Aj na nenávisť je dobré sa pozrieť z odstupu. Začnime preto pri debate dvoch gigantov svetového myslenia, Jürgena Habermasa a Niklasa Luhmanna. V druhej polovici dvadsiateho storočia viedli mnohoročnú debatu o povahe verejnosti. Vôbec spolu nesúhlasili, ale z pozoruhodnosti tejto debaty žijú, respektíve myslia mnohí dodnes.
Išlo o otázku, ktorá je kľúčová aj pre nás. Existujú hodnoty, ktoré spájajú občanov? Habermas tvrdil, že áno, Luhmann to odmietal. Podľa Luhmanna sa moderná spoločnosť rozpadla do subsystémov, napríklad práva, vedy alebo lekárstva, z ktorých každý má vlastné hodnoty. Vo vede je touto hodnotou pravda, v medicíne zdravie, v politike hájenie záujmov. Vraj to nie je strata, ale výdobytok. Predmoderné spoločnosti liečili, súdili, vzdelávali napríklad s ohľadom na to, kto patrí k akej konfesii.
Dnes je neprípustné, aby lekár skúmal, čomu chorý verí alebo koho volí. Jediná relevantná otázka znie: Ako liečiť? Ani Luhmann vlastne nebol „bezhodnotový“. Toto sebaobmedzenie na relevantné otázky sa zakladá na nesamozrejmej disciplíne, na ľahostajnosti vyššieho poriadku, ktorá je výdobytkom spoločnosti, ktorá zakúsila, že skúmanie toho, aký dobrý je človek, má sklon viesť k zlu.
Ale Luhmann na nás vznáša ešte väčší nárok. Hovorí o metodologickej dehumanizácii spoločnosti. Znie to strašidelne, ale paradoxne nám vraj toto odľudštenie zaistí rešpekt aj slobodu. Čo taká dehumanizácia znamená? Že na spoločnosť nepozeráme ako na sumu ľudí. Spoločnosť nepozostáva z ľudí, ale z komunikácie. Ale či to nie je práve človek, ktorý komunikuje?
To prirodzene je, ale ako jednotlivec nie je súčasťou komunikácie. Komunikácia je zo svojej podstaty všeobecná – žiadne slovo neoznačuje indivíduum, žiadny môj najvlastnejší problém. Indivíduum je nevysloviteľné – a tak to má zostať, v tom tkvie naša sloboda. Keď komunikujem na úrovni jednotlivých subsystémov, napríklad na úrovni práva, musím svoju jedinečnú záležitosť preložiť do všeobecne nahliadnuteľného a pre právo zrozumiteľného problému.
V komunikácii nie som prítomná ako osoba s konkrétnou minulosťou, zámermi, zvláštnosťami. Musím predložiť tézu, ktorá nikdy nebude úplne stotožniteľná s tým, kým som ja. Kým skutočne som, to je pre spoločnosť nedosiahnuteľné. Svojou komunikáciou síce dodávam zvonka základný ráz, ale na konkrétny komunikačný výkon nesmiem byť redukovaná. Znie to zložito, avšak vyznenie je vlastne banálne. Hovorí sa tým: Odsudzujeme výroky, nie ľudí.
Návrat morálky a nenávisti
Luhmann túto teóriu predložil v druhej polovici dvadsiateho storočia nie ako výzvu, ale ako opis. Pripadalo mu, že práve takto funguje moderný povojnový štát, a práve preto sa pýši priezviskom „slobodný“. Nie že by si nevšímal, že sme pre tento výdobytok ohrození pádom. Nebezpečenstvo pritom nevidel v rozdeľovaní, ale v túžbe po jednote.
Výrazom tejto túžby je morálka. Tá je záchrannou brzdou pred nadmieru zložitou spoločnosťou. Morálka nehľadí na výroky, hneď sa „vešia“ po celom človeku. Ak je niekto zlý človek, ťažko sa nám bude predstavovať, že to bude dobrý lekár, politik alebo učiteľ. Morálka vytvára jasno. Ale za akú cenu? Problém je dvojaký. Po prvé nie je jasné, čo je to „zlý človek“, po druhé sa práve v otázkach dobrého a zlého človeka dosť často mýlime, prinajmenšom rovnako často ako v iných. Ale najpodstatnejšie je toto: Kde začína morálka, končí diskusia.
Luhmann preto prisudzuje etike, ktorú chápe ako reflexiu morálky, zvláštne poslanie: varovať pred morálkou. Tým netvrdí, že ju treba zavrhnúť. Človek je nevyhnutne morálne uvažujúci tvor, ale treba si byť vedomý rizík. Akonáhle druhému v debate naznačím, že si nie som vôbec istá, či sa bavím s dobrým človekom, je po debate, často aj vzťahu. Luhmann ďalej varuje pred nedemokratickosťou morálky: keď moralizujeme politiku, bránime ľuďom v tom, aby si vybrali slobodne politika, ktorý obhajuje ich záujmy. Namiesto toho vystavíme občana obave, že ho podpora konkrétneho politika vylúči zo slušnej spoločnosti.
Čoho sa Luhmann obával, sa dnes naplnilo. Byť politikom znamená mať morálny postoj. Ostatne veľký návrat morálky sledujeme na všetkých úrovniach spoločnosti. Sprevádza to fenomén, pred ktorým Luhmann jasnozrivo varoval. Spoločnosti postavené na morálke nebudú lepšie, existuje nebezpečenstvo, že budú nenávistnejšie: sú to spoločnosti, ktoré nelikvidujú tézy, ale ľudí. V nadsadení povedané, humanizovali sme spoločnosť a človeka pripravili o dôstojnosť.
Zatiaľ čo Luhmann je už štvrťstoročie po smrti, Habermas neprestáva vystupovať na verejnosti ani vo svojich 93 rokoch. Jeho posledná publikácia Nová štrukturálna premena verejnosti dáva v hocičom Luhmannovi za pravdu. Ale predovšetkým mu dáva za pravdu kritika, s ktorou sa stretáva Habermas po tom, čo nedávno druhýkrát vstúpil do debaty týkajúcej sa vojny na Ukrajine. V pojednaní s názvom Výzva na rokovanie nepíše, že Západ nemá dodávať zbrane, ale že je najvyšší čas objasniť si, čo vlastne znamená obľúbený obrat „Ukrajina nesmie prehrať“. Ak dodávame zbrane, nesmieme sa tváriť, že na túto otázku odpovedajú len Ukrajinci. Aj my sme na seba vzali zodpovednosť túto odpoveď hľadať.
Keby bol Habermas na sociálnych sieťach, a veľmi dúfajme, že nie je, dočítal by sa, že je senilný starec, ktorému by už nič nemali tlačiť. Navyše nie je jasné, prečo sa filozof vyjadruje ku geopolitike. Že je putinovec, o tom niet pochýb. Je možné pokrčiť ramenami a povedať si: Čo čakať od sociálnych sietí? Problém je, že prestúpili naše životy a ich tón sa prenáša aj mimo nich. O to cennejšie sú záchranné hlasy tých, ktorí s filozofom úplne nesúznejú, ale voči hrubosti a nenávisti sa ozvú. Robin Alexander, komentátor Die Welt a inak Habermasov oponent, k „debate“ poznamenal: „Toho, koho nemožno odstreliť tým, že ho označíme za krajnú pravicu, čaká totálne zosmiešnenie. Ak sa toho dočkal Habermas, buďte si istí, že to čaká aj vás.“
Cnostná nenávisť?
City majú status menšín. Vraj boli doteraz utláčané dvetisícročnou tradíciou rozumu. Vďaka sociálnym médiám sa môžu konečne premenovať na verejnosti. Z horúčkovosti, s akou prepukajú vášne, sa zdá, akoby si práve vo svojej nereflektovanej, surovej podobe zasluhovali zvláštne uznanie. Akoby nestačilo iba cítiť. Akonáhle sa cit dostaví, treba sa ponáhľať na verejnosť.
Nenávisť je opojná. S drogami má spoločné to, že zmazáva rozdiely. Vlastne si vďaka nej kupujeme očnú chybu. Nenávidieť sa dá len nepresne – akonáhle toho vidíte viac, začnete pochybovať. A to je najväčší nepriateľ nenávisti. Preto si nenávisť nerozumie s myslením. Ale čo neexistuje „dobrá“ nenávisť? Alebo aspoň zrozumiteľná? Nie je nenávisť občas občianskou povinnosťou?
Bertolt Brecht má odpoveď, ktorá ešte nebola prekonaná. Tvárou v tvár nacistickému Nemecku sa budúcim generáciám ospravedlňoval za svoju nenávisť. „Aj nenávisť k nízkostiam robí grimasy. Aj hnevom nad bezprávím hrubne náš hlas. Ach, my, kto sme chceli pôdu pripraviť láskavosti, sami sme nemohli byť láskaví. Vy však, až všetko bude tak ďaleko, že človek človeku bude pomáhať, spomeňte si na nás zhovievavo.“
Brecht bol príliš láskavý. Veril, že sa dostaneme ďalej, a my sme si medzitým vymysleli sociálne siete a rečníme o morálke. Pritom strácame vzťah k úplne prevratnej myšlienke. Možno bledne, ale to, že na ňu človek prišiel, napriek tomu dokazuje jeho veľkosť. Neexistuje právo správať sa k tomu, koho nenávidíme, ako k niekomu, kto je nenávideniahodný. Ľudskosť tkvie vo vhľade, že dôstojnosť nestráca ani najväčší darebák. Je to myšlienka, ktorá tvorí líniu medzi civilizáciou a jej pádom.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.