Šťastnú apokalypsu!

Očakávanie konca má svoju tradíciu. K ľudskej predstavivosti patrí prinajmenšom od čias perzského proroka Zarathuštru, ktorý pred okolo dva a pol tisíc rokmi kázal o konečnom súboji svetla a tmy. Najslávnejšie však je biblické Zjavenie Jána, prostredníctvom ktorého sa dostalo do obehu slovo apokalypsa. Očakávanie definitívneho konca sprevádzalo zánik Rímskej ríše aj Lutherovu reformáciu, šesťdesiate roky aj kubánsku krízu.

Za ten čas sa však niečo zmenilo. Apokalypsa bývala spätá s ľudskými hriechmi, za ktoré človeka trestá vyššia moc. S vývojom atómovej bomby sa pánom apokalypsy stáva sám človek. To reflektuje austrálsky filozof Toby Ord vo svojom celosvetovom bestselleri Nad priepasťou. V knihe, ktorá vyšla v angličtine v roku 2020, varuje pred zvýšenou koncentráciou apokalyptického rizika.

Nebezpečenstvo podľa neho rastie od druhej polovice dvadsiateho storočia. Svoj vrchol dosiahlo počas kubánskej krízy. Teraz sa opäť nachádzame v mimoriadne zraniteľnom období. Tvrdí, že existuje pravdepodobnosť jedna ku šiestim, že o sto rokov už ľudstvo nebude existovať. Najpravdepodobnejším kandidátom na vinníka je umelá inteligencia, na druhom mieste je jadrová vojna, na treťom globálna pandémia.

Posledné roky a mesiace poliali naše apokalyptické myslenie živou vodou. Je to zrejmé napríklad z toho, aký populárny sa stal životný štýl takzvaných prepperov, teda ľudí, ktorí sa systematicky pripravujú na kolaps. Majú svoje protijadrové úkryty a „apokalyptickú batožinu“. A kým kedysi bola apokalyptika prevažne disciplínou náboženských prorokov, výraznú úlohu teraz majú spisovatelia. Osemdesiatšesťročný Don DeLillo je jedným z nich. Aj v Česku patrí jeho apokalyptická novela Ticho k aktuálne najčítanejším zahraničným prózam.

Na mŕtvej planéte

Americký románopisec Joshua Cohen poznamenal vo svoje recenzii na knihu Ticho, že autor píšuci o súčasnosti je takmer vždy apokalyptik. Ale prečo? Možno preto, že táto konečná záhuba zo všetkých záhub je iba v reči. Apokalypsa je skrz-naskrz jazykový žáner. Keď raz príde koniec, nebude nikto, kto by to dosvedčil. Pre smrť v globálnom meradle, skrátka, platí to, čo poznamenal Epikuros o smrti jednotlivca: Kým som tu ja, nie je tu smrť; ak nastane smrť, nie som tu ja. Z toho istého dôvodu si Epikuros myslel, že sa niet čoho báť. Ani apokalypsy? K tomu neskôr.

Najprv ku vzťahu medzi apokalyptikou a predstavivosťou. Na tom, že nikto nebol svedkom toho, čo sa stalo, je niečo paradoxné. Sloveso apokalypsó – odhaľujem, vyjavujem, sa totiž nachádza v samom slove. Apokalypsa by teda mala niekomu niečo oznámiť. Ale komu, keď je jej pointou, že tu nikto nebude? Kto prevezme posolstvo? Aj keď sa nedá vylúčiť, že niekoľko vyvolených vo svojich prepperských úkrytoch prežije to najhoršie, možno sa je toto odhalenie myslené inak.

Apokalypsa prehlbuje prítomný okamih, vyjavuje jeho naliehavosť. Je to zhutnené vnímanie súčasnosti. Má to svoje riziká, najmä politické. Klimatické hnutie s výrečným názvom Last Generation sa snaží urýchliť odvrátenie kolapsu. Preto sa lejú tekutiny na obrazy v galériách alebo sa blokuje doprava. Aktivisti to zdôvodňujú logickým, ale napriek tomu veľmi podozrivým zvratom. Na mŕtvej planéte nebudú žiadne obrazy a ani autom nebudete jazdiť. Samozrejme, na mŕtvej planéte nepôjdete ani vlakom. Inými slovami, keď si človek zvolí silný kaliber typu„ mŕtva planéta“, môže rovno zrušiť aj demokraciu. Alebo by to fungovalo na mŕtvej planéte?

Nebezpečenstvo apokalyptickej rétoriky sa prejavuje nielen v súvislosti s klimatickou politikou, ale aj počas pandémie. Pojmy kríza alebo kolaps neslúžili ako opisy situácií, ale ako výzvy na poslušnosť. Nie je možné vylúčiť, že sa niekedy ocitneme v kríze, a potom treba konať koordinovane. Ak však žijeme v čase, keď jedna kríza strieda druhú, o to viac sa treba pýtať: Aká kríza? Kto rozhodol, že je kríza? Kto hovorí apokalypsa, vyžaduje si našu pozornosť, a kto hovorí kríza, chce často rozkazovať.

Prečo sa vlastne zdá, ako by sme si už nevedeli poradiť bez prehnaného slovníka? Podľa niektorých sociológov, napríklad Hartmuta Rosu, je to znak zmeny nášho myslenia, respektíve našej orientácie v čase. Pre neskorú modernu je príznačné, že sa zbavujeme minulosti, o ktorej si hovoríme, že nám nemá čo povedať. Bola iná doba, bez technológií, naskrz cudzia krajina. Naši predkovia boli čudní, zaostalí, v najhoršom prípade zločinci. Minulosť je mŕtva, neposkytuje priestor na inšpiráciu. Raná moderna sa preto vrhla do budúcnosti. Lenže tá neskorá už nemá ani tú. Je to rovnaké ako s apokalypsou, aj budúcnosť je len v predstavách. Súčasný človek však skúma nielen minulosť, ale aj vízie budúcnosti. Alebo lepšie: už z nich vyrástol. Neverí, že to bude lepšie. Jeho úsilie je zamerané na zachovanie súčasného stavu. Neusiluje sa o rast, snaží sa nescvrknúť.

Zdá sa to ako skromný cieľ, ale nie je. Okrem iného vplyvom moderných technológií sa nároky zvýšili do takej miery, že sa musíme hýbať rýchlejšie, aby sme mohli zostať stáť na mieste. Takto sme stratili prítomnosť a stali sme sa bezmocnými voči budúcnosti. Takáto bezmocnosť je však neodpustiteľná. Kto nemá predstavu o budúcnosti, ten nemá budúcnosť – lebo aj tá existuje len v predstavách. Na miesto budúcnosti sa potom derú apokalyptické obrazy. Tie sa zdajú tým naliehavejšie, čím menej sme schopní primerane reagovať na skutočnosť.

Rozprávka pre dospelých

V spomenutej novele Ticho od Dona DeLilla je zrejmé, že niektoré apokalypsy vedia skutočne „zhustiť“ našu prítomnosť, dokonca azda ukázať cestu z paniky. Dej sa začína v lietadle. Manželský pár mieri na svoju prvú postcovidovú dovolenku. Píše sa rok 2020, sme uprostred nášho sveta. Všetci žijeme v prístrojoch. Pamäť je chabá. Ľuďom už nič veľmi nenaskakuje. Naopak počítačové pamäte sú stále výkonnejšie. Všetci sú zhrbení. Pozerajú buď dole do obrazovky, alebo kamsi „do diaľky, do inosveta všetkého, čo bolo známe a čo sa stratilo“. Keď ľudia začnú rozhovor, nemajú slov, tak radšej prestanú. Písanie a lajkovanie ide ľahšie.

Potom však obrazovka zhasne a lietadlo spadne. Všetci sú zachránení, ale nikto nevie, čo so sebou. Nakoniec sa rozhostí ticho. Náš svet sa neskončí výbuchom. Katastrofa je rozprávka na dobrú noc, poznamenáva DeLillo. Vyznačuje sa jasným delením na dobré a zlé. Je to však upokojujúce aj z iného hľadiska. Prepperi čakajú na svoju príležitosť, kým ostatní budú blúdiť tmou, oni si na svoju cestu posvietia chemickými svetielkami. Okrem toho by azda človeka mohlo mrzieť, že sám umrie, kým ostatní pokračujú. Apokalypsa to rieši. Game over – pre všetkých.

Hlavné je však toto: apokalypsa je svedectvom neschopnosti správne sa vzťahovať k budúcnosti. Namiesto toho, aby sme vytvárali zmysluplné príbehy budúcnosti, vrháme sa do čiernych dier. Isteže nemožno vylúčiť, že apokalypsa nastane. Ale o akom zničení tu vlastne hovoríme? O zničení sveta pravdepodobne nie. Predstava, že ľudstvo vie svet opraviť aj ho zničiť, sa zdá skôr vrcholným výplodom antropocentrickej pýchy. Ak by bolo ľudstvo zničené, svet by prežil.

Hartmut Rosa, nemecký sociológ a odborník na spoločenské zrýchľovanie, upozorňuje v rozhovore Budúcnosť práve nevidno, že ciele ako dekarbonizácia alebo znižovanie teploty o 1,5 stupňa sú utópiami, ktoré sa rodia z apokalyptických vízií a z prehnaných očakávaní. Pozoruhodné je aj to, že rozhovor vyšiel v nemeckom štvrťročníku Futur zwei, ktorý je zameraný na ekologické témy. Podľa Rosu musíme budúcnosť chápať inak, na základe realistických očakávaní. Obraz budúcnosti spája so starostlivosťou o krajinu, v ktorej žijeme, so znižovaním agresivity voči iným, sebe i prírode. Čo ešte chcete? „To by už bol lepší život.“

Aj DeLilla myslí „v malom“, paradoxne sa však práve to malé zdá nedostihnuteľné. „Dotýkať sa, cítiť, hrýzť, žuť. Telo má svoj vlastný rozum.“ Ak sa odpojíme od tela, prostredia, vzťahu k blízkym, blúznime. Digitálne technológie, údajné zhmotnenie racionality, nás robia iracionálnymi, apokalyptickými. Rosa navrhol, aby sme sa starali o naše sociálne i životné prostredie. DeLilla na to ide podobne, len latku znižuje ešte nižšie. Jeho odkaz zhrbenému ľudstvu znie: „Mohli by ste sa, prosím, všetci narovnať a pozerať normálne pred seba?“ Aby človek pri čakaní na apokalypsu nakoniec neprišiel k úrazu nejako banálne.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.