Moralizáciou k nenávisti. Už aj Habermas je putinovec. Alebo ako odstreliť oponenta
Nenávidí vždy ten druhý. Ale tých druhých je veľa, aspoň súdiac podľa toho, ako čulo sa majú úvahy o nenávisti k svetu. Hate speech je termín, ktorý sa za posledných niekoľko rokov ustálil vo filozofii aj verejných debatách. Označuje nenávistnosť smerujúcu k sexuálnym, etnickým, ale stále častejšie aj názorovým menšinám.K pádu zábran viedol súbeh sociálnych sietí a spoločenských kríz od pandémie po dosahy vojny na Ukrajine. V súvislosti so sociálnymi sieťami však nejde o exces, ale o normu. Už označenie „Facebook“ poukazuje na to, že v debatách nepôjde o vecnosť, ale o tvár. Ani bubliny, ktoré trestajú inak zmýšľajúcich, nie sú druhotným prejavom. Sociálne siete majú spájať do jednoliatych blokov a z myslenia vytvárať opevnené tábory.Obava, že sa stráca to, čo je podstatné pre demokraciu, napríklad rešpekt, je namieste. Ten je totiž spätý s oneskorením a dištanciou. Re-spectare je na rozdiel od spectare, teda od obyčajného civenia, spätné prezeranie, sledovanie z odstupu. Inými slovami, ak chceme vyhodnotiť druhého človeka, potrebujeme odstup, a to aj od jeho „tváre“ a všetkého s tým súvisiaceho. Ak nám chýba tento odstup, najčastejšie sa nevymedzujeme voči téze, ale voči človeku. Ono omieľané rozdeľovanie spoločnosti je prirodzeným dôsledkom takej civejúcej bezduchosti.Debata storočia
Jürgen Habermas. Foto: Profimedia.sk
Jürgen Habermas. Foto: Profimedia.sk
Aj na nenávisť je dobré sa pozrieť z odstupu. Začnime preto pri debate dvoch gigantov svetového myslenia, Jürgena Habermasa a Niklasa Luhmanna. V druhej polovici dvadsiateho storočia viedli mnohoročnú debatu o povahe verejnosti. Vôbec spolu nesúhlasili, ale z pozoruhodnosti tejto debaty žijú, respektíve myslia mnohí dodnes.
Išlo o otázku, ktorá je kľúčová aj pre nás. Existujú hodnoty, ktoré spájajú občanov? Habermas tvrdil, že áno, Luhmann to odmietal. Podľa Luhmanna sa moderná spoločnosť rozpadla do subsystémov, napríklad práva, vedy alebo lekárstva, z ktorých každý má vlastné hodnoty. Vo vede je touto hodnotou pravda, v medicíne zdravie, v politike hájenie záujmov. Vraj to nie je strata, ale výdobytok. Predmoderné spoločnosti liečili, súdili, vzdelávali napríklad s ohľadom na to, kto patrí k akej konfesii.
Dnes je neprípustné, aby lekár skúmal, čomu chorý verí alebo koho volí. Jediná relevantná otázka znie: Ako liečiť? Ani Luhmann vlastne nebol „bezhodnotový“. Toto sebaobmedzenie na relevantné otázky sa zakladá na nesamozrejmej disciplíne, na ľahostajnosti vyššieho poriadku, ktorá je výdobytkom spoločnosti, ktorá zakúsila, že skúmanie toho, aký dobrý je človek, má sklon viesť k zlu.
Ale Luhmann na nás vznáša ešte väčší nárok. Hovorí o metodologickej dehumanizácii spoločnosti. Znie to strašidelne, ale paradoxne nám vraj toto odľudštenie zaistí rešpekt aj slobodu. Čo taká dehumanizácia znamená? Že na spoločnosť nepozeráme ako na sumu ľudí. Spoločnosť nepozostáva z ľudí, ale z komunikácie. Ale či to nie je práve človek, ktorý komunikuje?
To prirodzene je, ale ako jednotlivec nie je súčasťou komunikácie. Komunikácia je zo svojej podstaty všeobecná – žiadne slovo neoznačuje indivíduum, žiadny môj najvlastnejší problém. Indivíduum je nevysloviteľné – a tak to má zostať, v tom tkvie naša sloboda. Keď komunikujem na úrovni jednotlivých subsystémov, napríklad na úrovni práva, musím svoju jedinečnú záležitosť preložiť do všeobecne nahliadnuteľného a pre právo zrozumiteľného problému.