Žiaľ, charakter a režim prvého štátu Slovákov v dejinách bol zároveň jeho diskreditáciou. Ak síce na jednej strane päťročná existencia vojnového štátu mohla byť overením národných schopností riadiť si svoje veci, zároveň zanechala nezmazateľnú škvrnu na svedomí za to, ako sme naložili so židovskými spoluobčanmi. Navyše, naše spojenectvo s nacistickým Nemeckom sa stalo účinnou palicou na ubitie povojnových národných ašpirácií. To nakoniec chápali aj predstavitelia domáceho protifašistického odboja, keď sa už v roku 1943 vo Vianočnej dohode prihlásili k obnoveniu Česko-slovenskej republiky. V tej však slovenské orgány opäť zostali plne podriadené pražskej vláde.

Komunistický režim po februári 1948 štátny centralizmus v inej podobe ešte viac posilnil. Ale už o dvadsať rokov neskôr Slovenská národná rada, využijúc atmosféru politického odmäku, nastolila požiadavku prebudovania unitárneho štátu na federatívny. Bol to dôkaz, že aj v komunistickej totalite boli na Slovensku idey národnej emancipácie stále živé. A hoci nebolo možné dospieť k skutočnej federácii, aj formálna federácia bola ďalším krôčikom na ceste k samostatnosti.

Demokracia po roku 1989 otvorila možnosti na definitívne vyriešenie štátoprávneho postavenia Slovenska.  Prvé dva roky boli ešte klasickým doťahovaním sa Slovákov a Čechov o tom, ako má vyzerať súžitie rovného s rovným a kto na koho dopláca. Väčšina politických strán síce videla budúcnosť spoločného štátu v nejakej forme federácie – od centralizovanej až po úplne voľnú.  A práve tieto dve protirečivé predstavy sa zrazili vo voľbách v roku 1992. S prvou zvíťazilo ODS v Čechách, s druhou, s konfederáciou s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík HZDS na Slovensku. Oboje naraz boli nezlučiteľné. Nesmieme zabúdať na to, že vyjednávaciu pozíciu slovenskej reprezentácie ovplyvnilo, že SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti a novú Ústavu Slovenskej republiky. Je zrejmé, že udržanie federácie za každú cenu by prinieslo permanentné vnútropolitické napätie a možno aj nefunkčnosť spoločného štátu. Na druhej strane, pokojnému rozchodu dvoch národov bola v tom čase naklonená aj geopolitická situácia, medzinárodné spoločenstvo privítalo rozdelenie Sovietskeho zväzu na samostatné štáty a akceptovalo aj rozpad Juhoslávie.

Odporcovia rozdelenia štátu argumentovali a argumentujú dodnes, že o takej vážnej otázke sa mali konať referendá. Nech by však boli dopadli akokoľvek, rovnako alebo rozdielne v oboch republikách, je viac než otázne, či by vyriešili podstatu problému alebo ho skôr eskalovali. Zabúda sa aj na to, že pre rozchod bez referenda hovorila naša tradícia. Prvá Československá republika vznikla bez plebiscitu, z vôle politických predstaviteľov našich národov a podobne bolo obnovené Československo po druhej svetovej vojne. Preto rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky v demokratických pomeroch a na základe výsledku volieb bolo racionálne, legitímne a zároveň medzinárodne uznané. Slováci takto založili svoj samostatný demokratický štát pokojnou, ústavnou cestou ako vyústenie kontinuálneho národnoemancipačného procesu a plodu aktuálnej politickej konštelácie.

Vznik Slovenskej republiky nebol spoločenskou revolúciou či zmenou režimu, ale „iba“ začiatkom života na vlastný účet a samostatným pokračovaním v budovaní demokracie, rozvíjaní trhovej ekonomiky a celkovej transformácii podľa západných vzorov. Je zrejmé, že tieto tri základné črty ponovembrových zmien sa zakorenili aj na Slovensku a v rozhodujúcej miere charakterizujú a napĺňajú doterajší vývoj našej štátnosti.

S istou úľavou sa dá konštatovať, že každá mocenská garnitúra od vzniku Slovenskej republiky umožnila demokratické voľby a podriadila sa ich výsledku. Ale pri bližšom pohľade môžeme vidieť, ako vo vnútropolitických súbojoch naša demokracia oscilovala, občas slabla, no priebežne sa aj prehlbovala  prostredníctvom angažovanosti občanov, posilňovaním nezávislosti rôznych inštitúcií či ustálením vzťahov s národnostnými menšinami. Ale jeden trend zraniteľnosti našej demokracie je čoraz zreteľnejší. Ide o úpadok politických strán a rastúcu nedôveru verejnosti voči nim. Marketingové strany bez členskej základne alebo strany ako podnikateľské eseročky postupne vytlačili z hry väčšinu štandardných strán. Súčasne sa za každou politickou garnitúrou dali identifikovať postavy ekonomickej oligarchie s väčším, či menším vplyvom na politiku. Hoci základné demokratické kritériá nepochybne spĺňame, je zrejmé, že politicky niečo smrdí v štáte slovenskom.

Hospodársky sa Slovenská republika za 30 rokov rozvinula a pomohlo nám, že sme sa stali súčasťou globálnej, najmä európskej ekonomiky. Charakterom nášho priemyslu sme plne závislí od spoločného trhu a našej schopnosti exportovať naň. Výstižnou črtou toho, čo sme dosiahli a zároveň aj našich limitov, sú veľké automobilky, ktoré si u nás v priebehu desaťročí zriadili svoje výrobne. Začalo to príchodom Volkswagenu ešte začiatkom deväťdesiatych rokov a potom každá jedna garnitúra prilákala ďalšieho podobného investora – od Kia, Peugeotu, Jaguára až po Volvo. Príchod každej automobilky bol vítaný ako zdroj tisícov nových pracovných príležitostí a potvrdenie toho, že sme štát, kde sa dá bezpečne investovať. No zároveň sme tým vytvárali jednostrannosť nášho priemyslu, a teda jeho zraniteľnosť a utvrdzovali sme úroveň nášho hospodárstva ako sofistikovanejšej montážnej dielne. Popri budovaní tohto nepochybne dôležitého ekonomického a exportného základu totiž zaostávala systematická podpora aspoň jedného či dvoch vlastných špičkových odvetví.

Kým princípy trhovej ekonomiky pomohli nášmu priemyslu a podnikaniu ako takému, iný segment, dôležitý pre životnú úroveň obyvateľstva, začal zaostávať. Ide o verejné služby, hlavne zdravotníctvo, dopravu vrátane jej infraštruktúry a školstvo. Osobitne úpadok školstva je fatálnym zlyhaním nášho štátu, pretože jeho dnešná nekvalita v širokom spektre dôsledkov negatívne ovplyvní našu budúcnosť. A stačí pohľad do histórie (pozri spomínanú Trnavskú univerzitu), aby sme chápali, že pre malé Slovensko je vzdelanosť conditio sine qua non, čiže nevyhnutný predpoklad trvalejšej a konkurencieschopnej budúcnosti.

Naše členstvo v Európskej únii bolo nielen správnym cieľom na úrovni národnoštátneho záujmu, ale definitívne určilo, že integrácia v uplynulých desaťročiach bude hlavným procesom nášho vývoja. Jej obsahom, takmer výlučne, bolo a je napodobovanie, preberanie predpísaných vzorov, učenejšie povedané, transformácia. A hoci niekedy to bola iba imitácia, treba povedať, že celkovo bola integrácia pre nás prínosom. Zároveň nesmieme prehliadnuť, že integračný, tento napodobňujúci pohon nášho vývoja, sa pomaly vyčerpáva. A nesúvisí to len s tým, že by sme už všetko potrebné prevzali. V posledných rokoch sa totiž samotná Európska únia ocitá v rôznych krízach a prišlo aj k precedentnému odchodu Spojeného kráľovstva. To znamená, že nielen Brusel, ale aj jednotlivé členské štáty, vrátane Slovenska, si musia ujasniť, do akej Európskej únie chcú patriť. Samozrejme, tá základná otázka, či má byť Únia federáciou alebo naďalej zväzkom suverénnych národných štátov nebude zodpovedaná na jednom samite. Postupnými krokmi sa však blížime k odpovedi a s týmto zreteľom by sme mali sebavedomo formulovať svoj postoj. Najbližšie nás v tomto zmysle čaká vyjadrenie k zámeru zrušiť veto členských štátov v niektorých dôležitých oblastiach.

Nazerané z veľkej výšky by sa uplynulých 30 rokov samostatného štátu mohlo javiť ako prevažne pozitívne obdobie. Ak sa však skloníme nižšie, vidíme veľa nevyriešeného a znepokojivého. Je trestuhodné, že sme výraznejšie nepohli s rómskym problémom a že nemalý počet našich spoluobčanov naďalej žije takmer v podmienkach stredoveku. Je smutné sledovať, ako sa z dôvodu regionálnych rozdielov vyľudňuje vidiek. A v tejto súvislosti je zahanbujúce, že sme neboli schopní prepojiť diaľnicou západ a východ republiky. A viac ako varovný je demografický problém starnutia populácie spôsobovaný nielen nízkou natalitou, ale aj pretrvávajúcim sťahovaním mladých ľudí do zahraničia. Krehkosť právneho štátu a zložitá vymožiteľnosti práva je tiež obrovským restom.

Pri hodnotení uplynulých tridsiatich rokov sa nás teda môžu zmocniť rozporuplné pocity. Záleží tak trochu na povahe, či vidíme pohár poloplný alebo poloprázdny. Ak sa však pozrieme dopredu, môže sa nás zmocniť aj nervozita, či sme pripravení na ďalšie krízy a výzvy. Alebo sa máme naďalej spoliehať na to, že členstvo v Európskej únii prekryje naše nedostatočnosti? A zvolíme si po súčasnej amatérskej vládnej garnitúre konečne lepšiu alebo ešte horšiu? Vôbec by ma neprekvapilo, ak by si ľudia, frustrovaní amaterizmom súčasnej vlády, položili otázku, či vôbec máme na to, riadiť svoj vlastný štát.

Na druhej strane, práve táto úvaha či stručný historický exkurz mali potvrdiť úvodné konštatovanie, že Slovenská republika sa nezjavila na mape Európy nejakou náhodou či zázrakom. Zároveň však upozorňuje na krehkosť našej samostatnosti, ktorá bola nadobudnutá viac aktivitou jednotlivcov a skupín, než celonárodným pohybom, viac schopnosťou pretrvať a prečkať ťažké obdobia, než vzdorom a otvoreným bojom proti nim, viac správnou intuíciou v prajnom okamihu dejín, než cieľavedomým vytváraním priaznivých okolností. V každom prípade, základný záujem a cieľ každého národa – mať svoj štát – sa podarilo naplniť. A miera jeho nesamozrejmosti dnes už nevyplýva primárne z faktorov, ako sú územná malosť či nízka početnosť obyvateľstva. Dnes spočíva predovšetkým v odpovedi na otázku, či dokážeme správne pochopiť zmysel svojho štátu a potom ho aj napĺňať.

Prečítajte si ďalšie texty, ktoré v Štandarde vychádzajú pri príležitosti 30. výročia štátnosti. O téme štátu uvažujú a píšu Marek Maďarič, Martin Homza, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský, Milan Krajniak či biskup Ivan Eľko.