Christos voskrese! Ako na to odpoviem ja?

Pri najväčšom kresťanskom sviatku Pasche si pravidelne spomeniem na jeden príbeh. Pri ceste vlakom sa v jednom kupé rozprúdila družná debata. Väčšina cestujúcich si všimla dvoch ľudí: rozprávali sa dialektom, ktorý naznačoval, že sú z východného Slovenska.

Keď sa blížila zastávka Žilina, dvihli sa zo sedadiel a začali si zbierať veci. Ktosi sa ich spýtal: „Vy ale asi nebudete zo Žiliny?“ Na to jeden z dvojice hovorí: „Nie, my nepochádzame zo Žiliny. Presťahovali sme sa sem z východného Slovenska, aby sme boli bližšie k synovi.“ „Aha. Syn žije v Žiline.“, odvetil cestujúci chápavo. Východniar pohotovo vysvetlil: „Nie, nie v Žiline, v Chicagu!“

Barometrom mojej viery je človek

Prečo sa mi táto epizóda spája s najväčším sviatkom kresťanov? Možno kvôli tej ozvene: „Aby sme boli bližšie…“ Sviatok Veľkej noci totiž každoročne spôsobuje, že kresťania sa takpovediac sťahujú bližšie k Synovi, Ježišovi Kristovi. Aspoň na pár dní. Niektorí poctivo dodržiavali pôstny trojboj: postili sa, modlili a dávali almužny chudobným. Jedni možno častejšie otvorili Bibliu, iní dokonca nazreli aj do chrámu a navštívili „čistiareň“ spovednice.

Pri týchto zbožných úkonoch sa prirodzene objaví aj pocit, že sme sa „presťahovali“ bližšie k Bohu. Čo to však znamená v praxi? Podľa akej stupnice odmeriam, či som sa naozaj presťahoval(a) bližšie k vzkriesenému Synovi? Jeden test je stopercentne spoľahlivý: Moja blízkosť k Bohu sa odráža na mojej blízkosti k človeku. Barometer lásky svätého Jána sa nedá oklamať: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20) Alebo inými slovami: „Ukáž mi, ako sa správaš k ľuďom aj ja ti poviem, v akého Boha veríš.“

Boh, životu nebezpečný?

V zásade máme na trhu viery na výber len dve možností. Buď si vytvárame svojho boha sami, alebo ho prijímame zvonku. V centre kresťanstva stojí tá druhá cesta. Boh sa postupne odhaľuje v historických udalostiach. Skúsenosť človeka v staršej časti Biblie však hovorí, že je to nebezpečný Boh. Ak sa chcel človek k tomuto Bohu priblížiť, musel sa obrniť zložitými rituálmi. Je paradoxom, že blízkosť Pôvodcu života bola životu nebezpečná. Blízkosť Boha vzbudzovala strach. Až kým si Boh nevzal ľudskú tvár. V Ježišovi z Nazareta na nás hľadí Boh celkom zblízka. Hľadí na nás zvnútra človeka. Čo to pre nás znamená?

„Prečo“ kríža

V Biblii je viacero miest, ktoré podávajú dôležitý obsah geniálne stručným spôsobom. Jedným z nich je aj veta z listu Hebrejom, ktorá sa snaží zhrnúť význam Ježišovej misie, ktorý zomiera na kríži práve preto, aby „svojou smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, teda diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach zo smrti.“ (2,14)

V pozadí pritom stojí úvaha sv. Gregora Naziánskeho o tom, že „čo by Boh nebol prijal, nemohlo byť uzdravené.“ To je dôvod, prečo Boh s ľudskou tvárou prechádza všetkými situáciami nášho života. Bohočlovek vstupuje dokonca do fyzickej smrti, aby ju demaskoval poslednými slovami na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46)

V jadre smrti sa nachádza totálna opustenosť a práve ona naháňa strach. Strach zo smrti je teda vo svojej nahote strachom z opustenosti. V jadre utrpenia Ježiša na kríži nie je fyzická bolesť, ale osamotenosť. Toto nám zjavuje Ježišova smrť na kríži.

„Na čo“ vzkriesenia: láska a strach

Môžeme to maskovať akokoľvek, ale práve táto opustenosť sa skrýva v najhlbšom vnútri každého človeka. Toto je zároveň najväčšie protirečenie: V najhlbšej hĺbke svojho vnútra (srdci) túžime po spoločenstve, no na strane druhej tu zažívame úplnú opustenosť. Výkrik Ježiša na kríži je výkrikom z tohto miesta. Jeho vzkriesenie je zasa víťazstvom, ktoré tento strach premohlo.

Profesor Jozef Ratzinger to vo svojom kultovom diele Úvod do kresťanstva vykreslil jednoduchým obrazom. Je o dieťati, ktoré musí prejsť v tmavej noci hustým lesom. Nestačí, keď mu predtým povieme, že sa nemusí ničoho báť. V okamihu, keď sa dieťa ocitá v temnom lese samo, ovládne ho strach. Nie je to strach pred niečím konkrétnym – je to strach z totálnej opustenosti. Keby to bol strach pred niečím, stačilo by to niečo odstrániť osvedčenými technikami a bolo by po strachu. Ako pomôcť dieťaťu v tomto strachu?

Je tu možnosť: Dieťa stráca svoj strach v okamihu, keď je tu ruka milujúcej osoby, ktorá ho chytí a vedie. Prestáva sa báť, keď je tu láskavý hlas, ktorý ho upokojí. Existuje teda strach, ktorého sa nezbavíme racionálnou cestou. Pomôže len blízkosť milovanej osoby.

Lenže sú momenty, keď taká blízkosť už nie je možná. Dotyk ani slovo lásky k nám už neprenikne. Práve na tento problém smrti dáva odpoveď Kristovo vzkriesenie, čo nádherne zachytáva východná ikona Vzkriesenia. Vidíme na nej Krista, ktorý z pekla doslova vyťahuje Adama a Evu; podáva im svoje ruky. Tento obraz je primerane ozvučený. Východné cirkvi čítajú počas liturgie Paschy slovo o Slove, ktoré sa stalo telom (Jn 1) a zasvietilo do tmy tohto sveta, svet nášho vnútra nevynímajúc.

Aké vzkriesenie? Veď smrť tu stále je!

Vďaka Kristovmu vzkrieseniu môžeme o smrti povedať presne to, čo o každom utrpení a bolesti: Fyzická smrť – podobne ako utrpenie a bolesť – tu aj po smrti a vzkriesení Pána Ježiša stále je. Predsa je tu podstatný rozdiel: teraz je v nej prítomný Boh. V našej fyzickej smrti nás čaká Ježiš Kristus, už tam viac nebudeme. Ježiš vyriešil najväčšie protirečenie nášho bytia.

A ešte obľúbený háčik: Pravdy o Ježišovi Kristovi nie sú samotným vzkrieseným Kristom. Toho musíme stretnúť a zažiť každý osobne. Veľká noc znamená, že Boh sa presťahoval tak blízko, ako sa len dá. Smrť a vzkriesenie Pána Ježiša je jeho cestou, ktorou zostupuje až k môjmu najhlbšiemu strachu, aby som práve tam mohol zažiť tú blízkosť, po ktorej tak túžim. Vzkriesený Kristus je prítomný Kristus, ktorý sám dobre vie, že ten najhlbší strach odstráni len prítomnosť milovanej osoby. Vzkriesenie Ježiša Krista znamená ponuku večného vzťahu lásky: Je to definitívna rozlúčka s vetou: „Bože môj, prečo si ma opustil?!“