Čo ukázal rok vojny. Alebo nehrajme sa na Rusov a Ukrajincov

Ukrajina-Rusko-vláda-armáda-Krym-11 Foto: Profimedia.sk

Február je najkratší mesiac roka, ktorý nie a nie skončiť, hovorí nové ukrajinské príslovie. V tej vete je veľa smútku, ale možno ešte chmúrnejšia predpoveď.

Najdesivejším výsledkom vojny po roku je, že žiadna strana nemá záujem o rokovania o podmienkach mieru. Znie to ako otvorené potvrdenie opodstatnenosti vojny. Že existujú požiadavky, ktoré nemôže vyriešiť politika a rokovanie (kompromis), a preto musí rozhodnúť hrubá sila.

Vojna má ničivé dôsledky pre všetkých, najmä pre Ukrajinu, spoliehať sa na jej pokračovanie je preto desivé. Hrozné na tom je, že ani desiatky tisíc mŕtvych na jednej aj druhej strane, zničená Ukrajina a nanovo rozdelený svet na tom nič nemenia. Ničenie bude pokračovať, kým budú obe strany vládať zásobovať front a „dýchať vojnou“ (pápež František).

To, čo sledujeme, je presne v duchu výroku, ktorý zaznamenal Tukydides, keď vyslanec Atén povedal Sparťanom: „V skutočnom svete činia silní to, čo chcú, a slabí znášajú, čo musia.“ Najväčšou a najnezodpovednejšou ilúziou vojny po roku je, že obidve strany si myslia, že oni sú tí silní. Že môžu druhej strane vnútiť svoju vôľu.

Záujem o rokovania nemá Rusko, ktoré Ukrajinu napadlo a Západu už v ničom nedôveruje, ako to vyhlásil Putin v poslednom prejave. Nemá ho ani Ukrajina, kde rokovanie s Putinom dokonca zakazuje zákon. Zelenskyj podmieňuje rokovania s Ruskom zmenou v Kremli. A, ako vieme od bývalého izraelského premiéra Naftali Bennetta, záujem nemá ani Amerika a Západ. Všetci veria vo vojenské riešenie.

Pestujeme aj jednu vlastnú ilúziu, nazvime ju európskou. Že pre Ukrajinu je najlepšie to, čo hovoria ukrajinskí politici. A že Západ musí podporovať Ukrajinu v jej cieľoch, že na Donbase a na juhovýchode Ukrajiny sa bojuje aj za nás, že je to dokonca naša vojna.

Neplatilo to od začiatku, ale po roku vojny to neplatí ešte viac.

A už takéto reči prinášajú domáce problémy. Minister Naď nemôže hovoriť, že sa na Ukrajine bojuje za nás a potom sa čudovať, prečo 40 000 mladých Slovákov pošle vyhlásenie, že odmieta v prípade vojny nastúpiť do armády. Ukrajina bola napadnutá, ale preto to ešte nie je naša vojna, v tom by sme mali mať jasno.

To, že to nie je naša vojna neplatilo nikdy, pretože európske krajiny – najmä Nemecko a Francúzsko – nesúhlasili s rozširovaním NATO o Ukrajinu, pretože sa obávali, že to môže viesť k vojne s Ruskom. Kancelár Scholz ešte na minuloročnej konferencii v Mníchove naliehal na prezidenta Zelenského, bolo tesne pred začiatkom vojny, aby vyhlásil neutralitu a odmietol členstvo v NATO.

Žiaľ, Nemci ani Francúzi nedokázali urobiť viac, iba viesť kuloárne reči. A aj tie už prekrúcajú, ako ukazuje Merkelová, ktorá v rozpore s nedávnymi dejinami tvrdí, že Nemci chceli minskými dohodami a za tie roky pred vojnou Ukrajine pomôcť získať čas.

Nikoho z tejto generácie politikov nemožno nazvať štátnikom.

Veď by bolo stačilo, keby sa Nemecko a Francúzsko boli správali tak ako dnes Turecko. Erdogan blokuje rozšírenie NATO o Švédsko, na čo nemá dostatočne dobré a oprávnené dôvody, vedie ho k tomu skôr jeho islamizmus, ale ukazuje, že sa to dá. Že aliancia je partnerstvom spojeneckých štátov, kde sa iný názor dá verejne povedať aj presadzovať, že to nie je Varšavská zmluva. V prípade Ukrajiny a Gruzínska by to bolo bývalo plne na mieste. Stačilo sa ozvať tak jednoznačne, ako to dnes robí v inej veci Erdogan.

Európske štáty zlyhali a dnes zlyhávajú ešte viac, pretože podporujú niečo, čo nemôže mať dobrý koniec.

Pre Ukrajinu by bolo bývalo lepšie, keby boli platné minské dohody, bolo by lepšie, keby Rusom odstúpila malé separatistické územia, a keby bola vyhlásila neutralitu. A – to ukáže až budúcnosť – raz budeme vedieť povedať, že aj rokovania o mieri mohli zachrániť viac, ako sa dá stratiť vo vojne.

To ukáže až koniec vojny, tento text ale nechce špekulovať, preto zamerajme pozornosť na to, čo vieme povedať po roku vojny.

Argument prvý, zbrane

Ukrajina má problém so zbraňami a nebyť Západu, bolo by dávno po vojne, pretože by nemala čím bojovať. V dlhodobom meradle je tu prítomný vážny problém. Nedávno bol zverejnený údaj (Duran Podcast), že za ostatné tri týždne minuli Ukrajinci taký objem munície, ktorý Západ vyprodukoval za ostatných sedem rokov.

Väčšina západných krajín nemá také zásoby, aby mohla Ukrajine poskytnúť všetko, čo žiada. Respektíve ak tak robí, deje sa to na úkor vlastnej bezpečnosti. Holandsko napríklad ponúka svoje tanky, ale aby plnilo svoj záväzok voči NATO, musí si iné tanky od Nemecka „prenajať“.

Otázka znie: Dokedy dokáže Západ zásobovať Ukrajinu? A ak aj bude pokračovať, verí po roku ešte niekto, že tento prístup môže viesť k porážke Ruska?

Či už si všimneme debatu o munícii, tankoch, protiraketovej obrane Patriot či stíhačkách, Západ nedokáže Ukrajine dať to, čo na vojnu s Ruskom potrebuje. Rusi, naopak, dokážu využívať obrovské zásoby a produkovať potrebný počet nových rakiet, prípadne získať zbrane z Iránu, možno aj ďalších krajín (Američania pred tým varujú Čínu).

Dobrým príkladom je aj Slovensko.

Ukrajincom ponúkame naše uzemnené stíhačky (či skôr o tom diskutujeme) a žiadame za ne také finančné náhrady, za ktoré by sme naše Migy už nikdy nikde nepredali. Je to v podstate dvojaké pokrytectvo. Zapájať sa našimi zbraňami do vojny, ktorú si naša spoločnosť nepraje, a súčasne sa na tom snažiť zarobiť. Predstavitelia tejto politiky (Heger, Naď) si pritom voči svojim kritikom nárokujú morálnu nadradenosť.

Američania často otvárajú, čo všetko treba Ukrajincom dať, ale sami odmietajú dodať významnejší počet tankov, nedodali ani Patrioty, a ešte viac odkladajú vlastné stíhačky. Naopak, to isté a bezodkladne očakávajú od európskych štátov, hoci všetkého – stíhačiek, tankov aj iných zbraní – majú Európania výrazne menej. Oficiálne vyhlásené motívy a reálne činy sa nekryjú. Bude to mať svoje dôvody a neskôr aj svoje následky.

Zbrane sú však menší problém, tým väčším je demografia Ukrajiny.  

Ukrajinci majú za sebou Spojené štáty americké a kým sa tam k moci nedostane Trump (viď jeho najnovšiu kritiku Victorie Nuland, Deep state a jastrabov vo Washingtone) alebo nejaký trumpovec, Ukrajinci budú mať čím bojovať. Republikáni v Kongrese na pár výnimiek Bidena podporujú.

Inou otázkou je, či bude mať kto bojovať.

Argument druhý, demografia

V roku 1991, keď vznikla nezávislá Ukrajina, mala 51,6 milióna obyvateľov. Ukrajincov bolo viac ako Poliakov, trikrát viac ako obyvateľov vtedajšieho Česko-Slovenska, voči Slovensku bol pomer 1:10.

Ukrajina však patrila medzi najhoršie spravované a riadené krajiny celého postsovietskeho priestoru. Málokto trpel viac ako Ukrajinci. Čísla to potvrdzujú, Ukrajinci hlasovali najmä nohami. Za prácou odchádzali spočiatku najviac do Ruska, neskôr stále viac na Západ.

Pred začiatkom vojny už bol počet obyvateľov oficiálne 37,9 milióna, ak by sme formálne a kvôli porovnaniu s číslom z roku 1991 zarátali Krym a dve samozvané republiky na Donbase, bolo by to 43,8 milióna ľudí (údaje o demografii Ukrajiny čerpám z textu Grzegora Górneho). Bolo to však do značnej miery formálne číslo. Posledné riadne sčítanie obyvateľstva sa konalo ešte v roku 2001, milióny Ukrajincov vyhnali pomery v ich krajine do Ruska alebo na Západ. Podľa oficiálnych čísel pred začiatkom vojny pracovalo v cudzine 9 miliónov Ukrajincov, z toho 3,2 milióna na plné úväzky. Pokiaľ ide o Rusko, tam po Majdane odišlo vyše 2,6 milióna Ukrajincov, neskôr, na začiatku roku 2022, ušlo do Ruska ďalších 3,8 milióna Ukrajincov a etnických Rusov z Ukrajiny.

Mimoriadne zle vyzerá zloženie populácie. Ukrajina má údajne viac obyvateľov nad 65 rokov ako osôb v produktívnom veku od 20 do 65 rokov. Počet mužov – čísla pred vojnou – v kategórii 15 až 19 rokov sú dvakrát nižšie ako počet mužov v skupine 35 – 39 rokov. Vo vekovej skupine 40 – 69 rokov bolo o 23 percent viac žien ako mužov. Inými slovami, v Ukrajine je stále menej ľudí a dramaticky jej chýbajú mladí muži.

Čo s tým spraví vojna, sa dá predpokladať.

Dôvody tejto situácie spred vojny sú tiež vážne a sú dva. Veľmi nízka pôrodnosť, ešte nižšia ako u nás, a vyššia miera emigrácie za prácou. V januári 2021, ešte pred vojnou, vykazovali ukrajinské úrady pôrodnosť 1,16 dieťaťa na ženu, pričom dlhodobo boli pod úrovňou 1,3 dieťaťa (na zachovanie je potrebných 2,1 dieťaťa na ženu). Okrem nízkej pôrodnosti a rozhodnutia mladých párov nemať deti, kultúru života poškodzovala aj prax surrogátnych matiek, keď ukrajinské ženy vynosili dieťa cudzincom. Pre úplnosť, potratovosť bola na Ukrajine tiež vyššia ako v Európe, ale nižšia ako v Rusku (zhruba polovičná).

Druhým faktorom boli milióny Ukrajincov pracujúcich za hranicami. Podľa Svetovej banky až 11 percent HDP tvorili peniaze zarobené v cudzine.

A potom prišla vojna.

Oficiálne čísla mŕtvych od začiatku vojny hovoria o vyše 7 100 mŕtvych a vyše 11 500 zranených medzi civilným obyvateľstvom, americký generál Milley odhadoval v jeseni minulého roku 40 000 mŕtvych civilistov. Ukrajinské zdroje k tomu pridávajú asi 13 000 mŕtvych vojakov. To sú však oficiálne čísla.

Neoficiálne odhady o mŕtvych vojakoch na ukrajinskej strane presahujú 60-tisíc. Pôvodne sa hovorilo o 100-tisíc mŕtvych a zranených spolu, ale toto číslo zrejme nezodpovedá realite. Vojna je v posledných týždňoch mimoriadne krutá, podľa amerických zdrojov v nej zomiera niekedy až 600 až 900 Rusov denne, na ukrajinskej strane to bude podobne. K mŕtvym treba pripočítať zranených, niekedy sa uvádza pomer 3 zranení na 1 mŕtveho. Z miliónovej armády, ktorú mala po mobilizácii Ukrajina na začiatku vojny, môže byť po roku štvrtina mŕtva alebo vyradená z boja. Oficiálne čísla, samozrejme, nepoznáme. (Ruské čísla sa odhadujú podobne, v súkromných rozhovoroch vzhľadom na delostreleckú formu vojny, môžu byť podľa expertov nižšie ako tie ukrajinské. A neporovnateľné pokiaľ ide o civilné obete.)

Ďalšie milióny ľudí z Ukrajiny odišli.  

Podľa UNHCR prekročilo po 24. februári hranice viac ako 8 miliónov Ukrajincov. Sú to najmä ženy s deťmi, ale aj niektorí muži s rodinami (otcovia s tromi deťmi mohli krajinu opustiť). Ďalších 6 miliónov ľudí opustilo svoje domovy a žije premiestnených inde na území Ukrajiny, až 17,6 milióna Ukrajincov bude tento rok potrebovať humanitárnu pomoc. EÚ odhaduje, že Ukrajina prišla o štvrtinu až tretinu populácie spred vojny.

Ak to zhrnieme, Ukrajina môže mať aktuálne okolo 25 – 28 miliónov obyvateľov, pričom prevažne ide o starších ľudí. Ukrajina v dôsledku vojny ešte viac trpí vážnym nedostatkom mužov, osobitne v mladšom veku.

O pôrodnosti v čase vojny nemá zmysel hovoriť, je pochopiteľné že sa ešte viac znížila – na 0,55 dieťaťa na ženu.

Ak platí, že demografia je osud, tieto odhady treba brať vážne. Problémom Ukrajiny nie sú len zbrane, ale stále viac ním budú aj ľudia, zvlášť muži schopní boja.

Podobne ako pri zbraniach aj v demografii majú Rusi značnú prevahu. Minuloročná čiastočná mobilizácia vyrovnala (alebo mierne zvýšila v prospech Ruska) pomery na fronte, a hoci z Ruskej federácie oficiálne odišlo od začiatku vojny asi 900-tisíc Rusov (niektoré údaje hovorili až o 3 miliónoch, ale väčšina sa mala vrátiť späť), celková populácia krajiny bola v roku 2021 vyše 147-miliónov ľudí. To je rovnaké číslo, ako to bolo na ruských územiach v roku 1989.

Argument tretí, sankcie

Obidve tieto nevýhody boli pri pohľade na mapu vopred zrejmé, Západ sa preto dlho spoliehal, že tvrdá izolácia Ruska a zásobovanie Ukrajiny modernými zbraňami by mohli oslabiť Rusko zvnútra a viesť k vojenskej porážke Rusov a obnove územnej integrity Ukrajiny spred vojny. Kľúčovým nástrojom nemalo byť bojisko, ale bezprecedentné ekonomické a finančné sankcie voči ruskému štátu.

Sankcie boli zavedené v niekoľkých vlnách a ich rozsah nemá obdoby. Očakávania boli obrovské. Vyradenie Ruska z medzinárodného finančného systému SWIFT malo byť obdobou atómovej zbrane, písali mnohí ekonómovia.

Prezident Biden si v marci minulého roka myslel, že z ruskej ekonomiky ostane polovica, Ursula von der Leyenová sankcie EÚ komentovala tým, že znemožnia Putinovi „schopnosť financovať vojnu,“ bývalá britská premiérka Liz Trussová bola presvedčená, že „ruskí oligarchovia sa nebudú mať kde skryť“ a nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baetbocková bola presvedčená, že sankcie zasiahnu Putinov režim a „jadro jeho moci“. U nás bol Ivan Mikloš opatrnejší, ale tiež si myslel, že „prísne ekonomické sankcie sú síce nepostačujúcim, ale napriek tomu nevyhnutným predpokladom zastavenia vojny a nastolenia mieru“.

Sankcie, samozrejme, efekt mali, ale podstatne menší.

Ceny ropy a plynu sa v dôsledku sankcií a vojny zvýšili, takže Rusi aj s menším exportom dokázali vykryť straty, v niektorých sektoroch (hnojivá) mali pri menšom exporte väčší zisk ako rok predtým. Ale najmä sa v priebehu roka masívne pre-orientovali na ázijské trhy, zvlášť Indiu a Čínu. Sankcie tak fungujú iba zo strany Západu, dokonca ani Turecko (členský štát NATO), ich nezaviedlo. Naopak, zdvojnásobil sa objem importovanej ropy a Turecko sa stalo jedným z najdôležitejších obchodný partnerov pre Rusko (aj pre následný reexport do iných krajín).

Očakával sa aj masívny prepad ruského HDP. Banka JP Morgan hovorila o 12 percentách HDP, Institute for International Finance o 15 percentách, ruskí technokrati a experti odhadovali možný prepad až do 30 percent HDP. Ruské HDP nakoniec minulý rok kleslo o 2,2 percenta. Je to menej, ako po zavedení sankcií po anexii Krymu.

Putin počas prejavu o stave Ruska. Foto: Profimedia.sk

Tieto čísla, samozrejme, nemožno porovnávať s HDP Ukrajiny, keďže na jej území sa vedie vojna a miera devastácie je v podstate nevyčísliteľná, napriek tomu médiá publikovali údaje, že ukrajinské HDP sa minulý rok znížilo o niečo málo cez 30 percent. Očakávania boli, že HDP klesne o 50 percent.

Že sankcie a izolácia Ruska nefunguje, už hovoria aj v New Yorku a Washingtone. Analýzu toho, prečo izolácia nefunguje priniesol dnes denník New York Times. A predtým to priznal Richard Haas, vplyvný neokonzervatívec, ktorý tento rok skončí vo vedení Council of Foreign Relations, čo je organizácia, ktorá okrem iného vydáva magazín Foreign Affairs, nedávno v rozhovore Fareedovi Zakariovi na CNN povedal, že Amerika sa príliš spolieha na sankcie a že to nefunguje. Haas dodal, že napríklad Čínu nemožno izolovať, ale, zdá sa, že poučením z uplynulého roka je aj to, že izolovať nemožno ani Rusko. Izolovať sa nanajvýš dokázal od Ruska Západ.

Po roku ale možno povedať, že sankcie Rusko nezlomili, neviedli ku koncu vojny, ani neoslabili Putinovu moc. Naopak, Rusi očakávajú dlhú vojnu a Putin má v tejto veci spoločenskú podporu.

Potvrdzuje to z inej strany aj nedávny text bývalého amerického ministra obrany Roberta Gatesa a bývalej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej, ktorí si myslia, že čas je na strane Ruska.

Argument štvrtý, morálny

Najsilnejším argumentom proti Rusku je od začiatku vojny argument morálny. Rusko je agresor, Ukrajina je obeť. Širší kontext vojny síce vytvára dôležitý kontext, ktorý vysvetľuje, čo k nej viedlo a v čom nesie zodpovednosť za vývoj aj samotná Ukrajina, ale na tom, že agresorom je Rusko, to nič nezmení.

Tento morálny rozmer je dôležitý a pre mnohých na Západe určujúci.

Vidieť to aj na porovnaniach, ktoré okamžite vznikli. Putin bol porovnávaný s Hitlerom, alebo priamo premenovaný na Putlera. Ale vyvodzovať z toho, že vo vojne musí napokon zvíťaziť obeť nad agresorom, je trochu nehistorické a krátkozraké. Napokon, nie je úplne jednoduché pochopiť, aká je to vojna, či obstojí porovnanie s minulými vojnami, respektíve, s čím ju možno najpresnejšie porovnať.

Vojna Ruska na Ukrajine nie je vojnou ako bola druhá svetová vojna. Rusi majú iný cieľ, ako mali Nemci v roku 1939. Nie je to ideologická či ideologickými cieľmi motivovaná vojna. Rusi nechcú dobyť Európu ani svet, nemajú na to vojenskú silu ani ideológiu. Putin nemal problém s rozšírením NATO o Fínsko a Švédsko, jeho problémom je NATO (respektíve vojenská prítomnosť Američanov) na Ukrajine.

S odkazom na nacizmus to neplatí ani naopak. Hoci Rusi tvrdia, že bojujú proti ukronacistom a Putin stanovil pôvodný cieľ ako „denacifikáciu“ Ukrajiny, aj to je prehnané. A to napriek tomu, že medzi Ukrajincami sú sympatizanti polámaného kríža, a nejde len o pluk Azov. Banderovský kult je neakceptovateľný a znamená nielen priamy spor s Rusmi, ale aj s Poliakmi, Židmi a ďalšími.

Paradoxom vojny teda je, že obidva národy sa cítia akoby bojovali „proti nacistom“, čo však slúži viac propagande a mobilizácii.

Podľa Kissingera a ďalších, táto vojna viac pripomína prvú svetovú vojnu. V niečom podobnosti opäť sú, napríklad krvavé bitky a patová situácia na bojisku, keď žiadna strana nedokáže výraznejšie postupovať, dobýjať či oslobodzovať. Lenže je tu jeden podstatný rozdiel. Jedna z bojujúcich strán má jadrové zbrane, presnejšie najväčší arzenál jadrových zbraní na svete, z čoho vyplýva, že ju nie je možné vojensky poraziť.   

Jadrová veľmoc môže z vojny ustúpiť (Amerika aj Čína vo Vietname), ale nemožno ju poraziť.

Druhým rozdielom a podobnosťou je aj systém záväzkov a aliancií. Práve podobný systém vytvoril z malej vojny na Balkáne prvú svetovú vojnu. V prípade Ukrajiny ale (našťastie, pre širší svet) stále platí, že zostáva obmedzená na územie Ukrajiny. Tak ako to v jej úvode za jeden z cieľov stanovil americký generál Mark Milley.

Putin tiež v jednom zo svojich prejavov o vojne povedal, že má prvky občianskej vojny. Aj na tom niečo je, bojujú proti sebe dva najbližšie národy bývalého Sovietskeho zväzu, ale ani to plne nesedí. Ukrajinci sú iný národ ako Rusi a táto vojna ich identitu urobila otvorene proti-ruskou. Občianske vojny bývajú síce neraz viac krvavé, ako iné vojny (Američanov stále zomrelo viac vo vojne Sever proti Juhu, ako vo všetkých vojnách odvtedy), ale zvyčajne končia úplnou porážkou ideológie jednej alebo druhej strany, keď sa zastaví možnosť politického vývoja časti národa.

Ani to sa nezdá byť pravdepodobné. V prípade Rusov to neplatí preto, že jadrovú veľmoc nemožno poraziť, v prípade Ukrajincov preto, že ani ich prípadná porážka nedokáže zlomiť ich národného ducha. Skôr sa stane, ako v prípade Poliakov, centrom ich identity a vzdoru do budúcnosti.

Foto: Profimedia.sk

Paradoxný vyznieva po roku aj spor, či je to vojna imperiálna. Ukrajinci a Západ ju tak označujú, keďže Rusi sa snažia pričleniť časť územia Ukrajiny k Rusku, a predtým sa snažili násilne zosadiť ukrajinskú vládu, ale čínski či indickí komentátori a politici, naopak, vojnu označujú za anti-imperiálnu. Za imperializmus totiž považujú rozširovanie NATO a snahu americkej zahraničnej politiky presadiť sa na hraniciach inej veľmoci, na ktorej záujmy neberú ohľad.

Napokon, posledné porovnanie, ktoré počuť verejne najmenej, ale je azda najbližšie k realite, je označenie vojny ako krymskej s číslovkou dva. To prirovnanie možno v súkromnom rozhovore počuť aj od amerických diplomatov aj od Rusov. Ide o odkaz na prvú krymskú vojnu (1853 – 56), a najmä otázku kontroly Krymu a Čierneho mora Rusmi. Ukrajinci dobytie Krymu označujú za svoj cieľ (čo sa v priebehu vojny len posilnilo), americký generál na dôchodku Ben Hodges hovorí, že vojna na Ukrajine neskončí, kým nebudú Rusi vytlačení z Krymu. Nuž, a za zásadnú považujú otázku Krymu a americkej vojenskej prítomnosti na Ukrajine aj Rusi. Zdá sa, že ich cieľom je urobiť všetko preto, aby vojna dopadla spôsobom, že o Ukrajinu stratia záujem Američania.

Na rozdiel od prvej krymskej vojny, kde proti sebe stáli Rusko a oslabená Osmanská ríša podporovaná Západom, ide o spor Ruska a Ameriky, bez ktorej nedokáže Ukrajina ohroziť Rusko v Čiernom mori. Ukrajina samotná totiž na mori nie je vojenským rivalom Ruska.

Aby sme to zhrnuli, vojnu začali Rusi, jej charakter je však iný ako v prípade druhej svetovej vojny, ktorú máme všetci v pamäti ako poslednú veľkú vojnu. Nie je to ani občianska vojna a, chvalabohu, ani prvá svetová vojna. Morálny argument dokáže Rusko ako agresora právom odsúdiť, ale problém je, že redukcia vojny len na morálny argument nielenže nedokáže vojnu poctivo vysvetliť, ale ešte viac sťažuje cestu k urovnaniu konfliktu – a to už veľmi morálne nie je.

Tukydidove Dejiny peloponézskej vojny istým spôsobom najlepšie vysvetľujú príčiny nielen vojny Sparty a Atén, ale aj mnoho iných vojen, vrátane tej medzi Ruskom a Ukrajinou. Minimálne v psychologickej rovine, prečo sa jedna krajina cíti ohrozená druhou a vznikne gravitačná sila (ako to nazval Graham Allison), ktorá robí ich vojnu nevyhnutnou. Tukydides ale morálnym argumentom pri opise vojny šetril. (Mimochodom, Tukydidova kniha patrí k povinnému čítaniu nielen medzi realistami, ale aj medzi neokonzervatívcami.)

Napokon, ani doktrína spravodlivej vojny, ktorá doviedla morálne uvažovanie o vojne najďalej, neredukuje všetko na morálku. Ak podľa tejto doktríny nemá štát šancu na vojenský úspech, nie je vedenie takejto vojny v súlade s doktrínou spravodlivej vojny.

Argument piaty, propaganda a jej obete

Rusi pred rokom uverili svojej propagande o Ukrajine. Prekážal im stav na Donbase a prenasledovanie, ktorému čelili etnickí Rusi a rusky hovoriaci Ukrajinci. Ukrajincom zase prekážali ruské politické a polovojenské intervencie do tejto situácie. Minské dohody nedokázali nič vyriešiť, Zelenskyj, ktorý kandidoval s programom dohody s Rusmi, na svoj program rezignoval. V Rusku aj na Ukrajine sa presadila tvrdá línia, výsledkom je vojna.

K vojne vždy patrí propaganda, a aj tá má svoje obete. Po roku sa zdá, že nielen Rusi uverili svojej propagande, že ich budú na Ukrajine vítať, ale aj svoje postavenie zhoršili tým, že vojna sa vedie práve tam, kde chceli ľudí najviac brániť.

Sedel som nedávno s jedným ukrajinským mužom, otcom rodiny s tromi deťmi, je ukrajinský občan, pre ktorého je ruština materskou rečou. „Nedokážem bojovať za túto vládu a proti Rusku,“ povedal mi. Aj takí sú Ukrajinci. Kedysi ich boli na Ukrajine milióny.

Problémy sú dva. Že zo Západu ich nevidíme a nevieme odlíšiť od iných Ukrajincov a že Rusi im počas uplynulého roka zničili ich domy a krajinu. Práve tam sa totiž vedie najtvrdšia vojna. Sú to najväčšie obete vojny, ľudia, ktorí prišli o všetko.

Poučiť by sme sa mali aj na Slovensku.

Slovensko nie je súčasťou tejto vojny a nemali by sme prispievať k eskalácii, aby sa to zmenilo. Nielen kvôli nám samým, ale štáty NATO majú záväzky aj voči sebe navzájom, aby vojnu nevyprovokovali. Záväzky a rešpekt medzi štátmi aliancie, napriek politickým uisteniam o jednote, nie sú v dobrom stave, o tom svedčí okrem iného zničenie plynovodu Nord Stream, za ktorým stoja zrejme Američania. A keby sa v tom aj bývalý poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski a dlhoročný novinár Seymour Hersh mýlili, Victoria Nuland sa z toho verejne teší.

Vojna nateraz tieto vnútorné konflikty zakrýva, ale po jej skončení vyplávajú na povrch a môžu veľa zmeniť. Špeciálnu úlohu v tom hrajú východoeurópske štáty, ktoré sú bližšie k vojne, a preto by sa mali správať zodpovednejšie. Naši ministri Naď a Káčer, ale aj premiér Heger a prezidentka Čaputová ukazujú presný opak. Minister Káčer sa v tom stal tragickým premiantom, keď sa voči Maďarom správa spôsobom, ktorý sme tu od roku 1989 považovali za neakceptovateľný.

To je azda najväčšie poučenie pre nás po roku vojny. Nemali by sme sa doma hrať na Rusov a Ukrajincov. Nie sme jedni ani druhí.

Ak sa ale pozriete bližšie, túto polarizáciu silí jedna strana. Pre náš štát ide o nebezpečnú hru o to viac, že naša spoločnosť väčšinovo nepodporuje politiku súčasnej vlády k vojne. Je to hra s ohňom, ale agresorom tu už nie je Rusko.


Ďalšie články