Tridsať rokov štátnosti: V čom sme iní

Štandard publikoval sériu článkov a esejí na tému 30 rokov štátnosti. V zásade sa niesli v optimistickom duchu. Upútala ma poučná, a zároveň zábavná esej profesora Martina Homzu, ktorý to prebral od raného stredoveku po súčasnosť, optimistický prehľad v zásade úspešného ekonomického vývoja na Slovensku od Pavla Minárika, text Jána Čarnogurského, aj naliehavý apel Milana Krajniaka na Slovákov, aby už o sebe nepochybovali, lebo na to jednoducho máme. Cenná bola esej pána biskupa Ivana Eľka o obavách slovenských evanjelikov zo slovenskej štátnosti, a to hneď z dvoch dôvodov: preto, že v prostredí evanjelickej inteligencie slovenská emancipačná idea v 19. storočí vznikla, a preto, že pán biskup obavy z roku 1993 svojím textom uzavrel. A dôležitý bol aj postreh Mareka Maďariča, napríklad pre význam historickej Trnavskej univerzity, ktorej absolventi slovenskú ideu kultivovali.

So všetkými textami vo všetkom podstatnom súhlasím. Slovensko preukázalo životaschopnosť ako samostatný štát, a to je dobre. Preto ma netrápia pochybnosti o našej schopnosti štát si udržať. 

Ani tu nehodlám spomínať neduhy slovenskej politiky, o ktorých sa najviac hovorí, ale ktoré sa vyskytujú aj inde. Zoberme trebárs korupciu. Niežeby to nebol problém. Ale korupcia je aj hocikde inde. Nebudem sa venovať ani umŕtvujúcej neschopnosti slovenskej reprezentácie zaujať vlastný postoj, odlišný od postoja dominantnej veľmoci. Je to tak všelikde inde v Európe. Nebudem spomínať šírenie absurdných progresívnych ideológií. Šíria sa aj inde. Áno, naši politici klamú. Inde však tiež.

To, čo ma trápi, sú určité osobité nenapodobiteľné spôsoby, ktoré volíme vo verejnom živote našej res publica na dosiahnutie vytýčených cieľov. Rozmýšľal som, akým prívlastkom ich mám popísať. Napadá mi prívlastok „exotický“.

Exotickosť našich spôsobov sa najprv budem snažiť popísať nie všeobecnými pojmami, ale konkrétnymi epizódami.

Exotický príbeh rodičovského bonusu

Spomínal som Krajniaka. Nič ma tak minulý rok nepotešilo, ako to, že Milanovi Krajniakovi sa podarilo presadiť moju dávnu myšlienku rodičovského dôchodkového bonusu. Konečne sa dôchodcom priznali na výške dôchodku i zásluhy na tom, že vychovali pracujúce deti, ktorých odvody udržia dôchodkový systém v chode.

Ak si niekto myslí, že s prívlastkom „exotický“ sa chcem pohrať v súvislosti s osobou predsedu strany Sme rodina, za ktorú je Krajniak ministrom, mýli sa. Niežeby nebolo o čom hovoriť, ale je to ešte zložitejšie. Keď sa Krajniak stal v roku 2016 poslancom za stranu Borisa Kollára, napísal som na sociálnej sieti, že Krajniak je konzervatívec, ktorý patrí do inej strany. Zároveň však dnes vidíme, že ak by sa Krajniak nestal ministrom za Sme rodina, nikdy by vláda a parlament žiaden rodičovský bonus neschválila. Nebolo by nič.

A prečo by bez Krajniaka (a Borisa Kollára aj Sme rodina) nebolo bývalo nič? Postkomunisti snívajú len o prvom pilieri, liberáli iba o druhom. O uznanie zásluh rodičov cestou rodičovského bonusu mali mať, samozrejme, záujem kresťanskí demokrati, ktorým som tento projekt pred rokmi navrhoval. Lenže tí o to záujem nemali. O primitivizme, s akým som sa pri tomto odmietaní stretol, radšej nebudem hovoriť.    

https://standard.sk/273710/rodicovsky-bonus-par-poznamok-a-ponauceni-k-16-rocnemu-pribehu/

A tak tu máme skutočnosť, že prorodinný projekt, ktorý mal byť v programe kresťanskej demokracie, bol kresťanskou demokraciou odmietnutý a napokon ho presadila strana Borisa Kollára. A táto skutočnosť, verte mi, je ešte väčšou exotikou, ako počet detí Borisa Kollára a ich mamičiek.  

Ďalšia epizóda sa odohráva na vyššom poschodí našej politiky.

Ako tajomný Vlha odvolal Mečiara alebo Čo nám povedal otec zakladateľ

Počas tridsiateho výročia štátnosti sa otec štátnosti Vladimír Mečiar objavil v médiách. Pozrel som si jeho rozhovor v TA3 s redaktorom Petrom Bielikom. Došla reč aj na jeho druhé odvolanie z funkcie premiéra parlamentom na jar roku 1994. „To, že sa to pripravovalo, som vedel už od novembra 1993, keď došlo k dohode medzi Kováčom a Havlom o uvoľnení peňazí a podpore pre zmenu vlády na Slovensku. To bolo preukázané,“ zasvätil nás Mečiar do zákulisných tajov.

Akákoľvek účasť českého prezidenta na Mečiarovom odvolaní je, stručne povedané, nezmysel. Niekto si povie, že Mečiar má už osemdesiat. Ale on tak rozprával aj ako päťdesiatnik. Na jeseň 1997 Mečiar na mítingu HZDS v Športovej hale na Pasienkoch tvrdil, že autor tohto článku navrhoval na predsedníctve KDH jeho zavraždenie. Čo to je? Kalkulovaná lož? Kalkulované lži politici zvyknú hovoriť. Ale nie také, ktoré pôsobia ako úplný nezmysel. Teda paranoja? Budem ohľaduplnejší, dohodnime sa, že je to exotika.

Exotická je aj skutočnosť, že otec zakladateľ pri tridsiatom výročí štátnosti vypovie fantastický príbeh o jeho odvolaní, ale nikoho to nezaujíma. To už nie je Mečiarova exotika, to je naša exotika. Symbolickým podčiarknutím tejto našej exotiky je skutočnosť, že prepis rozhovoru je na stránke televízie uvedený so skomolením Havlovho mena (platí to ešte teraz, v čase publikovania tohto textu). Je tam uvedené, že Mečiar bol odvolaný po dohode medzi „Kováčom a Vlhom“. Prepisovač prepočul. Čo sa len národ dychtivo napočúval od Mečiara, ako mu Havel robil zle. Ako tým národ žil. A zrazu, tu ho máš! Bol to Vlha.

Po rokoch sa niekedy na reálny priebeh historickej udalosti zabudne. Ale ľudová tvorivosť z niektorých emočných momentov utká príbeh mýtický. Na Slovensku je to občas naopak. Nadkritické množstvo ľudí prežíva od samého začiatku príbeh mýtický, a potom v bolestnom procese odhalí príbeh reálny.

Napriek minulosti by som pri tridsiatom výročí nemal problém povedať o Mečiarovi uznanlivé slová o tom, že pred tridsiatimi rokmi prevzal zodpovednosť za samostatnú Slovenskú republiku. Keby sa aspoň teraz správal dôstojne. Ale nedal nám ani najmenšiu príležitosť.

Ako mal Ján Čarnogurský privatizovať

Vladimír Mečiar mal v čase svojho prvého odvolania z funkcie premiéra v roku 1991 dôveru osemdesiatich percent slovenských občanov. Vo funkcii premiéra ho na rok vystriedal Ján Čarnogurský.

V 90. rokoch vládol na Slovensku jeden z najtupších mýtov, aké som poznal. O tom, aký je Ján Čarnogurský privatizér. Na západe krajiny hovorili, čo všetko sprivatizoval na východe a na východe o tom, čo sprivatizoval na západe. Boli to úplné hlúposti. Tento mýtus sa šíril výlučne ústnym podaním. V médiách o tom nebolo ani riadku. Verili tomu aj inteligentní ľudia. Niežeby boli hlúpi. Len si  hovorili, že na tom predsa niečo musí byť, keď to všetci hovoria.

Ján Čarnogurský dal nakoniec verejný prísľub, že tomu, kto odhalí nejaký jeho sprivatizovaný majetok, ten majetok daruje. Samozrejme, nikto nič neodhalil.

Naopak, o pár rokov začal byť témou Mečiarov majetok, konkrétne jeho areál s vilou Elektra v Trenčianskych Tepliciach. Nuž, ale za toho dôveryhodného bol celé roky Mečiar.

Mýtus o Čarnogurského privatizácii demoralizoval členov KDH a ich odhodlanie brániť svojho zakladateľa mizlo. Tak sa naštartoval aj úpadok KDH.

Po roku 2000 mýtus o údajnom privatizérovi Čarnogurskom postupne skapal. Nik si naň už nespomenie, ani len Čarnogurského nepriatelia.        

Ideový otec a realizačný otec slovenskej štátnosti

Bolo zaujímavé vidieť na oslave tridsiateho výročia štátnosti v divadle, ako Ján Čarnogurský a Vladimír Mečiar sedia vedľa seba. Zasadací poriadok bol daný chronológiou, Čarnogurský bol premiérom po prvom Mečiarovom odvolaní. Ideový otec štátnosti Čarnogurský sedel vedľa realizačného otca Mečiara.

Ján Čarnogurský na zakladajúcom sneme KDH vo februári 1990 v Nitre ohlásil, že k osamostatneniu Slovenska by malo dôjsť v okamihu vstúpenia do Európskej únie (vtedy to ešte boli Európske spoločenstvá). Vladimír Mečiar vtedy a aj dlho potom bol ešte federalistom. Prečo napokon založil samostatný štát Mečiar, zatiaľ čo gradualista Čarnogurský bol vtedy proti, lebo to odkladal na neskoršie? Povedané terminológiou nášho článku, bolo to preto, lebo Čarnogurský sa obával škodlivých účinkov exotického princípu v slovenskej politike.

A bolo sa čoho obávať. Únos syna prezidenta Michala Kováča v roku 1995, z ktorého boli obžalovaní príslušníci SIS, bol toho príkladom.

Čarnogurského možno za jeho postoj v roku 1992 pokojne kritizovať. Len dôvody, ktoré pre svoj postoj uvádzal, by sa mali pripomínať.

Naši prezidenti

Všimnime si, ako sa v bývalých stredoeurópskych krajinách bezprostredne po páde komunizmu stali prezidentmi disidenti, ktorí viedli zápas proti komunizmu. V Česku Václav Havel, v Poľsku Lech Walesa, v Maďarsku Arpád Göncz. Na Slovensku to tak nebolo.

Na Slovensku prominentní členovia komunistickej strany ako Marián Čalfa, Milan Čič, v menšej miere Rudolf Schuster pár týždňov po Novembri našli svoje miesto v revolučnej Verejnosti proti násiliu. Do vedenia komunistickej strany KSS sa dostali zase úplne neznámi mladší členovia ako Peter Weiss a Pavol Kanis.  

Zapliesť sa s komunizmom, to sa tuším považuje za znak skúsenosti, možno až životnej múdrosti.  

Matovič bol recidívou

Na exotickosti princípu sa plynutím času nič nemení. Najmä by však bolo omylom myslieť si, že tento princíp sa týka len určitej voličskej skupiny.

Bystrejší pozorovateľ s pamäťou si všimne, že svojou schopnosťou divokých fabulácií Igor Matovič pripomína Vladimíra Mečiara, pričom má úplne iných a odlišných voličov. Podobal sa na Mečiara aj spôsobom, ako dokázal priviesť navnivoč volebné víťazstvo v roku 2020.  Exotický bol jeho výkon v kresle premiéra, vďaka ktorému o kreslo do roka prišiel, aby o ďalší rok a pol prišiel aj o kreslo ministerské. A exotické bolo i to, ako si rozmyslel svoju demisiu sekundu po tom, ako ju podal.

Matovič celé roky dokazoval, že nie je ochotný v medziľudskom styku dodržiavať základné pravidlá úcty voči iným. Aký úspech sa dal od neho očakávať ako od premiéra? Nuž, ale dôveru dostal. Slováci rozdávajú dôveru rozmarným spôsobom.

Epizóda s Hlinom

Sú veci, o ktorých neveríme, že sú možné. Ale na Slovensku sa môžu stať. V roku 2016 KDH vypadlo z parlamentu, do KDH vstúpil Alojz Hlina a snem KDH ho zvolil za predsedu.

Keď Hlinovi na jednom vnútrostraníckom fóre KDH ktosi vytkol jeho mečiarovskú minulosť, Hlina tú minulosť bagatelizoval ako drobnú mladícku nerozvážnosť, ktorá nemala dlhé trvanie. Lenže Hlinova blízkosť ku HZDS netrvala chvíľu, ale desaťročie. Jeho publikácie z dennej tlače svedčili o tom, že podporovateľom Mečiara bol ešte v roku 2000, keď už Mečiar definitívne odišiel z postu premiéra.

Nehovoriac o tom, že Alojzovi Hlinovi bol kádehácky politický vzorec úplne neznámy, čo prinášalo rozpaky. Ako predseda KDH zavádzal o svojej minulosti, tajil, že ešte donedávna bol kritikom KDH. Ako predseda KDH kádroval starých kádehákov, ktorí obhajovali farby KDH v čase zápasu s Mečiarom, keď on bol ešte za Mečiara. Bojoval proti  návrhu zákona o screeningu tlkotu srdca nenarodených detí. Rozprával o slávnych časoch KDH (keď bol u Mečiara). A členovia KDH sa ticho prizerali. Myslím, že doteraz nepochopili, koho to mali za predsedu.

Hlina KDH do parlamentu nedostal a odišiel. Nemožno sa na neho hnevať. Do lona mu padla politická strana, tak to s ňou skúsil.

Kresťania sa z našej exotiky nijako nevymykajú.  

Robíme si to sami

Sú situácie, keď politici siahnu po prostriedkoch, ktoré sú za normálnych okolností nemysliteľné. Napríklad pod tlakom vonkajších okolností. Napríklad počas napoleonských vojen Habsburgovci vydali svoju princeznú za cisára Napoleona, hoci bol pre nich monštrom zrodeným z revolúcie.

Pri vyššie spomenutých epizódach však nehovorím o takýchto mimoriadnych okolnostiach. My si to robíme sami dobrovoľne. Prideľujeme svoju dôveru exotickým spôsobom, hoci máme aj iné možnosti voľby.

Rozhodnutia sú vždy zjednotením i súbojom emócií a rozumu. Sme posunutí k emotívnej stránke rozhodovania. Nádejame sa ľahkovážne. Dúfame v dobrý výsledok, keď ľudská skúsenosť hovorí čosi iné.

Sami seba prekvapujeme následkami vlastných rozhodnutí. Bývame preto frustrovaní. Ale neznášame upozornenia. Niekde v kútiku srdca tušíme čosi o svojich slabých stránkach. Nakoniec si však povieme, že tentoraz to vari bude dobré. Občas nám je z toho clivo.

Ale ako som už povedal. Napriek všetkému stále fungujeme. Náš štát na tom v porovnaní s inými, chvalabohu, nie je tak zle. Len naše náklady v podobe vynaloženej námahy sú občas zbytočne tragicky vysoké.

Zároveň stále platí jedna vec. Že sme sami sebe výzvou.  

Okrem práce na sebe budeme potrebovať aj čosi viac. Aby sa Hospodin občas láskavo prstom dotkol slovenskej duše, ako sa dotýka Adamovho prsta na klenbe Sixtínskej kaplnky v Ríme.