7 dní v kocke: Hegerove reči o slovenských vojakoch na Ukrajine sú nebezpečné

1. Vojvodca Heger

V šume debaty o stíhačkách pre Ukrajinu zanikla jedna oveľa vážnejšia téma – otázka prípadného nasadenia slovenských vojakov na Ukrajine. Heger v parlamente vyhlásil, že by pri takejto požiadavke spojencov neváhal. „Samozrejme, samozrejme“, odpovedal Heger na otázku europoslanca Uhríka.

Na slovách Hegera, ktorý je pri všetkých ostatných témach plachý a nerozhodný, sú zarážajúce dve veci. Zväzácka istota, s akou odpovedal. A argumentácia. Heger vysvetlil, že ak by spojenci z NATO nasadili vojakov na Ukrajine, Slovensko by sa muselo pridať, lebo také sú naše zmluvné záväzky.

Hegerov tón bol kazateľský. Poslancov poúčal o jasných pravidlách a povinnostiach Slovenska. A poúčal ich zle. Bol úplne mimo.

Premiérovi celkom uniklo, že Ukrajina nie je členským štátom NATO. Ani Aliancia, ani spojenci, ani Slovensko nemajú nijaký záväzok vstupovať do konfliktu.

Podobné otázky ako Heger dostali aj iní európski lídri vrátane nemeckého kancelára. Ich odpoveď bola zakaždým kategorická: NATO nebude priamo vstupovať do vojny s Ruskom na Ukrajine. Podobne sa vyjadril aj generálny tajomník NATO Stoltenberg. A napokon aj americká vláda. Táto otázka sa nepripúšťa, lebo by mohla viesť k svetovej vojne jadrových veľmocí. A k zániku Európy, ktorá by sa stala hlavným bojiskom.

Ak sú slová Hegera tiež kategorické, ale s opačným bojovým odkazom, tak to bude tým, že je neskúsený. Alebo premotivovaný v pózovaní. A dopletený v tom, čo sú a čo nie sú záväzky v rámci Aliancie.

Hegerov problém je v tom, že má dušu sluhu. Vždy si hľadá pána. Tri roky bol Heger hovorcom Igora Matoviča. Dnes, keď je na odchode z OĽaNO, sa z neho stáva hovorca Jaroslava Naďa. So všetkými rizikami, ktoré to prináša.

Hegerove slová totiž nedokazujú len to, že je dezorientovaný. Ukazujú aj to, že ľudia ako on sú nebezpeční.

Otázka možného nasadenia „spojencov“ na Ukrajine – nie NATO, len časti spojencov z koalície ochotných – nie je až taká hypotetická. Už minulý rok ju otvorili Poliaci. Navrhovali, aby sa na Ukrajinu nasadila vojenská misia, ktorá by operovala v rámci „medzinárodnej štruktúry“. Očakáva sa, že tento rok bude na priamu vojenskú pomoc susedov naliehať aj Ukrajina, ktorej sa míňajú armádne zálohy. Američania, Francúzi a Nemci priame vojenské nasadenie jednozančne odmietajú. Aby sa vyhli rizikám. Je však možné, že reakciu Ruska si otestujú na politike „vojvodcov“ z východnej Európy.

Napokon, podobne to vyzerá aj s dodávkami bojového letectva pre Ukrajinu. Západné veľmoci povedali nie. Uvažujú strategicky, zodpovedne a tak trochu aj egoisticky. A so záujmom sledujú, ako a s akými následkami sa do vývozu stíhačiek rozbiehajú Naď s Hegerom.

Je vrcholne nezodpovedné a nebezpečné, že do prvej línie siláckych póz s možným nasadením vojakov alebo bojového letectva na Ukrajinu sa tlačí práve Slovensko. Teda malý zraniteľný štát, ktorý sa vzdal protiraketového štítu S-300, vyradil bojové letectvo a stal sa celkom závislým od cudzej pomoci.

Najsmutnejšie je, že táto vojenská politika Slovenska nie je výsledkom strategického uvažovania vo vláde. Nie. V odvolanej vláde bez politického mandátu dnes strategicky, zodpovedne a suverénne neuvažuje nikto.

Riskantná vojenská politika Slovenska je len výsledkom pózovania dvoch atlantických hujerov – Naďa a jeho sekretára Hegera. Nič viac za tým nebolo, nie je. A ani nebude.

2. Záškodník Matovič

O niečo veselšie to vyzerá o poschodie nižšie. Zábava v parlamente pokračuje v plnom prúde. Strany a poslanci rozbehli preteky, kto presadí väčší „balík pomoci“.

Dostihy vyhráva Matovič. Šialenými nápadmi – 500-eurové odmeny pre voličov, platenie poslancov stranami – spamuje kompletne celý verejný priestor. Opäť je v strede ihriska. Síce ako šašo, ale na to je zvyknutý.

Polemiky niektorých poslancov, či sa Matovič zbláznil a kedy sa to stalo, necháme bokom. Jeho „politika“ je v istom zmysle prirodzená.

Radový poslanec Matovič pochopil, že v kampani musí o politický priestor súťažiť s predsedom vlády Hegerom. Ak by v tom neuspel a Heger by mu vzal hoci len malú časť voličov, pri takej útlej strane ako OĽaNO by to znamenalo, že po voľbách môže vypadnúť z parlamentu.

Túto hrozbu Matovič nevníma len politicky, ale aj existenčne. Obáva sa revanšu a série väzobných stíhaní, ktoré by mohli byť namierené na jeho ľudí. Preto v hyperaktivite zachádza do extrému.

Jeho ohňostroj nápadov má dva politické následky. Prvým je, že strháva pozornosť na seba – napriek tomu, že už nie je vo vláde, ale len kdesi v kúte parlamentu.

Druhý následok: komédia v parlamente zosmiešňuje Hegera. Premiér sa ešte stále vníma ako hlavná postava koalície, ktorá nesie zodpovednosť za to, čo sa deje. Vo výsledku to vyzerá tak, že bezradný Heger celkom stráca kontrolu nad kormidlom.

Podobne je na tom aj prezidentka, ktorá nad vládou prevzala zodpovednosť. Pokračuje len vďaka jej rozhodnutiu (povereniu). Aj preto prezidentka vo štvrtok apelovala na skorší termín volieb. Samozrejme, zatiaľ neúspešne.

Ak bude táto rozkladná politika pokračovať až do volieb (čo je veľmi pravdepodobné), funkcia premiéra nebude pre Hegera výhodou, ale bremenom. Únik je pritom nemožný. Odvolaný premiér poverený dovládnutím nemôže podať demisiu. Musí vydržať.

Jednoducho, Matovič zaháňa Hegera do pasce. A užíva si to. Slovné spojenie „predseda vlády Heger“ bude zrejme zaťažovať bránice divákov až do volebného dňa.

Treba však dodať, že táto veselá politika nezosmiešňuje len premiéra, ale aj Matoviča. A torzo Obyčajných. Aj na ich voličov to môže mať repelentné účinky.

Rozdiel je v tom, že premiéra Hegera úplný politický rozvrat odpíše zaručene. A Matoviča len možno.

3. NATO: hľadá sa munícia

Ministri obrany krajín NATO riešili ťažkú úlohu – nedostatok munície pre Ukrajinu. S masívnym vyzbrojovaním ukrajinskej armády to zašlo tak ďaleko, že štátom Aliancie sa míňajú strategické zásoby.

Ministri sa dohodli, že ich treba doplniť. Aby sa mohlo pokračovať v dodávkach zbraní Ukrajine.

Z ich dohody vyplýva, že Západ sa pripravuje na dlhšiu vojnu o východ Ukrajiny. Očakávania, že vojna by sa mohla skončiť tento rok, sú čoraz slabšie.

Na druhej strane však problémy s muníciou ukazujú aj odvrátenú stranu konfliktu. Spojenci zjavne narážajú na problém s plynulým zásobovaním ukrajinských síl. A s delením úloh. Ani po porade NATO nie je celkom jasné, kto, kedy a v akom množstve zabezpečí nové dodávky do zásob alebo priamo na ukrajinský front.

Výroba delostreleckej a raketovej munície vo veľkých objemoch je totiž náročná. Podľa niektorých expertov môže trvať roky, kým sa strategické zásoby krajín NATO doplnia na potrebnú kapacitu. Ak má Západ už po necelom roku konfliktu problém so zásobami, znamená to, že jeho možnosti nie sú také široké, ako sa tvárili na začiatku.

Tzv. opotrebovávacia vojna by nevyčerpávala len Rusko, ale aj štáty NATO. A hlavne samotnú Ukrajinu. Jej ekonomické, materiálne a predovšetkým ľudské straty sú dlhodobo neudržateľné.

Je zrejmé, že stratégia Západu zameraná na kŕmenie konfliktu zbraňami a muníciou, naráža na svoje limity. Západ na jednej strane nemôže priskoro vycúvať z konfliktu, aby nestratil tvár a autoritu. Na druhej strane mu však chýba politika pre koncovku. Predstavy, že vyčerpané ukrajinské sily vojensky porazia Rusko, zničia jeho základňu a jadrovú flotilu na Kryme, obnovia suverenitu a zabezpečia vstup Ukrajiny do NATO, sú utopické.

Realistická stratégia Západu sa vlastne zužuje len na staré varovanie, že Rusko bude musieť za vojnu zaplatiť. Stratami, ktoré ho budú bolieť. Osud Ukrajiny je v týchto plánoch druhoradý alebo len chabo premyslený.

Dobrou správou je, že aj v Spojených štátoch silnejú hlasy po ukončení konfliktu mierovými rokovaniami. Analytici vplyvného amerického think tanku RAND Corporation tvrdia, že dlhá vojna nie je v záujme Spojených štátov ani Západu, ktorý by mohla oslabiť a rozdeliť. Navrhujú, aby Ukrajina začala – aj pod tlakom spojencov – rokovať o politickom riešení. Scenáre, ktoré rátajú s vojenskou porážkou Ruska, považujú za vysoko nepravdepodobné a spojené s rizikami jadrovej vojny v Európe.

Podľa RAND Corporation predpokladom pre politické riešenie konflitku by mohla byť vojenská neutralita Ukrajiny.

Je dobré, že okrem bojového pokriku občas počuť aj hlas rozumu. Ešte lepšie by bolo, ak by neprichádzal len zo Spojených štátov, ale aj z Európy.

Tú predsa vojna potápa v oveľa väčšej miere.

4. V Bruseli sa pomiatli

Europarlament dokonal revolučné dielo z minulého roka a schválil zákaz nových áut so spaľovacími motormi po roku 2035.

Je to ďalší zo šialených zelených zásahov, ktoré zvýšia náklady rodín a znížia životnú úroveň Európanov. Autá s elektrickým pohonom sú stále výrazne drahšie ako tie štandardné a úspory na prevádzke (spotrebe energie) sú čoraz menšie. Nové auto a jeho servisná údržba bude pre mnohé rodiny nedostupný luxus.

Výmenou za to má byť zdravšia klíma a menšia závislosť Európy od fosílnych palív (ropa, plyn). Má byť, ale asi nebude. Klimatická agenda totiž nestojí na odborných argumentoch, ale na politických heslách.

Európska klimatická revolúcia sa odštartovala v roku 2019 nástupom Von der Leyenovej na čelo eurokomisie. Viacerí europoslanci – vrátane tých originálne zelených – potvrdili, že táto politická agenda nemá takmer nič spoločné s ochranou životného prostredia. Neprišli s ňou zelení, ale bezpečnostní jastrabi (Leyenová nastúpila do funkcie z nemeckého ministerstva obrany). V tzv. klimatickej agende ide hlavne o preformátovanie európskej energetiky. Fosílne palivá sa majú eliminovať a výpadky má nahradiť zvýšená produkcia z elektrární. Aj z tých s vysokou uhlíkovou stopou. Spotrebu palív majú obmedziť aj plánované kvóty pre domácnosti – aby vykurovali svoje domy a byty len na minimum.

Paradoxne, rozhodnutie europoslancov prichádza v čase, keď sa automobilkám darilo znižovať emisie áut na minimum – a keď sa im zároveň darilo prirodzenou cestou zvyšovať predaj elektromobilov. Sociálnym inžinierom z Bruselu to však nestačí. Chcú revolučné zmeny, postavené na súbore plošných príkazov a zákazov.

A nijako ich nevyrušujú námietky ľudí, ktorí rozumejú ekológii. Dodnes nepoznáme odpoveď na otázku, čo bude s miliónmi ton exspirovaných aku-batérií. Kde budú skládky, ako sa budú recyklovať, aké budú finančné a ekologické náklady…

Mimochodom, medzi kritikov podobných plánov v Kalifornii patrí aj americká federálna agentúra pre ochranu životného prostredia EPA. Namieta, že rozvodná sieť v štáte Kalifornia neutiahne nápor na nabíjanie miliónov elektromobilov. Dôvod: rozvodná sieť je nestabilná vinou nespoľahlivých a slabých výkonov „zelených“, teda veterných a solárnych elektrární. Ďalším problémom je očakávaný rast dopytu a tým aj cien elektrickej energie. V niektorých regiónoch jej potom môže byť nedostatok, čo by ochromilo nielen priemyselnú výrobu, ale aj elektrodopravu.

Vyzerá to tak, že tzv. zelená agenda požiera a paroduje samu seba.

Toto však progresívnych pozérov, ktorí ovládli EÚ, nezaujíma. Ich zaujíma len to, či si vzorne splnili domácu úlohu. Lebo taký je údel pokrokového aktivistu. Poslušne konať. A nevypytovať sa.