečka, pred tým aj Ján Langoš majú hlboké rozpory s Jánom Budajom, Fedor Gál s Milanom Kňažkom, František Mikloško s Jánom Čarnogurským. Medzi študentmi z roku 1989 to tak nie je?

Toto som až tak nepostrehla. Postrehla som len trenice medzi tábormi, ktoré ste spomínali. Viem, že to tam iskrilo, že boli aj opakované pokusy o zmier tých skupín a jednotlivcov, ale tie viedli, naopak, len k väčšiemu vyhroteniu.

Po 33 rokoch, v akom stave je demokracia na Slovensku?

Keby som bola teraz študentkou, tak patrím ku skupinke, ktorá organizuje demonštráciu za slobodu slova a ďalších základných ľudských práv.

Kde vidíte potláčanie slobody slova?

Vezmite si napríklad Eduarda Chmelára, a teraz sa, prosím, nebavíme o tom, čo píše, ani či s tým súhlasím, ale nemožno spochybniť, že píše absolútne kultúrne. Má odlišný názor a kritizuje. Myslím si, že to je niečo, z čoho by si mohli všetci tí, ktorí chcú viesť túto krajinu, niečo zobrať. Kritik upozorňuje na zaujímavé mantinely, ktoré prekračujeme. Ale on, myslím, stratil pre svoje názory prácu. Potom je tu vypínanie webov, a opäť, nebavíme sa o obsahu, za ten musia niesť zodpovednosť, ale umlčať médium spôsobom, ktorý nie je štandardný, to je problém. Niekto bol v panike a v tej panike sa rozhodol umlčať to, čo nedokázal počúvať. Samozrejme, že to dosiahne opačný efekt. Do tretice, včera som sa rozprávala s jedným podnikateľom, má vinársku firmu. Začali sme tým, že mi vynadal ako bývalej novinárke, že čo to tam vytvárate?! Že čo je to dnes za žurnalistiku, že to vyzerá ako želatina, je to všade a nikde, že novinári len čakajú, čo povie vláda. Vravel mi, že on sa chce dozvedieť aj iný pohľad, ako má vláda. Výsledkom je, že ho to prestalo baviť, myslí si, že sa nehovorí úplná pravda, má pocit, že žije v takej bezpohlavnej krajine, lebo tí, čo si myslia niečo iné, tak tých vypnú, začnú vytesňovať alebo majú problémy v práci.

Čo si myslíte vy?

Viete, bola som novinárka v regionálnych novinách za Mečiara, volalo sa to Gemerské zvesti. Kompletne všetkých nás za druhej Mečiarovej vlády prepustili, lebo sme si ich dovolili kritizovať, odhaľovať kauzy, napríklad skorumpované výberové konania, tým spôsobom, že druhá strana dostala priestor na vyjadrenie a bola konfrontovaná. Zodpovednosť za to niesol prednosta z HZDS, ktorý sa potom stal primátorom a primátorom je dodnes, hoci za ten čas vymenil 4 alebo 5 politických strán. Napísali sme fejtón a jedného po druhom nás vyhadzovali. Ostala som sama s dieťaťom, rozvedená, mala som 50 korún na deň, musela som sa naučiť kúzliť. Takže viem oveľa lepšie pochopiť tieto súvislosti, čo znamená prísť o prácu, ale súčasne viem, že ak sa človek nenechá prevalcovať, neprestane si veriť, tak sa to dá zvládnuť.

Foto: Matúš Zajac

Vtedy išlo o mocenský zásah, niečo ste objavili, chceli o tom napísať a vyhodili vás. V čom je problém slovenských médií dnes?

Že začali vychovávať čitateľa, nie informovať, ale vychovávať. My vám napíšeme, čo si máte myslieť. Nepustia tam žiadny iný pohľad alebo otázku, takže dostávajú také naprogramované balíčky. Krajina je po pandémii rozdelená, rozhádali sa aj rodiny. Slovensko navyše nie je Bratislava, problémy v regiónoch sú na celkom inej úrovni. Mnohí ľudia teraz predávajú pôdu, aby sa uživili. Tá pôda vraj končí vo veľmi zaujímavých firmách so zahraničnou účasťou. Ale oni potrebujú mať na prežitie. To som počula, samozrejme, že keby som o tom písala, tak to treba preveriť. Lenže v Rimavskej Sobote alebo v iných menších regiónoch je súčet rodinného platu neraz 600-800 eur, a to nepreháňam. Tam sa potom inak robia nákupy, inak sa rieši otázka, čo je to ešte demokracia. Sociálnu otázku nemožno podceňovať.

Ľudia najochotnejšie protestujú práve vtedy, keď príde chudoba..

Otázka je, že či potrebujeme spadnúť až na sociálne dno. Novinári sa stali rozhodcami a sudcami. Videla som diskusiu, kde redaktorka vychováva hosťa, ktorého si pozvala, aby mu povedala, nech hocičo poviete, že len ona má pravdu. Veď to je komunistická žurnalistika ako vyšitá, tam sa presne takto programovalo, novinári dostali noty, toto sa bude tvrdiť, ak by odbiehal, tak by mu to nevydali, tak fungovala cenzúra. Do médií mohli ísť len preverení ľudia, my sme v druhom ročníku dostávali ponuku na vstup do komunistickej strany. Mňa tiež „vybrali,“ hovorili mi, že som šikovná a mám tú česť..

A čo ste im povedali?

Že ja chodím do kostola, že to nechcem. Odbila som ich, no hneď sa prihlásila kamarátka, ktorá hovorí: ale ja to chcem. To boli ľudia, ktorí potom mohli skončiť v Smene. Kamarátka nechápala, že som sa odpísala od dobrého novinárskeho miesta. Takto si vládna garnitúra vyberala a vychovávala novinárov a tí potom písali tak, aby bola vláda spokojná. Obávam sa, že niečo podobné sa deje aj teraz. Opäť sa píše, aby bol niekto spokojný.

Desať rokov žijete v Nórsku. Škandinávia je u nás už dlhšie označovaná za taký osvietený vzor. Keď počúvate tieto predstavy o Škandinávii, sedí to? Alebo majú tie krajiny problémy, o ktorých nehovoríme?

Každá krajina má svoje problémy. Ale napríklad v Nórsku majú väčšiu odvahu o nich hovoriť, pravda, nevedia ich vždy riešiť a ak ich riešia, tak pomocou peňazí.

Priblížte, ako si to máme predstaviť.  

Ak u nás niečo skúmate, či to robíme dobre, tak si vytvoríme nejakú alternatívu, aby sme to skúsili opraviť. Tam sa jednoducho kúpi niečo nové, zadotuje sa to financiami. Nóri veľa pokazených vecí nahrádzajú úplne novými, jednoducho si ich kúpia. Je to vďaka tomu, že Nórsko má ropu.

Dajte nám nejaký príklad.

Istý český manažér hovoril, že mal v jednej nórskej firme vyriešiť nejaký problém. Nebolo to zložité, opisoval to, stačilo ostať trochu dlhšie v práci, problém tej firmy by sa bol vyriešil. Vedenie povedalo nie, radšej kúpme nový produkt, ktorý nám to celé vyrieši. Keď sa vám pokazí nová práčka, u nás sa pokúsite vymeniť súčiastku, tam si kúpia novú práčku.

To znamená, že ak majú príliš veľa peňazí, že ich to korumpuje?

Minule to niekto vystihol, že na nich spadla kopa peňazí vďaka rope, lenže súčasne majú dilemu s prírodným prostredím, ktoré sa snažia chrániť. Riešia problém konzumu, ale priority a hodnoty majú presne zoradené. Poviem vám to na príklade bývania. Pre nich je veľmi dôležité, aby sa cítili bezpečne a dobre v byte, prípadne v dome. Dôležité je mať garáž, ale nie v dome, ale mimo domu, keď ju máte v dome, to je nižšia trieda. Na každom nórskom dvore musí byť viac áut, každý člen rodiny má auto. Na cestu do mesta a do práce majú elektromobil, a na chaty a dovolenky použijú auto na diesel.

To majú toľko áut? Nie je to napokon otrava?

Môžu si to dovoliť. Nór miluje komfort, nerád čaká. Nerád sa delí, keď na to má, tak si to kúpi. Istá nórska politika to vysvetlila prostredníctvom výchovy, je dôležité, aby si sa ty cítil dobre, je to pre nich americký model, radi preberajú vzory. Je dôležité, že môžeš dokázať všetko a môžeš sa stať, čím chceš, len aby si nebol smutný a depresívny.

A funguje im to?

Nemám ten pocit. Myslím si, že peniaze fakt neriešia a nemôžu vyriešiť pocit plnosti zo života. Preto tie depresie, samovraždy a najmä takzvaný cinkajúci deň každý piatok.

Alkohol?

Štát kontroluje predaj alkoholu, a keď chce niekto piť cez víkend, tak si v piatok musí nakúpiť na nadchádzajúce dni. To sa dáva do tašiek, s ktorými potom štrngajú, je to ako zvonkohra (smiech). Počas covidu chceli tieto obchody zatvoriť, lebo veď alkohol nie je základná potravina, všakže. Ale Nóri sa vtedy vzbúrili cez sociálne siete, cez médiá, že v žiadnom prípade. Tak minister zdravotníctva urobil tlačovú konferenciu a povedal, zistili sme, že keď tieto obchody zatvoríme, tak Nóri budú zháňať alkohol iným spôsobom a bude to oveľa väčšie riziko pre vývoj pandémie. Zvonkohra zostala.

Foto: Matúš Zajac

Pijú viac ako my na Slovensku?

To neviem odhadnúť, ale keď začnú piť, tak nevedia piť, striedajú, miešajú… Vidieť to aj na oslavách, zábavách, svadbách. Teraz sme mali jednu maďarsko-nórsku svadbu, kde sme im pekne povedali, ste naši hostia, je tu toho dosť, len prosím vás nemiešajte. Mimochodom, aj to je rozdiel, keď idete v Nórsku na návštevu, musíte si doniesť alkohol, ktorý chcete piť.

To prečo?

Návšteva je niečo, čo je vítané, ale nemala by domácnosti spôsobovať záťaž. Domáca upečie nejaký koláč, ale to navyše, čo by ste tam chceli zjesť, že napríklad budete hladný, že by ste si dali nejaký šalát s mäsom, tak to si musíte doniesť sami. Alkohol si tiež nosíte. V piatky a soboty sa konajú dámske jazdy. Na párty chodia muži s mužmi alebo ženy so ženami. Najčudnejšie mi prišlo, že aj keď išli manželia von, tak si muž aj žena platili alkohol každý sám.

To vám neverím..

Raz sa stalo, bola som toho svedkom, že si žena nezobrala kreditku a svojmu mužovi povedala, nech zaplatí za ňu. On že v žiadnom prípade, že účet musí ísť narovnako, ale požičal jej na taxík, aby si mohla ísť pre kreditku. Keď chce niekto vidieť, aká môže byť emancipácia škodlivá, keď je všetko postavené len na číslach, môže sa prísť pozrieť.

Ale to potom musí rozbíjať prirodzenú súdržnosť. Ak je všetko najmä komerčný vzťah, tak to predsa nie je rodina, tá musí fungovať inak.

Mnoho Nórov si preto hľadá Slovenky alebo ženy zo slovanských krajín. Keď sa ich pýtajú prečo, tak hovoria, že Slovenky alebo Slovanky vedia vytvoriť dojem rodiny a ženy sa nepotrebujú tak veľmi angažovať a súperiť s mužmi. Veľakrát sa mi v Nórsku stalo, že chlap, čo išiel predo mnou, mi tie plieskajúce dvere pustil do tváre. Keď mi niekto otvoril dvere, tak bolo vysoko pravdepodobné, že to nebol Nór. A to nehovorím len o mojich skúsenostiach.

Počkajte, ale pre nás je Nórsko najmä obrazom zdravého životného štýlu, zdravej stravy, kvalita všade..

Ale áno, materiálne sa majú veľmi dobre, užívajú si tie peniaze, veľa športujú, lebo v tom vidia zdravie. Ale ako mi hovoril jeden psychoterapeut, inak Iračan žijúci v Nórsku, ktorý vyštudoval v Martine, keď Nórovi poviete slovo duša, tak sa znepokojí. Všetko vníma cez materiálne veci, ak treba, nech pomôžu aj psychofarmaká.

Ale patrí k tomu aj to, že Nóri majú veľmi silné spotrebiteľské a pacientske práva.  Dokážu sa o ne „pobiť“ cez médiá, cez lobing vo vláde, všade. Nórska vláda už od novembra minulého roka dotuje 90 percent zvýšenej ceny energie. Mnoho ľudí malo podpísanú zmluvu s jedným dodávateľom energie, firma si však do tých zmlúv dala nenápadnú vsuvku, že budú pracovať s variabilnou cenou energie, detaily nechajme bokom. Dali si na úvod stredne vysokú cenu, neupozornili, čo to pre ľudí znamená, iba im mailom oznámili, že ak nesúhlasíte, tak sa ozvite. Mnoho ľudí si to nevšimlo, zrazu im prišli faktúry, ktoré boli niekoľkonásobne vyššie. Lenže, čo sa stalo, ľudia sa zomkli a táto spoločnosť bola donútená urobiť tlačovku a ospravedlniť sa.

Teraz jedna vážna téma. V Nórsku bola v roku 2011 veľká tragédia, terorista Anders Breivik zavraždil 69 ľudí. Každý ľudský život má nevyčísliteľnú hodnotu, my sme nedávno zažili šok z vraždy na Zámockej v Bratislave. Chcem sa spýtať, keď porovnáte ako reagovala slovenská a nórska spoločnosť na tú tragédiu, bol v niečom rozdiel?

Nóri boli šokovaní, onemeli, vnímali to ako niečo, čo do ich demokracie nepatrí. Nechápali, ako sa im to v Nórsku mohlo stať, prečo sa im to vôbec stalo, keď sa snažia vytvoriť každému občanovi skutočne exkluzívne podmienky a možnosti, dobre platenú prácu a tak ďalej. Ozývali sa aj hlasy, ktoré kládli otázku, prečo sa to stalo a tam sa otvorilo zopár dôležitých tém. Viete, mnoho Nórov sa cíti trochu ohrozených náznakom islamizácie, ale Breivik bol terorista, extrémista, nestotožňovali sa s ním, samozrejme. Dokonca, keď ho chceli niektorí lynčovať, tak iní povedali nie, my sme tu od toho, aby sme aj teraz ostali ľuďmi, aj v takejto ťažkej chvíli. Na jednej strane videli, že nie je psychicky v poriadku, veľa sa hovorilo o prostredí, v ktorom bol, a tiež dôvodoch, prečo ho nedokázali zastaviť, aj keď sa ukázalo, že to možné bolo.

Aj u nás to ľudia po vražde na Zámockej ulici prežívali ako šok a tragickú udalosť. Štandard bol prvým médiom, ktoré to nazvalo teroristickým činom. No hneď sa k tomu pripojila kampaň za zmenu LGBT legislatívy, ktorá s tou vraždou nesúvisí. Viete si niečo také predstaviť v Nórsku?

Tak, v tej podobe ako je to na Slovensku to pre nich nie je téma, Nóri majú túto legislatívu, poznám pár Slovákov homosexuálov, ktorí tam žijú práve kvôli takému pokoju. Ale inak nemám pocit, že nórska spoločnosť začala vrieť, prejavovať nenávisť a hľadať vinníka, ako to bolo u nás. Podstatne vážnejšie sa riešila bezpečnostná otázka, ako sa to mohlo stať.

U nás začalo kolektívne obviňovanie. Vďaka iniciatíve slovenských europoslancov bola schválená rezolúcia Európskeho parlamentu, ktorá dokonca obviňovala katolícku cirkev.  

Niečo podobné som v Nórsku nepostrehla. Ale Nóri vtedy odvolali šéfa polície, ktorý to nezvládol. Kládli otázky, čo sa mohlo a malo spraviť, a nespravilo sa, kde boli spravodajské služby a prečo to tak zle vyhodnotili. Ako tomu mohol kto zabrániť a všetko zosobňovali na bezpečnostné zložky.  Ukázalo sa, keď sa k tomu spätne vracali, že ho mohli v určitej fáze zastaviť, že na polícii mali hlásenie, ktoré konkrétny policajt ignoroval. Je o tom výborná kniha Asne Seierstandovej Jeden z nás, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade. Už jej názov napovedá, aký prístup Nóri k tej tragédii zvolili.

Posledná otázka. Dlho žijete v zahraničí, keď po dlhšom období prídete na Slovensko, čo vám najviac udrie do očí?

Že je tu smutno. Keď sem prídem, padne na mňa neskutočný smútok. Nechcem povedať, že Nóri sa usmievajú na každom rohu, to bolo tak pred desiatimi rokmi, a tiež sa prestali usmievať až tak, ľudia sa veľakrát uzatvárajú do seba a do svojich zlatých klietok a začína im to stačiť. Ale na Slovensku je väčší smútok. Akoby sme stratili orientáciu a mnohé dôležité hodnoty a opierame sa o madlo nákupného košíka. Povedal to niekto iný, ale zdá sa mi to neskutočne výstižné. Rozmýšľam, čo sa ešte musí stať, aby si človek povedal, že toto je nedôstojné.

Na záver povedzte niečo pozitívne.

Pozitívni sú pre mňa moji blízki, ku ktorým sa rada vraciam. Človek sa predsa vždy rád vracia domov.

Jaroslav Daniška
Ďalšie články