Čo ukázal rok vojny. Alebo nehrajme sa na Rusov a Ukrajincov

Február je najkratší mesiac roka, ktorý nie a nie skončiť, hovorí nové ukrajinské príslovie. V tej vete je veľa smútku, ale možno ešte chmúrnejšia predpoveď.

Najdesivejším výsledkom vojny po roku je, že žiadna strana nemá záujem o rokovania o podmienkach mieru. Znie to ako otvorené potvrdenie opodstatnenosti vojny. Že existujú požiadavky, ktoré nemôže vyriešiť politika a rokovanie (kompromis), a preto musí rozhodnúť hrubá sila.

Vojna má ničivé dôsledky pre všetkých, najmä pre Ukrajinu, spoliehať sa na jej pokračovanie je preto desivé. Hrozné na tom je, že ani desiatky tisíc mŕtvych na jednej aj druhej strane, zničená Ukrajina a nanovo rozdelený svet na tom nič nemenia. Ničenie bude pokračovať, kým budú obe strany vládať zásobovať front a „dýchať vojnou“ (pápež František).

To, čo sledujeme, je presne v duchu výroku, ktorý zaznamenal Tukydides, keď vyslanec Atén povedal Sparťanom: „V skutočnom svete činia silní to, čo chcú, a slabí znášajú, čo musia.“ Najväčšou a najnezodpovednejšou ilúziou vojny po roku je, že obidve strany si myslia, že oni sú tí silní. Že môžu druhej strane vnútiť svoju vôľu.

Záujem o rokovania nemá Rusko, ktoré Ukrajinu napadlo a Západu už v ničom nedôveruje, ako to vyhlásil Putin v poslednom prejave. Nemá ho ani Ukrajina, kde rokovanie s Putinom dokonca zakazuje zákon. Zelenskyj podmieňuje rokovania s Ruskom zmenou v Kremli. A, ako vieme od bývalého izraelského premiéra Naftali Bennetta, záujem nemá ani Amerika a Západ. Všetci veria vo vojenské riešenie.

Pestujeme aj jednu vlastnú ilúziu, nazvime ju európskou. Že pre Ukrajinu je najlepšie to, čo hovoria ukrajinskí politici. A že Západ musí podporovať Ukrajinu v jej cieľoch, že na Donbase a na juhovýchode Ukrajiny sa bojuje aj za nás, že je to dokonca naša vojna.

Neplatilo to od začiatku, ale po roku vojny to neplatí ešte viac.

A už takéto reči prinášajú domáce problémy. Minister Naď nemôže hovoriť, že sa na Ukrajine bojuje za nás a potom sa čudovať, prečo 40 000 mladých Slovákov pošle vyhlásenie, že odmieta v prípade vojny nastúpiť do armády. Ukrajina bola napadnutá, ale preto to ešte nie je naša vojna, v tom by sme mali mať jasno.

To, že to nie je naša vojna neplatilo nikdy, pretože európske krajiny – najmä Nemecko a Francúzsko – nesúhlasili s rozširovaním NATO o Ukrajinu, pretože sa obávali, že to môže viesť k vojne s Ruskom. Kancelár Scholz ešte na minuloročnej konferencii v Mníchove naliehal na prezidenta Zelenského, bolo tesne pred začiatkom vojny, aby vyhlásil neutralitu a odmietol členstvo v NATO.

Žiaľ, Nemci ani Francúzi nedokázali urobiť viac, iba viesť kuloárne reči. A aj tie už prekrúcajú, ako ukazuje Merkelová, ktorá v rozpore s nedávnymi dejinami tvrdí, že Nemci chceli minskými dohodami a za tie roky pred vojnou Ukrajine pomôcť získať čas.

Nikoho z tejto generácie politikov nemožno nazvať štátnikom.

Veď by bolo stačilo, keby sa Nemecko a Francúzsko boli správali tak ako dnes Turecko. Erdogan blokuje rozšírenie NATO o Švédsko, na čo nemá dostatočne dobré a oprávnené dôvody, vedie ho k tomu skôr jeho islamizmus, ale ukazuje, že sa to dá. Že aliancia je partnerstvom spojeneckých štátov, kde sa iný názor dá verejne povedať aj presadzovať, že to nie je Varšavská zmluva. V prípade Ukrajiny a Gruzínska by to bolo bývalo plne na mieste. Stačilo sa ozvať tak jednoznačne, ako to dnes robí v inej veci Erdogan.

Európske štáty zlyhali a dnes zlyhávajú ešte viac, pretože podporujú niečo, čo nemôže mať dobrý koniec.

Pre Ukrajinu by bolo bývalo lepšie, keby boli platné minské dohody, bolo by lepšie, keby Rusom odstúpila malé separatistické územia, a keby bola vyhlásila neutralitu. A – to ukáže až budúcnosť – raz budeme vedieť povedať, že aj rokovania o mieri mohli zachrániť viac, ako sa dá stratiť vo vojne.

To ukáže až koniec vojny, tento text ale nechce špekulovať, preto zamerajme pozornosť na to, čo vieme povedať po roku vojny.

Argument prvý, zbrane

Ukrajina má problém so zbraňami a nebyť Západu, bolo by dávno po vojne, pretože by nemala čím bojovať. V dlhodobom meradle je tu prítomný vážny problém. Nedávno bol zverejnený údaj (Duran Podcast), že za ostatné tri týždne minuli Ukrajinci taký objem munície, ktorý Západ vyprodukoval za ostatných sedem rokov.

Väčšina západných krajín nemá také zásoby, aby mohla Ukrajine poskytnúť všetko, čo žiada. Respektíve ak tak robí, deje sa to na úkor vlastnej bezpečnosti. Holandsko napríklad ponúka svoje tanky, ale aby plnilo svoj záväzok voči NATO, musí si iné tanky od Nemecka „prenajať“.

Otázka znie: Dokedy dokáže Západ zásobovať Ukrajinu? A ak aj bude pokračovať, verí po roku ešte niekto, že tento prístup môže viesť k porážke Ruska?