Návrat psychedelík

Básnické slovo je síce fascinujúce, ale pozornosť psychiatrov i filozofov sa v posledných desaťročiach rovnako obracia skôr na substanciu premieňajúcu bežného človeka na šamanského umelca. Štúdie naznačujú, že „klasické“ psychedeliká, ku ktorým radíme LSD, psilocybín (lysohlávky), mezkalín (kaktus peyote) alebo DMT (nápoj ayahuasca), môžu byť – v kombinácii s psychoterapiou – účinnejšie v liečbe psychických porúch ako tradičné prístupy.

Vedci najprv doložili, že psilocybín zmierňuje úzkosť u onkologických pacientov. Ďalšie štúdie naznačili, že pomáha aj proti depresii a závislostiam. Problém doteraz bol, že aspoň do konca roku 2022 boli lekári odkázaní na menšie vzorky probandov. Napriek tomu ožil záujem nielen psychiatrov, ale aj neurovedcov a filozofov, ktorí si od psychedelík sľubujú to, čo zaznieva v ich mene: odhalenie duše.

Prinajmenšom k tomu druhému je možné pripojiť: nič nové pod slnkom. V náboženských obradoch sa tieto látky požívajú stáročia, ak nie tisícročia, zvlášť v Strednej a Južnej Amerike. Na Západe sa psychedelika začala tešiť pozornosti v neskorom devätnástom storočí, keď s nimi experimentovali umelci a intelektuáli.

Príbeh moderných psychedelík sa začína písať roku 1943. Švajčiarsky chemik Albert Hofmann vtedy náhodou objavil LSD. Ale nielen Švajčiarsko sa vďaka tomu stalo veľmocou v psychedelických experimentoch, zvláštnu kapitolu zohráva aj niekdajšie Československo.

Od roku 1952 sa v bohnickej liečebni v Prahe experimentovalo s umelcami, filozofmi a religionistami. Tí po požití látky popisovali mystický zážitok „oceánickej bezbrehosti“. Americký psychiater českého pôvodu Stanislav Grof si už vtedy od psychedelík sľuboval pomoc pri liečbe psychických ochorení. Timothy Leary, s menom ktorého sa spájajú psychedelické experimenty predovšetkým v Spojených štátoch, mal ešte bujnejšie vízie: psychedelická revolúcia premení spoločnosť, pretože urobí človeka láskyplnejším a tolerantnejším.

Ani to dnes neznie ako ktovieaký exces. Podľa lekára a filozofa Juliana Savulesca stojíme len krôčik od zapojenia psychedelík do nášho vzťahového života. Zvlášť od psilocybínu si sľubuje premenu lásky. V knihe Droga lásky / Chemická budúcnosť našich vzťahov (2020) predpovedá, že ľudia sa vďaka psychedelikom budú lepšie spamätávať z nešťastnej lásky, ale hlavne: vhodne zvolená dávka pre oboch partnerov sa vraj môže blížiť zázraku, inými slovami: zabrániť rozchodu.

Mystika pre ateistov

Na celej veci je pozoruhodné, že nelieči ani tak účinná látka, ako sám zážitok. Síce nie všetci zakúsia „oceánickú bezbrehosť“, ale zážitok popisovaný ako „mystický“ je predsa len dostatočne častý. Z presláveného experimentu, ktorý v roku 1969 podnikol Walter Pahnke, vyplýva, že mystické stavy zakúsi tridsať až štyridsať percent užívateľov psilocybínu. Keď R. R. Griffiths zopakoval experiment štyridsať rokov potom, tieto stavy popisovalo dokonca až šesťdesiat percent účastníkov.

Ako si takú skúsenosť predstaviť? Napovedať môže klasická kniha Brány vnímania od Aldousa Huxleyho, ďalšieho slávneho používateľa LSD. Psychedeliká mu vraj umožnili „viac cítiť, počuť, vidieť – skrátka viac byť“. Podobne opisujú skúsenosť pacienti, s ktorými pracuje Georg Hasler. Tento švajčiarsky psychiater kombinuje psychedeliká s psychoterapiou od roku 2017. Odvtedy ošetril desiatky pacientov, ktorí hovoria o „mind-expanding experience“, teda o skúsenosti rozširujúcej myseľ.

Ale čo väzí za tým rozšírením? Prirodzeným gravitačným centrom mysle je ja, LSD podľa Haslera toto východiskové nastavenie „resetuje“. Človek je potom schopný pozerať sa na seba i druhých nezaujato, z odstupu, bez hodnotiacich súdov. Svet nepreťahuje úzkym okom svojho ja. S tým ide ruka v ruke zmenšená abstrakcia. To je obzvlášť dôležité: výrazný sklon k abstraktnému mysleniu je totiž jedným zo symptómov depresie. Človek spriada hypotetické scenáre a trýzni sa predstavami obávanej budúcnosti. S posilnenou abstrakciou však súvisí aj neschopnosť sústrediť sa na to, čo sa práve deje. Človek namiesto toho nutkavo prežíva, čo povedal, urobil, aký je, alebo skôr, akým by mal byť. Dookola sa tak zraňuje zlomkom svojej osobnosti alebo minulosti.

Psychedelické látky vedia tento mechanizmus preťať a umožňujú zamerať svoju pozornosť von zo seba. Terapia sa preto občas označuje ako „existenciálna“. Ak je „sebaprežúvanie“ jedným z popredných zdrojov bolesti, druhým nemenej podstatným zdrojom je čas. Základnou skúsenosťou je nestíhanie a zaostávanie. Mozog pod psychedelikmi však pracuje rýchlejšie, a svet sa tým „spomaľuje“. Užívatelia potom popisujú skúsenosť rozšírenej prítomnosti alebo „stojaceho“ sveta.

Chemický gýč?

Otázku, či je také chemické skrášlenie skutočnosti správne, si položil americký filozof Robert Nozick už v roku 1974. Vyzval svojich čitateľov, nech si predstavia, že existuje stroj na ľúbezné zážitky. Ktokoľvek by sa k tomuto stroju pripojil, zakúšal by svet ako výnimočne krásny. Jediný problém by tkvel v tom, že ponúkaný obraz skutočnosti je nepravdivý. Je správne chcieť žiť šťastnejší život za cenu klamstva?

Po päťdesiatich rokoch a na pozadí vlastných výskumov s LSD si túto otázku položil Chris Letheby v knihe Filozofia psychedelík (2021). Sám zastáva naturalizmus, teda presvedčenie, že najlepší možný prístup k povahe reality poskytujú prírodné vedy. Tie nás však neinformujú o tom, že existuje duša, éterický dvojník tela. Aj samo vedomie dokážu vysvetliť ako funkciu tela. Nekonečne zmysluplný duchovný svet, navyše láskyplne pospájaný, sa z naturalistického hľadiska javí ako chemický gýč. Nemala by terapia učiť človeka triezvo prijímať skutočnosť v jej šedi?

Letheby súhlasí s tým, že keby sa psychedelický zážitok skutočne úplne rozchádzal s poznatkami vedy, bolo by terapeutické použitie neobhájiteľné. Vo svojej knihe však psychedelickú skúsenosť do naturalistického svetoobrazu včleňuje. Vodidlom nám tu môžu byť už spomínaní šamanistickí básnici. Veď to oni, skôr ako my, sú v tesnom vzťahu so skutočnosťou. Na rozdiel od nás si nemôžu dovoliť odpútať sa od prírody. Naopak, moderný západný človek obklopený technikou sa v bezpečí svojho domova ľahšie oddáva ilúziám abstraktného odtelesneného myslenia. Šaman je bližšie k prírodnému vedcovi skôr ako človek tráviaci život pri počítači.

Z výskumov vyplýva, že aj nenáboženskí ľudia, pokojne ateisti, môžu byť schopní duchovného zážitku. Letheby uvažuje: Možno je taký zážitok pre človeka podstatný z čisto pragmatického hľadiska. Čo ho učí? Napríklad zručnosti nepodľahnúť ilúzii, že sme stredom sveta. Už táto psychedelická skúsenosť nás robí realistickejšími: cvičí nás v schopnosti nechápať svet zo seba, ale seba zo sveta.

To vedie k zmenšeniu ja, k procesu, ktorý Letheby označuje ako „unselfing“. Z tejto perspektívy sa stretávame s bohatšou skutočnosťou. Učíme sa pozerať na svet detskými očami, ktoré sú nekonečne vnímavejšie ako tie zmenšené dospelých. Letheby aj Halser s tým spájajú ďalšiu podstatnú schopnosť: vytvárať nezvyčajné spojenia. Zďaleka nejde len o „šamanskú“ jazykovú kreativitu. Francis Crick, oddaný čitateľ Aldousa Huxleyho, mal objaviť DNA práve na vysokých dávkach LSD. Všetky dôležité poznatky už boli v tom čase k dispozícii, ale až Crick ich dokázal prepojiť.

Vytriezvenie?

V Spojených štátoch bolo LSD zakázané v roku 1966. Do Československa dorazil zákaz, ktorý platí dodnes, až v roku 1974. Kvalitné československé LSD sa v tom čase už premiestnilo z Bohníc na chaty. Tu si vraj jednu dávku dopriali aj Miloš Zeman. Jiřina Šiklová, svedkyňa tejto scény, v dokumente LSD Made in ČSSR od Pavla Křemena poznamenáva: „Akurát to naňho dohromady vôbec nezapôsobilo.“ Ale ktovie. Keď súd koncom minulého roka poslal manželský pár na osem rokov do väzenia za obchodovanie s ayahuascou, ten istý Zeman mu obratom dal milosť.

V novembri 2022 uverejnil časopis New England Journal of Medicine výsledky doposiaľ najobsažnejšej medzinárodnej štúdie. Zúčastnilo sa jej 233 probandov, ktorí trpeli depresiou rezistentnou na tradičnú liečbu. Na štúdii spolupracoval aj psychiater Tomáš Páleníček z pražského centra Psyon, ktoré ponúka terapiu sprevádzanú podávaním ketamínu (látka bežne používaná v anestéziológii, ale aj navodzujúca rozšírený stav vedomia).

Vedci v spomínanej štúdii skúmali bezpečnosť a účinnosť jednorazovej dávky psilocybínu v dávkach jedného miligramu, desiatich a dvadsiatich piatich miligramov. Vysoká dávka viedla v krátkodobom horizonte k významne nižšiemu výskytu depresívnych príznakov u 29 percent pacientov. Nižšie dávky boli de facto bez účinku. To sú triezve výsledky, pre niekoho až vytriezvujúce. Nič to však nemení na tom, že aj tieto výsledky poukazujú na to, že mnohí pacienti môžu z liečby významne profitovať, a to už pri podaní jednej dávky.

V šesťdesiatych rokoch videli hipisáci v LSD cestu, ako sa „vykĺbiť“ zo spoločnosti. Dnes s látkou experimentujeme mnohokrát z presne opačného dôvodu. Droga nás učí, ako byť v mieri so sebou aj so spoločnosťou.

Vytrhnutie cestou do normy? Možno to nie je také paradoxné, ako sa môže zdať. Možno boli excesom skôr tie šesťdesiate roky. Dosvedčuje to napríklad Euripidova tragédia Bakchantky. Dionýzos tu kruto potrestá vládca, ktorý opovrhuje šialenstvom a boha vína vykáže z obce. Kto chce poriadok bez chaosu, toho práve ten chaos pohltí.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.