Mali by sme sa pripraviť na to, že naše počty budú klesať, ale nemali by sme z toho robiť tragédiu, vraví vladyka Lach

To, že nás bude menej, nesmie byť pre nás príčinou depresie či beznádeje. Musíme evanjelizovať svojím životom. Lebo ľudia sú hladní po duchovne, sú hladní po Bohu. Otázne však je, či sme na tento ich hlad pripravení a sme pripravení vydať svedectvo nádeje, uviedol v rozhovore pre Štandard nový pomocný biskup Bratislavskej eparchie Milan Lach.

Pred niekoľkými dňami ste sa vrátili na Slovensko po päťročnej misii v službe gréckokatolíckeho biskupa v americkej eparchii Parma. Ako ste sa vlastne dostali k tejto neštandardnej úlohe?

Jednoducho. Dikastérium – Kongregácia pre východné cirkvi ma oslovilo, či by som nebol ochotný ísť pomôcť gréckokatolíckej cirkvi v Parme v Spojených štátoch. Súhlasil som, a tak ma poslali do gréckokatolíckej eparchie Parma, pričom som najprv bol ustanovený za apoštolského administrátora a potom po roku som sa stal aj eparchiálnym (sídelným) biskupom.

Ako kňaza pôsobiaceho v diaspóre ma zaujíma, ako vyzerá pastorácia v omnoho väčšej diaspóre. Eparchia Parma, v ktorej ste pôsobili ako jej piaty biskup v poradí, sa rozprestiera na rozsiahlom území dvanástich severoamerických štátov, na ktorom poskytuje pastoračnú starostlivosť viac ako 4 500 veriacim v 24 farnostiach v štyroch misiách. Mali ste dostatok kňazov v takej náročnej situácii?

Pre názornosť je najprv dobré povedať, že je to naozaj veľké teritórium, prirovnal by som ho k vzdušnej vzdialenosti medzi Košicami a Milánom. Asi taká bola vzdialenosť do najvzdialenejších farností, ktoré sme mali, takže som používal aj lietadlo aj s prestupovaním alebo, keď to bolo potrebné, tak som cestoval dlhé hodiny po diaľnici autom...

A čo sa týka počtu kňazov, nemali sme ich dostatok. Kňazov nikdy nie je dosť. To platí aj v Spojených štátoch. Za môjho pôsobenia prišli do eparchie Parma pôsobiť desiati kňazi z Európy, ale, samozrejme, iniciatíva často vychádzala aj od nich a ja som odpovedal. Jeden prišiel z Maďarska, traja z Mukačevskej eparchie z Ukrajiny a šiesti zo Slovenska. Z týchto desiatich kňazov som len dvoch oslovil priamo tak, že som ich pozval, ale ostatní ôsmi sami prejavili iniciatívu, že by chceli prísť. Chceli prísť aj iní kňazi, ale nie všetkých som prijal. Rozlišovali sme, koho vziať a koho nie. Samozrejme, hlavnú úlohu zohrávala jazyková otázka, lebo bez dobrej znalosti anglického jazyka sa tam nepohnete.

V akých časových intervaloch ste navštevovali svoje farnosti?

Od septembra 2017, keď som tam prišiel, až do začiatku marca 2020, keď sa začal šíriť covid, som navštívil všetkých vtedajších 30 komunít takmer už druhýkrát. Tie najvzdialenejšie komunity som navštívil minimálne raz či dvakrát, ale v mnohých som bol aj 4- až 5-krát. Teda, poznal som tie komunity, veriacich, vedel som, kde sa schádzajú na modlitbu, ako žijú kňazi a ich rodiny. Hoci sú tam vzdialenosti medzi komunitami obrovské a pastorácia tým náročnejšia, snažil som sa byť v kontakte so svojimi kňazmi a veriacimi či už osobne alebo cez Zoom.

Často to znamenalo vyhradiť si dva dni len na cestovanie tam a späť s viacerými medzipristátiami a prestupmi. Následne som strávil víkend s komunitou a po návrate do úradu som sa znova pustil do úradných povinností na biskupstve. Po covide som začal s návštevami farností znovu. Snažili sme sa pracovať s katechétmi, mladými či s rodinami. Bola to naozaj veľmi pestrá a pekná služba a z ľudí bolo cítiť veľkú radosť, keď som ich ako biskup navštívil a trávil s nimi čas. Bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť pôsobiť pastoračne v USA.

Aké sú špecifické problémy v živote tamojšej cirkvi? Akým aktuálnym výzvam čelí a v čom môže byť inšpiráciou pre cirkev v našich zemepisných šírkach?

V mnohých komunitách bola problémom demografická kríza. V niektorých farnostiach je viac starších ľudí než mladších, ale aj o nich je potrebné sa postarať. Niekde je málo mladých rodín s deťmi. Dôvodov je niekoľko. Súviselo to s minulosťou, najmä s pedofilnými škandálmi, ktoré neobišli ani gréckokatolícku cirkev v USA. Mladé rodiny preto odišli a už sa nikdy viac nevrátili. Napríklad aj moja generácia päťdesiatnikov až na zopár výnimiek absentovala úplne. Boli to veľmi turbulentné časy, ktoré si my ani nevieme predstaviť. My sme tu boli bití komunistami a prenasledovaním, ale cirkev v USA prežívala tiež svoje problémy. Aj slobodná spoločnosť mala svoje úskalia konzumizmu, sekularizmu, sexuálne revolúcie, „deti kvetov“, drogy, vysoká rozvodovosť... to všetko poznačilo a narušilo morálny život človeka aj jeho konkrétny vzťah k cirkvi.

Mohlo sa to potom odraziť aj na zatváraní farností?

(viac…)