Bol mužom slova, presnejšie písaného slova, a predsa Benedikt XVI. už nechcel nič publikovať. Dôvodom bola "zúrivosť kruhov", ktoré stáli proti nemu v jeho rodnom Nemecku. Mal starosť, že nech povie alebo napíše čokoľvek, "okamžite to (u nich) vyvolá vražedný krik“. Emeritný pápež to napísal v liste na sklonku života talianskemu vatikanistovi, ktorý mu pomohol zostaviť jeho posledné dielo.
Benedikt si teda zvolil čas, ktorý takúto reakciu minimalizuje, alebo ju aspoň on už nemusí počúvať. Presne dva týždne po jeho pohrebe vyšla kniha, ktorú si sám želal zverejniť po smrti. Volá sa Čo je kresťanstvo? s podtitulom Takmer duchovný testament. Doplňme, že zmienený vatikanista Elio Guerriero je okrem iného autor biografie nemeckého pontifika, ktorá vyšla i v slovenčine.
Benedikt chcel teda seba aj cirkev ušetriť od spomínaného nevraživého kriku. Bude zaujímavé sledovať, či sa to aj podarí, či napokon neušetril len seba. Niektoré silné a súčasnú dobu kritizujúce výroky v novej publikácii zrejme neostanú bez odozvy, uvidíme.
Vydavateľ, ktorým je sekulárne talianske nakladateľstvo, priznáva, že počas života nebol 265. pápež v histórii vždy pochopený. "Nikto však nedokázal poprieť jasnosť jeho myšlienok a silu jeho argumentov, ktoré toto posledné dielo obdivuhodne zozbieralo."
Najnovšia kniha prináša články, ktoré napísal Joseph Ratzinger až ako emeritný pápež, teda od februára 2013 až do svojej smrti 31. decembra 2022. Neobsahuje však všetky listy a krátke spisy z tohto obdobia. Chýba napríklad ten, v ktorom emeritný pápež kritizoval cirkev vo svojej domovine. Štandard ho priniesol ako prvý v slovenčine v lete 2021. Dodajme, že väčšina nemeckých biskupov podporuje kontroverznú Synodálnu cestu. Nemci už otvorene nielen diskutujú, ale aj navrhujú napríklad svätenie žien za kňazov a udeľovanie sviatosti prijímania pre rozvedených a civilne opäť zosobášených, čo Ratzinger v pastorácii a učení odmietal.
Väčšina práve publikovaných textov už vyšla najmä v nemčine a teraz sú niektoré z nich po prvý raz oficiálne v talianskom preklade. Jeden z nich má rozšírenú, upravenú verziu. Pre slovenského čitateľa budú skôr neznáme a vhodne dopĺňajú obraz o myslení a osobnosti významného nemeckého teológa a rímskeho pápeža. Človek si pri čítaní uvedomí, ako tento skromný a rozvážny muž vnímal a tvoril dejiny.
Poďme k obsahu.
Moderný štát na Západe sa považuje za veľmoc tolerancie a nárokuje si mať vždy pravdu
Joseph Ratzinger uvažoval a písal nielen o cirkvi, ale aj o štáte. Napokon, kedysi to patrilo k prednostiam viacerých teológov, zosnulý pápež bol teda verný tradícii Augustína, Leva XIII. či svätého Jána Pavla II. Podobne ako v iných oblastiach, ani tu sa Benedikt nebál opísať to, čo považoval za krízu.
Moderný západný štát sa považuje podľa neho za "veľmoc tolerancie, ktorá sa rozchádza s hlúpymi tradíciami náboženstiev", ktoré náležia do predrozumového sveta. Znie to osvietenecky, ale čo z toho vyplýva? Benedikt mal obavy: takýto štát si kladie "nárok mať vždy pravdu", čítame v prenikavej a pre niekoho azda provokatívnej eseji, ktorú popredný bavorský teológ nazval Monoteizmus a tolerancia.
Ohliadol sa pritom za dejinami židovského národa, kde prebiehal dramatický stret jednak jednobožstva, teda monoteizmu, a jednak polyteizmu, respektíve falošnej modloslužby k iným bôžikom okolitých národov. Je teda pochopiteľné, že prvé prikázanie v Desatore znie "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!"
To otvára otázku o (ne)tolerancii náboženstva, priznal Benedikt XVI. a naznačil, že historicky sa monoteizmus prezentuje odlišnými spôsobmi. K jednobožstvu podľa moderného chápania však dospejeme len vtedy, keď ho spojíme s otázkou pravdy. Obzvlášť kresťanstvo si nárokuje univerzálnosť, lebo je založené na otvorení voči filozofii. To je dôvod, prečo sa v staroveku nepovažovalo za náboženstvo, ale predovšetkým za pokračovanie filozofie, teda ľudského hľadania pravdy. Žiaľ, v súčasnosti sa na to zabúda. Kresťanstvo sa prezentuje ako jedno z ďalších svetových náboženstiev a aj jeho členovia ho radia medzi ostatné náboženstvá, konštatuje s kvapkou smútku Benedikt.
Problém je však väčší. Pre novodobú kritiku kresťanstva je nárok na pravdu netolerantný sám osebe. Petrov nástupca usudzuje, že takto sa pravdivosť a tolerancia dostávajú do protikladu. Neznášanlivosť kresťanstva sa tak týka jeho nároku na pravdu:
"Základom tejto koncepcie je podozrenie, že samotná pravda by mala byť nebezpečná. Z tohto dôvodu sa v zásade tendencia modernity čoraz jasnejšie posúva smerom k takej forme kultúry, ktorá je nezávislá od pravdy."
Moderné myslenie podľa nemeckého teológa už nemá záujem spoznať pravdu bytia, ale chce získať moc a pretvárať svet. Neorientuje sa na pravdu, ale na moc, a to je skutočný problém súčasnej doby, myslí si Ratzinger. Popri tom sa dnes "manipuluje s človekom a prekrúcajú sa pohlavia prostredníctvom gender ideológie", aktualizuje problém konkrétnym príkladom. A tým vlastne vyžaduje pravdu. Vybraný citát ukazuje, v čom vidí Benedikt kontrast medzi štátnym a cirkevným vzťahom k pravde: "Diktátorský nárok mať vždy pravdu na základe zjavnej racionality si vyžaduje opustenie kresťanskej antropológie a následného životného štýlu, ktorý sa považuje za predrozumový."
Práve to prízvukoval svojmu nástupcovi pápežovi Františkovi, ako to prezentuje vo svojej novoročnej knihe tajomník bývalého nemeckého pontifika arcibiskup Georg Gänswein. O jeho knihe sme písali v samostatnom texte:
Neznášanlivosť zdanlivej modernosti voči kresťanstvu sa nepremenila na prenasledovanie, pokračoval Ratzinger v novej eseji. A predsa sa podľa neho prezentuje stále viac autoritárskym spôsobom. Jeho cieľom je dosiahnuť aj prostredníctvom legislatívy zánik toho, čo je v podstate kresťanské, vysvetlil Benedikt XVI. Píše: "Stávame sa obeťami rastúcej netolerancie uplatňovanej práve v mene tolerancie."
Víťazstvo viery podľa neho možno dosiahnuť iba v spoločenstve s ukrižovaným Ježišom. Domnieva sa, že teológia kríža je kresťanskou odpoveďou na slobodu aj násilie. Kresťanské náboženstvo si nevydobylo svoje víťazstvá, keď sa postavilo na stranu tých, čo prenasledovali. Naopak, bolo to vďaka svojím prenasledovaným členom, upozornil ďalej emeritný pápež.
V postmodernej kultúre, ktorá človeka stavia do role tvorcu seba samého, existuje "vôľa znovu vytvoriť svet proti jeho pravde". To podľa neho nevyhnutne vedie k netolerancii.
Najsilnejšiu obranu voči tomuto ideologickému a politickému pokušeniu vidí opäť v kresťanstve: "Avšak tolerancia je zakotvená v samotnej podstate pravdy," uzavrel bývalý pápež.
Riešil niečo oveľa dôležitejšie ako modernosť či nemodernosť
Bude zaujímavé sledovať, ako na tieto úvahy zareaguje kresťanská obec aj svetskí autori, azda povedú k širšej debate, ktorá bola pre autora typická a vyhľadávaná. Je možné, že pre údernosť eseje opäť niektorí označia Josepha Ratzingera za netolerantného človeka neschopného dialógu a uzavretého k okolitému svetu, ktorý považuje a priori za nepriateľský. Takéto odsúdenia, žiaľ, obsahovali už niektoré nekrológy, čo u nás neslávne smutným spôsobom korunoval homosexuálny katolík Putna.
Alebo to vyvolá reakciu na opačnom spektre, a azda aj zvýšený záujem o nové spoznávanie diela Benedikta XVI.
„To, že existujú ľudia, ktorí nemajú radi Benedikta, je pre väčšinu sekulárnych médií tá najjasnejšia vec na svete,“ povedal vatikanista John Allen, autor knihy Kardinál Ratzinger: Vatikánsky vynucovateľ viery (Cardinal Ratzinger: The Vatican’s Enforcer of the Faith). Allen tomu sám dobre rozumie, keďže sa v minulosti autorovi článku otvorene priznal, že bol nespravodlivý voči vtedajšiemu prefektovi Kongregácie pre náuku viery a príliš zhovievavý k jeho kritikom.
Verejné debaty kardinála Ratzingera s ľuďmi iných názorov i vierovyznaní sú známe. Týka sa to aj sekulárnych autorov, ako Jürgen Habermas či Marcello Pera.
Filozof Gabriel Albiac v španielskej televízii priznal, že Benedikt XVI. ho fascinuje, má ho vo veľkej úcte a priznal, že by bol "idiot, keby to tak nebolo". Bol jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia a najväčší teológ tohto obdobia, ktorý riešil "niečo oveľa dôležitejšie ako modernosť či nemodernosť", lebo cielil na nadčasovosť, vyzdvihol Albiac:
"To, čo Ratzinger prezentoval lepšie ako ktorýkoľvek pápež, s väčšou radikálnosťou, je spôsob prepojenia viery a rozumu, aby ani jeden z nich nebol bagatelizovaný, aby sa rešpektovalo ich teritórium, aby bolo povolené viesť dialóg. Pre neveriacich mysliteľov, ako som ja, je to mimoriadne dôležité. Čoraz viac žijeme vo svete špecifických náboženských tradícií, napríklad islam, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné s akoukoľvek racionálnou interpretáciou. Pre neveriaceho mysliteľa platónskej tradície je jediný spôsob dialógu ten, ktorý prezentoval Ratzinger."
Práve islamu sa týka ďalší posmrtne vydaný text Benedikta XVI.
Dialóg s islamom je často nastavený nesprávne
„Dialóg s islamom je často nastavený nesprávne. Musíme pochopiť rozdiely medzi Bibliou a Koránom," vysvetlil Joseph Ratzinger v doteraz neznámej úvahe s názvom Kresťansko-islamský dialóg.
V roku 2006 hneď po piatom výročí islamistických útokov na newyorské dvojičky predniesol nemecký pápež prednášku o viere a rozume na univerzite v Regensburgu. Citoval pritom kritickú poznámku byzantského kráľa voči islamu. Vzápätí ho obvinili z útoku na toto náboženstvo a v niektorých moslimských krajinách došlo k protestom i k násiliu voči kresťanom. Popredná islamská univerzita Al-Azhar protestovala a o niekoľko rokov ukončila dialóg so Svätou stolicou. Obnovil sa až s novým pontifikátom, keď František nadviazal výnimočné vzťahy s veľkým imámom univerzity Ahmedom al-Tajíbom.
Po vtedajších slovách pápeža Benedikta prišla však aj pozitívna reakcia. Niekoľko desiatok moslimských učencov a lídrov v otvorenom liste odsúdilo násilie svojich spolubratov vo viere ako neislamské. Aj keď s niektorými výrokmi Benedikta nesúhlasili, vyzdvihli jeho opozíciu voči pozitivizmu a materializmu. Rovnako sa s ním zhodli, že v moslimskom svete treba verejnú reflexiu, ktorá by oddelila násilie od viery a spojila ju s rozumom. Neskôr sa pod list podpísalo ďalších 100 islamských intelektuálov.
Benedikt sa vrátil k delikátnej téme aj v poslednej knihe. Tak Biblia, ako aj Korán hovoria o Božom milosrdenstve, a preto je v nich prítomný imperatív lásky. Obe obsahujú tiež násilie, a tak sa tvrdí, že v oboch je dobro a zlo. Preto Ratzinger navrhol, aby sa tieto texty interpretovali od "hermeneutiky lásky" (spôsob interpretácie, pozn. red.) a s touto perspektívou sa potom môžeme postaviť k násiliu, ktoré je v nich prítomné.
Žiaľ, nepoznáme „základné štrukturálne rozdiely“ medzi svojimi posvätnými knihami. Dialóg medzi dvoma najrozšírenejšími náboženstvami však nato musí brať ohľad, varoval Benedikt XVI. Korán je predovšetkým jediná kniha, ktorá bola vyvinutá v rôznych situáciách počas života zakladateľa islamu Mohameda. Avšak tento posvätný text „sa nepovažuje za dielo človeka, ale za priamo inšpirovaný Bohom, a preto si pre každú svoju časť nárokuje autoritu pochádzajúcu od Boha“.
Joseph Ratzinger v najnovšom príspevku podčiarkuje, že kresťanstvo nie je náboženstvo knihy, ako sa to často tvrdí, nakoľko Sväté Písmo možno vhodne vykladať len v živej cirkvi. Chápať Sväté Písmo doslova v kresťanstve jednoducho neobstojí, preto varoval pred „unáhlenými paralelami“.
Kresťanské Sväté písmo nie je kniha, ale zbierka kníh, ktoré majú rôznorodý teologický nárok. Vytvárala sa v priebehu tisíc rokov. Podľa židov a kresťanov neboli diktované priamo od Boha: "Sú Slovom Božím sprostredkovaným cez slovo človeka. Ich autorita je odlišná a iba v rámci celej cesty, ktorú predstavujú, možno jednotlivé časti správne pochopiť."
Rozdiel medzi islamom a kresťanstvom sa z tohto okamžite ponúka. Rola ľudského rozumu a poznania je nevyhnutne iná. Treba si však všimnúť aj úctivý jazyk, ktorý nebohý pápež volí. Blízkosť násilia v islamských krajinách je a zostane nevyhnutnou súčasťou tejto debaty. Sám o tom musel veľmi premýšľať, muselo na neho doliehať, keď pre jeho úvahy boli niektorí radikáli schopní napadnúť kresťanov v islamských štátoch.
Joseph Ratzinger sa nevyhýbal ani ďalšej kľúčovej téme, vzťahu katolicizmu a protestantizmu. Tento vzťah dokázal prepájať nielen s rešpektom, ale aj identitou katolicizmu.
Odlišnosti medzi katolíckym a protestantským chápaním kňazstva a bohoslužby nie sú povrchné ani náhodné
V editovanej verzii vytlačili v posmrtnej publikácii Ratzingerov článok o dôležitosti celibátu z roku 2020. Do dejín vstúpil skôr pre mediálnu polemiku, akú vyvolal, než pre samotný obsah. Pôvodne sa objavil v knihe s názvom Z hĺbky našich sŕdc od afrického kardinála Roberta Saraha. Ako spoluautor mal byť uvedený emeritný pápež. Ten však požiadal o stiahnutie svojho mena z obálky publikácie, lebo sa na tom s hlavným autorom nedohodol. Tajomník expápeža arcibiskup Gänswein označil polemiku za nedorozumenie.
Navyše Benedikt XVI., ako sa dalo čakať, podčiarkol dôležitosť celibátu kňazov, čím minimálne poslal odkaz kruhom, ktoré presadzujú svätenie ženatých mužov v odľahlých častiach Amazónie. Tento návrh pápežovi Františkovi totiž predstavili viacerí biskupi na synode o Amazónii len niekoľko mesiacov predtým. František potom vo svojej apoštolskej exhortácii naozaj neschválil tento návrh a niektorí sa domnievajú, že k tomu prispela kniha kardinála Saraha s textom emeritného pápeža.
V novej verzii úvahy s názvom Zmysel sviatosti prijímania Joseph Ratzinger rozšíril spis o otázku takzvanej intercomunione, občas prezývanej eucharistickej pohostinnosti. Je to prax, akú niektoré protestantské cirkvi ponúkajú členom iných denominácií najmä v zmiešaných manželstvách. Vďaka tomu môžu obaja, aj keď rozdielnej denominácie, prijať eucharistiu.
Benedikt XVI. upozornil na rozdiel medzi katolíckym a protestantským chápaním kňazstva. To súvisí s rozdielom medzi katolíckou svätou omšou a protestantskou Pánovou večerou. Odlišnosti „nie sú povrchné a náhodné, ale naznačujú zásadný rozdiel v chápaní Kristovho poverenia“ pri Poslednej večeri, keď svojim učeníkom povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“
Podľa zosnulého pápeža treba na tento rozdiel myslieť obzvlášť vtedy, ak by katolícki lídri zvažovali, či majú byť vo sviatosti prijímania otvorení voči luteránskym kresťanom.
Na záver to najdôležitejšie: Poslednú knihu Benedikta XVI. si stojí zato prečítať. Obsahuje nové úvahy, ktoré odkazujú na Ratzingerove predošlé knihy a texty. Bolo by dobré, keby si čím skôr našla slovenského vydavateľa.