Sociológ: Študenti sa cítia preťažení, ale škola nie je ťažšia. V úzkosti radšej sledujú mačacie videá

Dalajláma? Naozaj? To ma zaráža, ale predsa len chcem zdôrazniť jednu vec. Nehovorím: Ľudia, nebuďte agresívni! Ako sociológ konštatujem: Agresiu možno zaznamenať hneď na niekoľkých rovinách. Sledujem ju na úrovni prírody, do ktorej masívnejšie zasahujeme, a ďalej na spoločenskej úrovni. Pozrite sa napríklad na naše predvolebné kampane, debaty o očkovaní a zbraniach pre Ukrajinu. Nepozeráme na seba ako na ľudí, s ktorými možno viesť debatu, ale ako na idiotov, nepriateľov, vlastizradcov. Ďalej tu máme skutočnú vojnu.

Za pozoruhodné považujem aj to, ako agresia ovplyvňuje vzťah k nám samým. Ľudia sa necítia dobre vo svojej koži, chcú byť krajší, štíhlejší, dynamickejší. Takže ja skúmam, prečo sme agresívni, nikomu neodporúčam miernosť. A je fakt, že nachádzam súvislosť medzi agresivitou a zrýchlením. V spoločnosti, ktorá sa udržiava len vďaka rastu, sa agresivita stáva základným postojom k svetu. Na tomto pozadí vyvstáva otázka: Ako z tejto sociálnej makrosituácie vyviaznuť? A tu by som skutočne s dalajlámom nesúhlasil a radil by som: Preč z boja!

Moderna nie je len dobou zrýchľovania, ale aj spomaľovania. Napríklad to, že dnes môže študovať toľko ľudí, je dané tým, že sme bohatá spoločnosť, a preto žijeme dlhšie. Potom si mladí môžu dovoliť pár rokov tvorivého voľna, počas ktorého napríklad čítajú romány, čo v neskoršom veku robí málokto. Ja svojim študentom hovorím: Napíšte rýchlo bakalársku prácu, potom môžete robiť niečo zaujímavejšie. Vy by ste boli opatrnejší?

To neviem. Tvárou v tvár súčasným študentom som trochu bezradný. To je fakt dobrá otázka…

Mám sklon zvyšovať tlak, pretože vidím, ako veľmi prokrastinujú. Mimochodom, súvislosť medzi stresom a prokrastináciou považujem za pozoruhodnú.

To podpisujem. V 80., dokonca v 90. rokoch minulého storočia bolo štúdium spomalenou fázou života, ako ste hovorili. Študenti mali väčšiu voľnosť venovať sa rôznym záujmom, preskakovať z témy na tému, čo považujem za skvelé. Dnes je problém s prokrastináciou výrazný. Študenti nepreskakujú z témy na tému. Oni totiž vôbec neskáču. Nedávno mi jedna študentka povedala: „Ten deň som chcela písať bakalárku, namiesto toho som od rána sledovala mačacie videá na YouTube, a aj tak som nič pekné nezažila.“

Smutná veta...

Presne tak, ale nepripisoval by som to len jednotlivcom, vidíme to v celej generácii. Ukazujú to aj dáta: študenti sa necítia dobre. Cítia sa preťažení, ale štúdium nie je ťažšie. Neskladajú viac skúšok. Tvrdiť, že sú jednoducho leniví, je tiež skratka. Skôr sa mi zdá, že narástol vnímaný tlak. Príčin bude niekoľko. Jednou z nich je predstava, čo všetko by človek mal robiť, ale tým si vytvorí takú úzkosť, až nakoniec nerobí nič. Mladý človek by si mal hľadať stáž, stráviť semester v zahraničí, ešte pred dokončením bakalárskeho štúdia by mal vedieť, kde bude pokračovať v ďalšom štúdiu... a skončí pri mačacích videách.

Vplyv sociálnych médií by sa asi nemal podceňovať. Celosvetovo je na nich aktívnych 4,6 miliardy ľudí, ktorí tam v priemere strávia dve a pol hodiny denne. Človeku potom napadne, či toho času nie je príliš...

Áno, ale čoskoro narazíte na dobre preskúmaný paradox. Spýtate sa ľudí, čo robia najradšej. Povedia vám, že radi chodia na koncerty alebo hrajú futbal. A potom sa pozriete, čo skutočne robia, a zistíte, že čas trávia na sociálnych sieťach. Tak sa ich pýtate: Prečo ste nešli na futbal? Vraj preto, že nemajú čas. Lenže vy viete, že to nie je pravda: veď boli tri hodiny na Facebooku. V sprievodnej štúdii sa bádatelia pýtali, ako sa pri jednotlivých činnostiach cítia, a zistili neprekvapivú vec: na futbale sa cítia dobre, na sociálnych sieťach nie. Prečo sa nevenujeme tomu, čo nás robí šťastnými? Neviem.

Vráťme sa na zrýchlenie. Najčastejšia kritika vašej tézy znie, že spoločnosti vždy zrýchľovali. To nepopierate, ale tvrdíte, že kvalita zrýchľovania je dnes iná.

Zvláštnosťou našej spoločnosti je, že musí trvalo rásť, aby zostala taká, aká je. Predtým bolo zrýchlenie spôsobené náhodnými objavmi. Ľudia sú od prírody zvedaví, a tak im niečo zopne, niečo objavia. Zásadná je energia: ak nám nový objav umožní dosiahnuť rovnaký výsledok s menším množstvom vynaloženej energie, včleňujeme ho do nášho života. Lenže v modernej spoločnosti už máme príliš veľa áut, lietadiel, potravín – a napriek tomu musíme budúci rok rásť. Modernosť znamená, že status quo sa dá udržať len zrýchlením.

Často spomínate pojem odcudzenia. Povedali by ste, že súčasný výraz pre odcudzenie je vyčerpanie a vyhorenie?

To nie, existuje vyčerpanie, ktoré nie je odcudzením. Ak človek celý deň športoval alebo pracoval, večer budete vyčerpaný, ale nie odcudzený. Odcudzenie je stav, v ktorom zlyhávajú vzťahy. Síce som zamestnaný, ale moja práca mi nedáva zmysel. Nijako sa ma nedotýka. Dokazujú to štúdie, ktoré sa zamerali na učiteľov. Vyhorení pedagógovia poznamenávajú: „Nedarí sa mi preniknúť k žiakom. Toľko sa snažím, ale nie je to k ničomu.“ Vzťah ja a sveta je narušený.

Čo však nemusí súvisieť s časom.

Nie nutne. Florian Opitz natočil na základe mojej teórie dokumentárny film. Hovoril s rôznymi ľuďmi o obranných mechanizmoch pred stresom. Režisér, ale aj diváci došli k záveru, že jediní ľudia, ktorí vo filme netrpia, sú z poľnohospodárskej rodiny v horách. Florian si to zdôvodnil tým, že si sami určujú, ako naložia s časom. Ale v tom sa mýli. Práve poľnohospodári si svoj čas neurčujú. Skoro ráno musia ísť do stajne, večer sa tam vracajú. Onen manželský pár nikdy nebol na dovolenke. Spomalenie nesúvisí s voľným časom: práve táto rodina žiadny nemala. Skutočnosť, že nevedeli, čo je stres, bola daná súhrou troch okolností: toho, čo odo dňa očakávali, toho, čo sa očakávalo od nich, a časového zdroja, ktorý mali k dispozícii. Tieto tri osi sa ocitli v náležitej rezonancii...

V jednej svojej knihe poznamenávate, že rezonancia je ako čerstvý sneh...

Áno, čerstvý sneh si nemožno vynútiť, nie je to nič, čo by nám bolo k dispozícii, ale premení svet.

Čo snežné delá?

To je niečo iné, než keď začne snežiť.

Čo je to teda rezonancia?

Mám štyri kritériá. Rezonujem sa svojím prostredím, keď ku mne prvýkrát prehovára. Po druhé, situácia ma nejako podnecuje k odpovedi, napríklad k tomu, aby som nastavil dlaň a ukázal dieťaťu: Pozri, sneží. Po tretie, keď vnímam súzvuk, cítim, že žijem. Na situáciu totiž reagujem nejako inak, čo ma, po štvrté, premieňa. Rovnakým nezostávam ja ani svet. Na snehu je to zrejmé: svet je biely. Nemusí to byť práve sneh, ale napríklad dobrý rozhovor.

Ďalšími rezonančnými javmi sú radosť, láska, hra... Nič z toho nemožno vynútiť, ale to všetko je zásadné pre dobrý život. Rezonancia je podnetný pojem zvlášť preto, že je protiváhou citlivosti, ktorá je inak mottom doby. Lenže citlivosť stavia do stredu nás samých...

Nie som veľkým priateľom citlivosti. Rezonancia nie je subjektívny stav, ale niečo, čo sa deje medzi dvoma subjektmi alebo subjektom a svetom. Citlivý môžem byť sám, ale rezonovať sám nemôžem. Rezonujem s niečím. Rezonancia je vzťah. Ďalší zásadný rozdiel spočíva v tom, že rezonancia zahŕňa nielen empatiu, ale aj činnosť. Isteže sa s citlivosťou nerozchádza úplne: človeka sa niekto dotkne, niekto ho osloví. Pre mňa je však zásadné, že rezonujúci človek zodpovedá vo vlastnej frekvencii, avšak nie tak, že je pritlčený k vlastnému stanovisku, ale tak, že sa jeho a cudzie frekvencie vzájomne prestupujú a premieňajú.

Vo svojej poslednej publikácii sa zaoberáte krásnym biblickým citátom „Kiež by si teda dal svojmu služobníkovi srdce vnímavé“ [1 Kr. 3.9, pozn. red.].

Pripadá mi pozoruhodné, že kontext prosby je politický. Šalamún sa nečakane stane kráľom. Boha nežiada o moc alebo zbroj, ale o vnímavé srdce. Chce vedieť počúvať, mať dobré uši, ale práve aj srdce. Len tak sa dá vládnuť. Pre demokraciu to platí azda ešte viac. Demokracii sa môže dariť len vtedy, keď máte nielen hlas, musíte mať hlavne uši aj srdce.

Tvrdíte, že spoločnosť potrebuje náboženstvo. Prečo? Ponúka techniky rezonancie?

Nie nutne, náboženstvo v sebe nesie aj veľa agresivity. Ale je fakt, že náboženské tradície, praktiky môžu vytvárať rezonančné priestory. Keď vstúpim do kostola, je to iný zážitok, než keď vstúpim do obchodného domu. Ide o naskrz iné bytie vo svete. A napríklad modlitba ma ako sociológa fascinuje. V modlitbe sa ustanovuje rezonancia medzi mojím vnútrom a všeobjímajúcim vonkajškom.

Spomenuli ste tradíciu. Zaujíma vás preto, že je hrádzou voči inovácii, a teda aj zrýchľovaniu? V kontexte tradície nevytvárame stále niečo nové, ale pretvárame sa, stávame sa novými cez staré...

Áno, v kresťanskom liturgickom roku nemá inovácia ani rast žiadne miesto. Opakuje sa to isté, ale práve ono stále to isté umožňuje dotyk s niečím úplne iným či s kýmsi, ktorého meno nepoznáme. Pokiaľ toto spojenie s rovnakým stratíme, začíname meniť povrch, zatiaľ čo vo vnútri zostávame rovnakí. Potom túžime po nových priestoroch, novej dovolenke, novom životnom partnerovi. Máme skamenené vnútro, a preto musíme neustále meniť povrch. Jedine tak sa cítime živí, ale to je len ilúzia živosti, aspoň si myslím.

Hartmut Rosa (57)

Popredný nemecký sociológ, vo svojom diele skĺbil sociológiu, filozofiu a psychológiu. Medzi jeho hlavné diela patrí Rezonancia: Sociológia vzťahu k svetu (2016). Pôsobí na Friedrich Schiller Universität v nemeckej Jene. Je nositeľom viacerých cien.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.