Muž, ktorý "vytvoril" Rumunov. Pred 530 rokmi sa narodil Mikuláš Oláh, zakladateľ jezuitského kolégia v Trnave

Oláh v diele ako prvý prišiel s tvrdením, že obyvatelia Sedmohradska, Valašska a Moldavska, používajúci románske dialekty, tvoria jeden rumunský národ a sú potomkami Rimanov. Táto predstava o jednote Rumunov sa úplne naplnila až po prvej svetovej vojne a dnes už málokto pochybuje, že Rumuni v Sedmohradsku a Rumuni za Karpatami tvoria jeden národ. Najmä, keď na každom druhom kruhovom objazde v Rumunsku stojí socha vlčice kŕmiacej Romula a Réma a pripomína, že Rumuni sú potomkami Rimanov.

Rumunská identita je dobrým príkladom toho, akú môže mať myšlienka formatívnu silu. Obyvatelia, ktorým dnes hovoríme Rumuni, boli ortodoxní kresťania, ktorých bohoslužobný jazyk a vlastná písomná kultúra boli slovanské. Tento silný slovanský vplyv výrazne poznačil ich románsky jazyk a dokonca aj moderná rumunčina, hoci prešla výraznou romanizáciou, obsahuje dodnes množstvo slov slovanského pôvodu. 

Prečo však Oláh prišiel s myšlienkou, že Rumuni tvoria jeden národ a sú potomkami Rimanov?  Jedným vysvetlením je jeho humanistické vzdelanie. V duchu „návratu“ k antike humanistickí autori neraz hľadali pôvod národov v časoch antickej Rímskej ríše. Iným vysvetlením by mohla byť aj snaha získať týchto románskych obyvateľov na stranu katolíckej cirkvi a tým aj na stranu Habsburgovcov. Presvedčiť východných kresťanov, že používajú modifikovanú latinčinu – jazyk západných kresťanov a kultivovať v nich predstavu, že sú v Uhorsku najstaršími kresťanmi kontinuálne pod právomocou pápeža, mohlo týchto obyvateľov priviesť do lona katolíckej cirkvi a Habsburgovcov. 

Mikuláš Oláh bol tiež jednou z výrazných postáv rekatolizácie. Ako ostrihomský arcibiskup a hlava katolíckej cirkvi nariadil v roku 1559 vizitácie vo farnostiach, aby sa zistil stav uhorskej cirkvi. Vizitácie ukázali, že väčšina farností na území Slovenska, ktoré tvorilo väčšinu zvyškového Uhorska, prestúpila k protestantizmu. Z pohľadu Oláha, ako hlavy uhorskej katolíckej cirkvi, to bol nelichotivý stav, ktorý sa rozhodol napraviť.

Započal tak cestu rekatolizácie, ktorá bola v Uhorsku, v porovnaní s nemeckými územiami, výrazne úspešnejšia. Kým nemecké krajiny zostali aj napriek rekatolizačným snahám väčšinovo protestantské, v Uhorsku získala dominanciu katolícka cirkev. Prispelo k tomu aj jezuitské kolégium v Trnave zriadené Mikulášom Oláhom v roku 1561.

Oláh sa navyše snažil zvýšiť príťažlivosť katolicizmu v Uhorsku a na Tridentskom koncile žiadal pre Uhorsko výnimky. Napríklad to, aby bolo možné v Uhorsku prijímať pod dvojakým spôsobom a taktiež zrušenie celibátu pre uhorských duchovných. Zlé jazyky hovoria, že sa celibát v Uhorsku aj tak reálne nedodržiaval. Potvrdzuje to napríklad aj uhorská svätoladislavská legenda, v ktorej vystupuje dcéra varadínskeho biskupa. Zdá sa, že uhorských veriacich veľmi nevyrušovala predstava, že by mal biskup potomka.

Obdobie Mikuláša Oláha je etapou, keď sa z Trnavy stáva cirkevné a intelektuálne centrum celého Uhorska. Sídlom ostrihomského arcibiskupa a hlavy uhorskej katolíckej cirkvi zostala Trnava až do roku 1820.