Prihlásiť sa

Synodálna cesta v Nemecku nie je progresívna, no naivná, zbytočná a odtrhnutá od života ľudí

V katolíckej cirkvi v Nemecku je schizma medzi plateným profesionálnym katolicizmom a každodennou vierou ľudí v malých farnostiach. Nafúknutý cirkevný aparát je čoraz frustrovanejší z vlastnej neefektívnosti. V rozhovore pre Štandard o kontroverznej synodálnej ceste v krajine to vraví nemecký kňaz a poradca vatikánskeho Dikastéria pre náuku viery Achim Buckenmaier.

20 07 26 Achim Buckenmaier Kňaz a poradca vatikánskeho Dikastéria pre náuku viery Achim Buckenmaier. Foto: archív A.B.

V katolíckej cirkvi v Nemecku je schizma medzi plateným profesionálnym katolicizmom a každodennou vierou ľudí v malých farnostiach. Nafúknutý cirkevný aparát je čoraz frustrovanejší z vlastnej neefektívnosti. V rozhovore pre Štandard o kontroverznej synodálnej ceste v krajine to vraví nemecký kňaz a poradca vatikánskeho Dikastéria pre náuku viery Achim Buckenmaier.

Z čoho pozostáva Synodálna cesta v Nemecku?

Synodálna cesta sa prijala ako iniciatíva Nemeckej biskupskej konferencie a Ústredného výboru nemeckých katolíkov. Od januára 2020 sa vo Frankfurte nad Mohanom konali tri plenárne zhromaždenia a štvrté bude na jeseň roku 2022. Keďže Synodálna cesta nie je definovaná Kódexom kánonického práva, cirkev sa môže rozhodnúť, že bude postupovať samostatne. V súčasnosti je naplánovaných päť zasadnutí, z ktorých posledné bude na jar 2023. Medzitým sa uskutočnili a prebiehajú online i osobné stretnutia štyroch „synodálnych fór“.

Čo sú tieto fóra?

„Fóra“ označujú štyri témy, ktoré Synodálna cesta považuje za dôležité pre riešenie škandálov sexuálneho zneužívania a pre reformu cirkvi. Jej jednotlivé názvy sú: „Moc, účasť a oddelenie moci“; „Žiť úspešné vzťahy – žiť lásku v sexualite a partnerstve“; „Kňazská existencia dnes“ a „Ženy v službách a úradoch cirkvi“. Je zaujímavé, že bolo odmietnuté zahrnúť tému novej evanjelizácie napriek tomu, že tento argument pápež František označil za prioritný.

Kto je do tohto procesu skutočne zapojený? Ide o demokratický a reprezentatívny proces, ako to prezentuje tamojšia biskupská konferencia?

Viac ako polovicu členov tvoria v rovnakom počte zástupcovia Nemeckej biskupskej konferencie a Ústredného výboru nemeckých katolíkov. Potom mnohí členovia sú zástupcovia profesijných združení, ako sú kňazi, pastorační asistenti, farskí pracovníci, diakoni a pracovníci z teologických fakúlt. Ďalších ľudí navrhol ústredný výbor alebo biskupská konferencia. Ústredný výbor nemeckých katolíkov iste nie je skutočným zastúpením katolíkov v Nemecku. Je tam zastúpených veľa politikov a verejných činiteľov. Ľudí, ktorí pochádzajú z farností, je veľmi málo.

Nemožno hovoriť o skutočnej reprezentácii pri minimálnej účasti na voľbách farských rád a pri spôsobe, akým sa postupuje cez rady v dekanátoch a diecézach. Je zarážajúce, že sú tam len traja predstavitelia nových spoločenstiev a cirkevných hnutí a len jeden zástupca zahraničných misií, hoci obe skupiny sú početné a veľmi živé v mnohých farnostiach.

Trochu polemicky sa preto Synodálna cesta prezýva aj ako „odbor profesionálnych katolíkov“. Bohužiaľ, nie je to ďaleko od pravdy.

Novátorskú agendu vraj presadzujú predovšetkým laici, a nie biskupi či klérus. Je to tak?

Určite, silné požiadavky na Synodálnu cestu s týmito reformnými témami, ako sú teraz na programe dňa, prišli z Ústredného výboru nemeckých katolíkov. Ale keďže mnohí zainteresovaní biskupi a kňazi zmýšľajú podobne alebo mlčia, nie je možné urobiť hranicu medzi laikmi a duchovnými, pokiaľ ide o „liberálnu agendu“.

Počas pontifikátu nemeckého pápeža Benedikta XVI. sa niektorí ľudia v nemeckej cirkvi mali obávať jeho tvrdej a „ideologickej“ ruky. Prečo sa teraz nemecká cirkev zdá odvážnejšia?

Pápež Benedikt XVI. nemal „tvrdú a ideologickú ruku“. Má veľmi jasnú teologickú orientáciu. Veľa vecí predložil a svoje usmernenia vždy zdôvodnil a vysvetlil. V tom je jeho veľká charizma a sila. Počas svojej poslednej pápežskej návštevy Nemecka v roku 2011 tejto cirkvi (a nielen jej) ponúkol skutočne “progresívnu” pomoc pri pochopení fenoménu sekularizácie a aj v tom, ako naň pozitívne reagovať s kľúčovým slovom “Entweltlichung” („odsvetštenie“). Vo Freiburgu hovoril o tom, ako dejiny so svojimi sekularizáciami prišli na pomoc aj cirkvi tým, že jej odobrali svetskú moc, mnohé jej majetky a výsady. Odvolal sa na historickú sekularizáciu, ktorá prebehla v Nemecku v roku 1803, no zároveň videl paralelu so sekularizáciami v západnom svete. Cirkev na to musela reagovať, vravel, a vzdať sa svojich privilégií, aby znovu mohla prehovoriť k novým „pohanom“.

Druhý príklad: o otázke, akými slovami vysluhovať sviatosť v eucharistických modlitbách, napísal predsedovi biskupskej konferencie dlhý, veľmi krásny a katechetický list. Týkalo sa to prekladu latinských slov používaných pri tejto sviatosti. Benedikt XVI. biskupom podrobne vysvetlil, prečo je najvhodnejší preklad „pre mnohých“ namiesto „pre všetkých“. V oboch prípadoch nič neprikázal, ale dal usmernenia a vyzval k diskusii. Oba príspevky sa až do dnešného dňa jednoducho ignorujú.

Ako vnímate prístup pápeža Františka? Odmietol napríklad rezignáciu kardinála Reinharda Marxa, ktorý je jednou z tvárí synodality v Nemecku.

Podobne koná aj pápež František. Tiež sa pozorne pozerá, v niečom poradí a dáva návrhy. Napísal dlhý list katolíkom v Nemecku o Synodálnej ceste. Toto sa prijíma priateľsky. Ale v podstate ho nik nebral vážne. Napísal, že najdôležitejšia vec je, aby cirkev plnila svoju úlohu novej evanjelizácie, a tak slúžila spoločnosti. Ale ani on nechce jednoducho „dirigovať“, ale presviedčať, lebo vie, že niečo také nemožno diktovať. Biskupi a iní predstavitelia to musia naozaj chcieť zvnútra a z celého srdca, a nie preto, že „to chce pápež“. Je to, samozrejme, slabosť, ale vždy je to slabosť viery. Môžeme veriť len dobrovoľne.

https://dennikstandard.sk/57588/povelkonocny-tyzden-videny-z-rima-zomrel-hans-kung-nemecka-cirkev-ide-svojou-cestou/

V Ríme sa hovorí, že v Nemecku je schizma (rozkol cirkevnej jednoty), povedal to napríklad bavorský kardinál Brandmüller. Je to tak alebo je to obmedzený, zjednodušený pohľad?

Áno, myslím si, že je tu schizma. V každom prípade existuje schizma medzi agendou plateného profesionálneho katolicizmu a vierou, ktorú každý deň prežívajú mnohí kresťania v malých farnostiach a spoločenstvách. Kardinál Marx vo svojom rezignačnom liste povedal, že cirkev „je v mŕtvom bode“. To je pravda, ak pod pojmom cirkev rozumieme organizáciu, ktorá sa prejavuje v synodálnej ceste a ktorá samotná je cirkvou, ako to vidí kardinál Marx a povedal by som, že väčšina Synodálnej cesty.

Existuje hlboký rozdiel medzi nafúknutým aparátom, ktorý naďalej funguje a je čoraz frustrovanejší z vlastnej neefektívnosti, a cirkvou veriacich, ktorí svoju vieru žijú každý deň bez toho, aby boli na výplatných páskach a na domovských webstránkach diecéz a združení. Zdá sa, že Synodálna cesta túto cirkev vôbec nepozná, alebo ak aj áno, neberie ju vážne.

Médiá často vidia v tomto procese liberálne a konzervatívne krídlo. Je to vhodný náhľad?

Progresívny, liberálny a konzervatívny nie sú vhodné pojmy. Liberálne hnutie sa nekriticky prispôsobuje spoločnosti a hlavnému prúdu bez toho, aby poznalo bohatosť skúseností cirkvi vrátane judaizmu. Takéto hnutie, ktoré to robí bez toho, aby poznalo napríklad nutnú odlišnosť od svetského životného štýlu sveta, nie je pokrokové, ale naivné a zbytočné.

Medzi dôvody, ktoré pretláčajú kontroverznú agendu, je strach z úbytku veriacich, potom cirkevná daň, teda strach zo straty peňazí (daní veriacich), sekularizmus a podobne… Aký je podľa vás rozhodujúci faktor?

Existujú aj iné dôvody, prečo cirkvi v Európe strácajú členov. Postihnuté sú všetky kresťanské spoločenstvá a tiež tie, ktoré už dávno prijali mnohé reformy, ktoré Synodálna cesta vyžaduje. To, že sa kresťania stávajú menšinou, súvisí so slobodou viery. Viac ako tisíc rokov sa zhoda medzi spoločnosťou a cirkvou považovala za samozrejmosť. Prinieslo to mnoho pozitívnych vecí, formovalo a poľudšťovalo spoločnosti. Pre mnohých to však znamenalo nátlak a utrpenie. Toto prepojenie sa rozpúšťa a v podstate sa to začalo osvietenstvom.

Na začiatku bolo kresťanstvo tri storočia absolútnou menšinou, dokonca opakovane a krvavo prenasledované. V tom čase možno 7 až 12 percent obyvateľov Rímskej ríše tvorili kresťania. Napriek tomu mali zásadný vplyv na túto spoločnosť. Vtedy sa stanovili najdôležitejšie “súradnice”, ktoré máme dodnes: Nový zákon, služby v cirkvi a podobne. Napriek všetkým ich vnútorným slabostiam bol ich život ako cirkevného spoločenstva presvedčivý a príťažlivý. Mali silu nájsť a žiť aj nové riešenia. To zahŕňalo prijatie nenarodeného života, chorých, zvládanie sociálnych nerovností a týkalo sa to aj roly žien a iných vecí. Stalo sa tak bez cirkevných daní, bez ochrany štátu a keď bola cirkev menšinou.

https://dennikstandard.sk/35829/papezova-synodalita-vraj-protestantizuje-jeho-cirkev/

Podľa niektorých existuje riziko protestantizácie katolíckej cirkvi. Alebo sa Synodálna cesta chce jednoducho prispôsobiť “znameniam čias”, ktoré teraz podľa nej zahŕňajú otvorenosť voči homosexualite, ženám v role kňazov, požehnaniu a sobášom homosexuálnych párov?

Nejde o to, že by Synodálna cesta neriešila aj dôležité otázky. Ale sú tu podľa mňa dve zásadné mylné predstavy, na ktorých je založená.

Po prvé, cirkev bola hlboko zasiahnutá zločinmi sexuálneho zneužívania aj tým, že sa roky zakrývali takéto prípady. To nemožno poprieť. Ale skutočnosť, že tieto škandály sa pripisujú výlučne štruktúre cirkvi a že sa ignorujú všetky ostatné faktory, dokazuje, že toto zlo sa používa ako páka na presadenie reformačných návrhov v cirkvi, ktoré sa plánujú už istú dobu. To treba jasne povedať.

Synodálna cesta teda znamená presadenie požiadaviek, ktoré sa opakovane predkladajú, od prijímania žien do kňazstva cez kontrolu biskupov a znižovanie ich autority až po zrušenie celibátu a zásadné spochybňovanie sviatostnej služby v cirkvi. Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi sa sviatostná služba vykonáva v Kristovom mene, “má osobnú povahu a kolegiálnu formu. Realizuje sa vo vzťahoch medzi biskupským kolégiom a jeho hlavou, Petrovým nástupcom, a vo vzťahu medzi pastorálnou zodpovednosťou biskupa za svoju partikulárnu cirkev a spoločnou starostlivosťou biskupského kolégia o univerzálnu cirkev”.

A druhá vec je, že o všetkých veciach v cirkvi sa diskutuje v znamení moci. Táto paradigma sa uviedla a ujala veľmi jednoducho. Počas storočia a pol vo svete ovládanom komunistami sa celá história sveta vysvetľovala a interpretovala ako triedny boj. Bolo to veľmi jednoduché. Dá sa tým všetko vysvetliť. Ale ani v sekulárnej histórii takýto jednoduchý výklad nezodpovedá zložitosti sveta. O čo menej to môže platiť pre cirkev! Rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, medzi laikmi a duchovnými a podobne sa prezentuje ako skvelé riešenie pre budúcnosť cirkvi.

Ale poznanie viery kresťanov a židov vie o človeku (a pozná ho) oveľa viac. Je to otázka viery, obrátenia, počúvania, obrátenia sa k druhému a služby. Ale taktiež vernosti, oddanosti a obety. Len takto môžeme byť vykúpení do hĺbky.

Čítal som návrhy Synodálnej cesty napríklad o cirkevnej súdnej správe, ktoré sú veľmi rozumné. Ale bolo by naivné očakávať, že všetko sa udeje len so systémom kontroly a protiváh (checks and balances) ako v demokratických štruktúrach. Na to cirkev nemáme.

https://dennikstandard.sk/193750/obnova-nemeckej-cirkvi-prekypuje-byrokraciou-ideologiami-a-ide-proti-evanjeliu-varuju-kardinali-a-biskupi/

Čo vás ako nemeckého kňaza najviac znepokojuje? Čo by mal podľa vás robiť pápež, prípadne biskupská synoda?

Neviem presne, čo by mohol pápež urobiť, v každom prípade je dobré počúvať iných kresťanov v iných častiach sveta. Sú veľmi kritickí k mnohému z toho, čo Synodálna cesta doteraz vyslovila. Charizmou pápežstva je, že stelesňuje a zachováva jednotu. Ale aby sa tak stalo, všetci členovia Synodálnej cesty musia mať pokoru a zdravý rozum načúvať týmto hlasom. Doteraz to tak nebolo. Človek má dojem, že biskup Georg Bätzing svojimi reakciami na listy troch biskupských konferencií nikdy nepočul o bratskej korekcii, ku ktorej Ježiš nabádal svojich učeníkov (o poslednom liste, ktorý poslalo vyše 70 biskupov a štyria kardináli, sme písali tu).

Bez radosti a vďačnosti za upozornenie, bez hlbokého pocitu potreby pomoci nemožno byť služobníkom v cirkvi. Každý v cirkevnom postavení by sa mal postarať o to, aby mal čo najviac pomoci, aby ho mohli kritizovať bratia a sestry, ktorí nie sú na ňom duchovne a materiálne závislí. Netýka sa to len duchovných. Veľká časť kritiky namierenej na biskupov a kňazov pramení zo skutočnosti, že úrad sa chápe nesprávne ako rozhodovacia právomoc. Potom je jasné, že ju chcú aj iní, laici, ženy… Musíme nielen povedať správne veci, ale takisto žiť inak. Kritizujem veľa vecí zo Synodálnej cesty, ale bez sebakritiky to nejde.

Achim Buckenmaier

V rokoch 2008 až 2021 bol vedúci Katedry teológie Božieho ľudu na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Je tiež poradca Dikastéria pre náuku viery (do 5. júna 2022 to bola Kongregácia pre náuku viery). Pôsobí vo farnosti v arcidiecéze Freiburg na juhu Nemecka.


Bohumil Petrík