Komentár Jaroslava Danišku o Ukrajine ako veľkej Palestíne je celkom trefný. Chýba mu len ekonomická dimenzia. Izrael bol vyformovaný ako úspešný štát unikátnou kombináciou faktorov, ktoré nemožno napodobniť z vôle jednej politickej garnitúry. Palestínu formovali porážky.
Napokon rozdiel medzi Ukrajinou a Izraelom bol zrejmý už pred vojnou. Martin Weiss pred Vianocami roku 2021 napísal komentár pre české Echo 24 – a prevzal ho i denník Štandard –, v ktorom upozornil, že západná, a zvlášť americká podpora Izraela súvisí s jeho vlastnou silou. A že Ukrajina je vlastnou vinou slabá.
Hoci sa za posledný rok ukázalo, že Ukrajina je silnejšia, ako mnohí na Západe predpokladali, stále to nie sila porovnateľná s Izraelom. A zrejme nikdy nebude. Medzi týmto štátmi je podstatný rozdiel v ekonomike i kultúre.
Ťažké a ešte ťažšie začiatky
Pohľad na vývoj Izraela a Ukrajiny v prvých troch dekádach ich existencie ukazuje diametrálne odlišné príbehy. Na jednej strane neuveriteľný úspech pri budovaní štátu navzdory politickým i prírodným podmienkam, na druhej strane ekonomická stagnácia a rozklad spoločnosti.
Ukrajina isto nemala pre svoj rozvoj ideálne podmienky, ale to možno povedať o väčšine postsovietskeho bloku. Pobaltie ukazuje, že aj z týchto podmienok sa dalo vyrásť. Ak sa dnes sústreďujeme na nepriateľstvo medzi Ukrajinou a Ruskom, toto nie je faktor, ktorý by pôsobil v prvých dvoch desaťročiach ukrajinskej samostatnosti.
Izrael čelil omnoho väčšiemu politickému nebezpečenstvu. Veď od počiatku bol obklopený veľkou presilou nepriateľských štátov, s ktorými za prvé štvrťstoročie svojej existencie vybojoval tri víťazné vojny. Tieto krajiny si od počiatku nekládli za cieľ mať v Izraeli priateľskú vládu a dobré podmienky pre svojich súkmeňovcov – ich explicitným cieľom bolo zničenie židovského štátu.
Prvý kľúč k úspechu: Ekonomický rast
Ekonomický príbeh Izraela je naozaj impozantný. Za tri dekády od roku 1950 sa hrubý domáci produkt tohto štátu zvýšil viac než desaťnásobne. Na porovnanie, v Spojených štátoch sa v rovnakom období zvýšil asi trojnásobne a v Nemecku, v súvislosti s ktorým hovoríme o povojnovom hospodárskom zázraku, zhruba štvornásobne.
Samozrejme, v prípade Izraela prispel k rýchlejšiemu rastu produktu vo veľkej miere i populačný rast. Lenže aj hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa rástol v Izraeli výrazne rýchlejšie než v Spojených štátoch a o málo prekonal i rast v Nemecku.
Ukrajinská ekonomika posledných troch dekád je naproti tomu ukážkou neúspechu. Deväťdesiate roky boli poznamenané výrazným poklesom produktu. Ten sa v novom tisícročí podarilo zvrátiť, ale v posledných rokoch ukrajinská ekonomika stagnuje.
Ukrajinský hrubý domáci produkt na hlavu sa v poslednom desaťročí pohyboval okolo úrovne z roku 1990. Mimochodom, z pohľadu tohto ukazovateľa zvládlo transformáciu oveľa lepšie nielen Rusko, ale napríklad aj Bielorusko. V absolútnych číslach k tomu musíme pripočítať aj populačný pokles.
Dnes má Izrael viac než trojnásobný hrubý domáci produkt. Pritom má menej než štvrtinovú populáciu. Možnosti financovania vlastnej obrany sú teda výrazne iné. A nielen v súčasnosti. Už na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia mal Izrael vyšší produkt na hlavu než Ukrajina v novom tisícročí (prepočítané rovnakými dolármi).
Druhý kľúč k úspechu: Populačný rast
Populačný vývoj predstavuje druhý zásadný rozdiel. Počet obyvateľov Izraela sa za tri dekády od roku 1950 takmer strojnásobil, zatiaľ čo počet obyvateľov Ukrajiny o viac než 15 percent klesol. Na týchto zmenách sa podieľali migračné aj prirodzené pohyby.
Demografický vývoj oboch štátov môže len ťažko byť odlišnejší. Izraelská miera plodnosti bola na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia na úrovni 4,5 pôrodu na ženu a v priebehu troch desaťročí klesla na 3,3. Dodnes sa pohybuje okolo trojky.
Naproti tomu miera plodnosti na Ukrajine sa pod reprodukčnú hranicu prepadla už v osemdesiatych rokoch a po získaní nezávislosti pokles pokračoval takmer až číslu jedna. Zlepšenie v novom tisícročí bolo len malé a zrejme dočasné.
Druhým faktorom je migrácia. Zatiaľ čo Izrael bol od začiatku štátom imigrantov, Ukrajina je skôr štátom emigrantov. Tieto trendy boli u oboch štátov dominantné najmä v prvých rokoch ich samostatnej existencie. V prípade Ukrajiny navyše existuje silný prvok práce v zahraničí – tieto väzby Ukrajincov mimo vlastný štát sa zrejme prejavia v migračných číslach najbližších rokov.
Nie je azda lepšie vyjadrenie postoja k vlastnému štátu než hlasovanie nohami. Zatiaľ čo do Izraela prichádzali Židia často do veľmi nehostinných podmienok a vybudovali prosperujúci štát doslova v púšti, v prípade Ukrajincov sme videli skôr opačný prístup – odchod za blahobytom do iných štátov, na západ i na východ.
Ekonomicky ani kultúrne to nesedí
Môže byť Ukrajina druhým Izraelom? Ak to má znamenať vojensky silný štát, ktorý sa spolieha na seba a svoje sily, nezdá sa to reálne. Ukrajina na to nemá ľudský ani ekonomický potenciál.
Už teraz je jasné, že materiálne je Ukrajina plne závislá od Západu. Nejde len o to, že by potrebovala využiť výrobné kapacity iných štátov. Ukrajina svoje zbrane nenakupuje, ale dostáva, prípadne nakupuje na dlh, ktorý nikdy nesplatí. Izrael síce tiež využíva zbrane vyrobené v Amerike či v Nemecku, no nakúpené za vlastné peniaze.
Aj o tom, že Ukrajina demograficky ťahá za kratší koniec, vieme už dlhšie. Nedávno o tom v Štandarde písal Jaroslav Daniška. Aj keby sa ruské vojská okamžite stiahli z územia Ukrajiny, demograficky zostane tento štát poškodený na ďalšie generácie.
Predstava, že by Ukrajina v situácii demografického úpadku vlastnými silami dokázala zároveň obnoviť slabú a navyše vojnou zničenú ekonomiku a súčasne budovať adekvátnu vojenskú silu, je jednoducho nerealistická.
Nad tým všetkým je vzťah občanov k vlastnému štátu. Ukrajinci zjavne nie sú Izraelčania. Vlastenectvo sa naprieč generáciami učí ťažko, a vzťah Židov k ich zasľúbenej krajine zrejme nemožno replikovať nikde inde. Naviac je pre občanov ťažké vytvoriť si vzťah k štátu, ktorý viac než im patril oligarchom.
Nezdá sa, že by sa migračné toky Ukrajincov mali v budúcnosti významne zmeniť. A keby aj áno, stále to neznamená, že Ukrajina môže zopakovať izraelský príbeh.
Židovská kultúra nadobudnutá stáročiami života v diaspóre vytvorila v národe špecifický vzťah k ľudskému kapitálu. Nie je náhodou, že Židia v rôznych spoločnostiach zastávali pozície vyžadujúce vyššie vzdelanie či zvláštne znalosti. Okrem odhodlania si tak imigranti do Izraela často prinášali aj know-how a vzťah k vzdelanosti.
Na to, aby štát dosiahol pozíciu Izraela, je potrebné omnoho viac než len mať silného nepriateľského suseda. Napokon takých štátov je viacero, a štát ako Izrael je len jeden.
Jaroslav Daniška má pravdu, keď tvrdí, že Ukrajina môže dospieť do pozície Palestíny – ukrivdenej, frustrovanej a militarizovanej spoločnosti, ktorá vedie dlhodobú partizánsku vojnu. Žiada sa k tomu dodať ešte jeden aspekt, ten ekonomický.
Palestína je chudobná a závislá na ekonomických zdrojoch zvonka, vrátane tých z Európy. Platí to o zabezpečovaní životných potrieb i o zdrojoch pre vedenie partizánskej vojny. Palestína je v tomto ohľade protipólom Izraela.
Na rozdiel od Ukrajiny má však Palestína aspoň jednu výhodu, a to demografickú. Spoločnosť, ktorá má deti, má nádej. Ukrajina napokon môže skončiť ešte horšie ako Palestína.