Keď v živote nepoznáme nič iné ako súťaž, ťažko nájdeme pokoj a šťastie. Očami postihnutých ľudí vidíme zo sveta viac

Po habilitácii ste sa rozhodli opustiť akademickú sféru. Začali ste učiť na gymnáziu. To je nezvyčajné.

Je to tak, po habilitácii som sa rozhodla, že sa nebudem usilovať o profesúru. Mala som na to niekoľko dôvodov. Jedným z nich bola moja dcéra Carlotta, ktorá by si musela zvyknúť na nové prostredie. Určite by sme sa museli sťahovať. Ale to nebolo to hlavné. Po habilitácii som nadobudla dojem, že sa filozofia natoľko špecializovala, že jej málokto rozumie, a ak mám byť úprimná, nevidela som v tom zmysel.

A začali ste učiť na strednej.

Presne tak, robím to dodnes, ale vrhla som sa aj do mnohých ďalších vecí, napríklad som sa dala na divadlo a režírovala.

Ale teraz ste napísali filozofickú knihu, za ktorú ste boli nominovaná na cenu Tractatus. S filozofiou ste sa teda nerozišli.

Áno, jedného dňa mi dorazila pozvánka, aby som svojou prednáškou otvorila veľký lekársky kongres. Lenže ja som už roky neprednášala. Témou bola otázka: Aký život je hoden žitia? Spočiatku sa mi vôbec nedarilo tému uchopiť. Potom som si však uvedomila, že táto otázka je po prvé kľúčová pre mnoho, ak nie väčšinu ľudí, a že sa po druhé k tejto otázke viaže množstvo predsudkov, ale predovšetkým mi došlo: Veď tá otázka sa ma týka úplne osobne.

A keď som už na prednáške pracovala, pochopila som, že je na čase, aby som prvýkrát hovorila o svojom príbehu. Doteraz o ňom nikto nevedel. Povedala som si, že keď na kongrese bude tisícka lekárov a ja mám také množstvo ľudí osloviť, musím v sebe nájsť odvahu a porozprávať sama za seba, nie sa opierať o to, čo kde kto hovoril. Vtedy som prvýkrát verejne hovorila o Carlotte.

Kniha je to osobitá. Rozprávate o sebe, svojej dcére, sestre, pozeráte sa na problematiku aj sociologickými očami, ale tému rozvíjate filozoficky. Na koho ste mysleli, keď ste knihu písali?

Najprv k prvej časti vašej otázky: Pozvanie na kongres pre mňa bolo prelomové. Bol to impulz, ako znovu objaviť filozofiu. Úplne slobodne, bez akademických obmedzení. Jednoducho som písala, ako sa mi zapáčilo. Nebojím sa povedať, že som sa znova naučila milovať filozofiu. Keď som na knihe pracovala, myslela som hlavne na rodičov detí s postihnutím, ale aj na ľudí starajúcich sa o osoby s demenciou alebo všeobecne na tých, ktorých postihla ťažká choroba. Teraz už vidím, že táto otázka je kľúčová takmer pre každého. Každý sa niekedy počas života dostane do skutočnej tiesne.

Vaša dcéra trpí Robinowým syndrómom, vzácnym genetickým ochorením, ktoré spôsobuje abnormality v raste, ale často je späté aj s duševnými chorobami. Napriek tomu o svoj život vždy bojovala. Vaša sestra stála v tridsiatich siedmich rokoch uprostred života, mala syna, bola zdravá, talentovaná – a vzala si život. Je to trochu mystérium...

Áno, neprestáva to byť záhada. Viete, bolo desivé vidieť, ako moje dieťa musí bojovať o svoje právo na život, o spoločenské uznanie. Naproti tomu moja sestra bola taký živý človek s početnými darmi, o ktoré sa rada delila s ostatnými... Nikdy to nepochopím úplne. Nikdy nenájdem posledný dielik tohto obrazu. Pripadám si ako pes, ktorý je na stope, trebárs sa aj prediera húštinou, ale nakoniec pred ním aj tak vyrastie múr a ďalšia stopa už nie je…

Vo svojej knihe poznamenávate: „Keď uvidíme postihnutého človeka, často si hovoríme: ‚Taká tragédia.' Keď sa dopočujeme o tom, že niekto spáchal samovraždu, hocikedy nás napadne: ‚Aké statočné, aké slobodomyseľné'…“ Takto sa na postihnutie aj samovraždy pozerá často aj filozofia. Prevzali sme od nej tieto stanoviská, alebo ich, naopak, filozofia prebrala od spoločnosti a zvýslovnila ich?

Do oboch, ako do hrôzy z postihnutia, tak do heroizácie smrti, sa premieta silný dôraz na autonómiu, ktorý je vlastný filozofii aj liberálnej spoločnosti. Takže by som najskôr vychádzala zo vzájomného pôsobenia. Filozofiu z toho nemožno „viniť“, vždy preberá to, čo je v spoločnosti. Filozofi nič nevymýšľajú, oni „len“ cizelujú. Ale tým, že tieto predpoklady robia výslovnými, vracajú ich do spoločnosti často v silnejšej podobe. Výsledkom je, že práve situáciu samovraha a človeka s postihnutím vnímame úplne skreslene.

Ale táto myšlienka, že ľudia s postihnutím nemajú právo na život, predsa nie je spätá s liberálnymi spoločnosťami. Aspoň teda dúfam, že práve tieto spoločnosti také hľadisko odmietajú…

Upierať ľuďom s postihnutím právo na život je vlastné predovšetkým predmoderným spoločnostiam. Postihnutie sa predtým chápalo ako trest boží. Toto náboženské hľadisko sa transformovalo do sekulárneho pohľadu, podľa ktorého je postihnutie akási chyba, čo je model prevládajúci celosvetovo. Iste to súvisí s tým, že inakosť vyvoláva strach a hrôzu. Ale vďaka hrobovým nálezom vieme, že aj niektoré veľmi skoré spoločnosti sa starali o postihnutých. Ľudia, ktorí nemohli chodiť, žili roky. Nemôžeme si to teda uľahčovať tvrdením, že je to tak odjakživa, skrátka prirodzená reakcia na deformitu. Nie je to pravda. Skôr si musíme uvedomovať, akú veľkú úlohu zohráva spoločnosť v tom, ako sa pozeráme na ľudí, ktorí nespĺňajú normu. Ale aj dnes je pre osoby so zdravotným postihnutím ťažké získať plné právo na život – svedčia o tom diskusie týkajúce sa prenatálnej diagnostiky.

V knihe tvrdíte, že keby sa filozofia viac zaujímala o život ľudí s postihnutím, veľmi by jej to prospelo. Ako to myslíte?

Ak budú filozofi zohľadňovať ľudí s postihnutím, vymania sa zo svojho jednostranného dôrazu na autonómiu a rozum. Pretože rozumom a autonómiou človeka naozaj nevystihneme. Ale to je celkom zrejmé. Preto chcem zdôrazniť niečo iné: Mnoho ľudí si myslí – kedysi som tak uvažovala aj ja –, že ľudia s postihnutím sú nepochopiteľní, že sú úplne iní. To je zvrátená predstava. Nie je to pravda.

S ťažko chorými ľuďmi hovoríte pravidelne. Čo sa človek ako filozof teda dozvie?

Ľudia s ťažkými postihnutiami majú často veľmi silné predstavy o tom, čo je to napríklad spravodlivosť. Je to logické, zažili veľa nespravodlivosti, často také nespravodlivosti, ktoré zdravý človek vôbec nevníma. Lenže tieto príkoria, ktoré sú pre zdravého neviditeľné, môžu niečo podstatné vypovedať o tom, v akej spoločnosti žijeme. Vďaka ľuďom s postihnutím získavame ostrejší pohľad na seba samého. Bez ich očí vidíme zo sveta príliš málo.

Na začiatku nášho rozhovoru ste poznamenali, že sa vaša dcéra práve vrátila z práce, a dodali ste: „Nepoznám nikoho, kto by pracoval tak rád ako moja dcéra.“ Na druhej strane v knihe uvádzate, že smrť vašej sestry a vášho otca, ktorý tiež spáchal samovraždu, súviseli s prácou. Môžu nás ľudia s postihnutím naučiť novému pohľadu na prácu? Viem, tá otázka je trochu prepiata, ale napadla mi...

Áno, som presvedčená, že tá radosť, to naplnenie, ktoré Carlotta vo svojej práci nachádza, je niečo, z čoho si môžeme veľa odniesť. Problém nás zdravých vidím v tom, že svoju prácu veľmi spájame s vlastným sebavedomím. Akonáhle budeme lepší ako ostatní, budeme silnejší, hovoríme si. To nie je vôbec samozrejmý predpoklad, ale v našej spoločnosti rozšírený. Problém je, že aj vtedy, keď si túto podivnosť, túto súťaživosť vo vzťahu k druhým uvedomíme, nie je ľahké sa z nej vymaniť. Naša spoločnosť túto ctižiadosť odmeňuje. Akademický svet z nej žije… A iste, určitá miera súťaživosti je podstatná. Keď však nepoznáte nič iné ako súťaž, ťažko nájdete pokoj a šťastie.

Ale je dosť paradoxné tvrdiť, že práve ľudia s ťažkým postihnutím toto vedia...

Lenže je to pravda. Alebo lepšie: žijú život, ktorý ich to naučí. Moja dcéra netúži byť lepšia ako ostatní. To zdieľa s ďalšími postihnutými ľuďmi, ktorí majú úžasne vycizelovaný cit pre to, čo nevedia, čo nikdy nezvládnu. Ich výhodou je, že toto vedomie veľmi skoro včlenia do svojho života, do svojho sebapoňatia, a potom tým už netrpia. Takto sa prirodzene a spontánne vyrovnávajú s vlastnými chybami a obmedzeniami – a to je cesta ku šťastiu. My všetci máme chyby, ktoré nikdy neodstránime, akurát že sa s ich existenciou často nevyrovnáme za celý život.

Skutočne existujú prieskumy, podľa ktorých ľudia s postihnutím uvádzajú vyššiu životnú spokojnosť ako zdraví ľudia. Odvolávate sa na fenomén druhého života…

Áno, táto vyššia kvalita ľudí s postihnutím, o ktorých je dobre postarané, to je celkom známy fenomén, hoci je pre zdravého človeka, ktorý mnohokrát nepozná žiadnu osobu s postihnutím, prekvapivý.

Ale k tomu „druhému životu“. O tomto pojme sa hovorí vo vzťahu k ľuďom, ktorí boli zdraví a náhle počas života vážne ochoreli. V knihe rozprávam o Karlovi-Heinzovi Pantkovi, ktorý ochorel takzvaným syndrómom uzamknutia. To je skutočne ťažké postihnutie, pacientovi nezriedka ochrnie celé telo. Pán Pantke odviedol nesmiernu prácu v tom, že po tom, čo prekonal najhorší šok, začal horúčkovito pracovať na tom, aby dostal informácie o tejto chorobe medzi ľudí. Ale nešlo mu o to, aby ľudia vedeli, ako pacienti trpia. Chcel, aby ľudia vedeli aj to, čo je možné získať. Práve v tejto súvislosti napísal knihu s názvom Druhý život.

Píše v nej: „Prídete o všetko, ale práve tým si uvedomíte hodnotu samotného života.“ To je najdôležitejšia veta, na ktorú som pri práci na knihe narazila. Nemôžem povedať, že jej úplne rozumiem, ale tuším, že sa tým hovorí niečo podstatné. S pánom Pantkem som viedla nespočetné množstvo rozhovorov a okrem iného mi povedal: „Hodnota života samého – to je to, čo naša spoločnosť nevidí.“ Ako tomu porozumieť? Vysvetľujem si to napríklad aj na príbehoch ľudí, ktorí sa rozhodli odísť do kláštora. Aj oni sa všetkého vzdávajú, ale nie preto, aby sa cítili chudobnejší. Nie, oni chcú cítiť viac, preto tam predsa idú. Zdá sa mi, že tá veta sa dotýka aj jednej rozšírenej ilúzie: že ľudia sa stávajú sami sebou tým, že sa stávajú bohatšími – majetkom, schopnosťou, priateľmi –, ale možno sa stávame sami sebou tým, že šetríme. Alebo že by sme práve v tom šetrení niečo hrozne dôležité zakúsili, niečo, z čoho žijeme? Takto o tom premýšľam.

Téma druhého života sa objavuje aj v súvislosti so samovraždou. V knihe rozprávate o žene, ktorá prežila pokus o samovraždu. Policajt jej mal vtedy povedať vetu, ktorá pre ňu bola rozhodujúca: „Darom ste dostali druhý život. Urobte z toho niečo.“ Keď sa pozriem na vaše komentáre k samovražde, sú nesmierne kritické voči spoločnosti, ktorá má vraj sklon samovrahov heroizovať. Čo tým myslíte?

Pozrite, po čom túžia tí, ktorí sa vrhajú do smrti? Veľakrát hľadajú pokoj. Lenže smrť nie je pokoj. Pokoj musíme nájsť v živote. Priznám sa, že počas svojej práce na knihe som sa stala veľmi kritickou voči asistovanej samovražde. To je téma, o ktorej sa teraz vášnivo diskutuje v Nemecku. Ľudia obhajujúci právo na asistovanú samovraždu sa opierajú o akúsi absolútnu slobodu, a akonáhle niečo namietnete, cítia sa napadnutí.

Nedávno som v diskusii spomenula, že ona žena, ktorá skočila zo strechy, našťastie, prežila. Oboril sa na mňa ktosi z publika: „Ako môžete povedať našťastie?! Veď chcela zomrieť!“ Mnohí to chápu tak, že aj smrť patrí do sféry našej slobody. S tým nesúhlasím, avšak bez ohľadu na to treba rozlišovať. Na jednej strane tu máme problém, na ktorý ma upozornili gerontológovia: Ako sa vysporiadať s veľmi starými ľuďmi, ktorí sú hospitalizovaní, vedia, že ich už nič nečaká, že sa už nikdy nepozrú domov alebo sa nikdy sami nenajedia. Smrť tu znamená odpútať ich od techniky, bez ktorej by už nežili.

Lenže potom tu máme prípady mladých ľudí. A zvlášť s ohľadom na týchto mladých alebo mladších ľudí chcem povedať úplne jasne: „Nie, samovražda nie je len osobné rozhodnutie. Je to osobná tragédia a tragédia pre blížnych.“ Môj otec spáchal samovraždu, keď som mala sedemnásť, moja sestra o dvadsať rokov neskôr. Každý trochu premýšľavý človek má povinnosť vziať do úvahy, že môže založiť takzvaný efekt napodobiteľa, že smrť vlastnou rukou vtiahne do svojej rodiny ako riešenie svojho druhu. Viete, to nie je vôbec vzácny jav. V mnohých rodinách sa vinie história samovrážd.

Nehovoríte to úplne explicitne, ale vyložila som si to tak, že samovražda vášho otca a vašej sestry súvisela v oboch prípadoch s prácou. Náš nie vždy zdravý vzťah k práci skúmate aj na pozadí sociologických výskumov. V našej spoločnosti máme buď príliš málo práce, prípadne vôbec žiadnu prácu, alebo, naopak, príliš veľa práce. Oboje je výzvou a oboje nás uvrháva do zúfalstva...

Áno, asi máte pravdu, hoci som si to možno takto jasne neuvedomila. Ale áno, zrejme je fakt, že obe samovraždy súviseli s prácou... Viete, vlastne ma šokuje, že v našej spoločnosti považujeme za menej hanebné sa zabiť ako povedať: „Je toho na mňa veľa. Miznem. Dávam výpoveď. Takto ja žiť nechcem.“

Nie je ten druhý variant odvážnejší, priamejší, dospelejší? Veď sa na vec pozeráme často úplne zvrátene. Namiesto toho, aby sme sa naučili zastávať tento postoj, začali sme teraz šermovať s pojmom reziliencie. Často teraz počúvame: „Staňte sa odolnejšími, znesiete toho viac.“ Myslím, že by sme na to mali ísť inak a vedieť povedať: „Pozrite, ja v týchto podmienkach pracovať nebudem a nechoďte na mňa s rezilienciou. Dajte mi jednoducho pokoj.“ Napadá ma k tomu však ešte jedna vec. Žijeme v spoločnosti, v ktorej práca nesmie byť nikdy iba prácou. Musí byť výzvou. Neustále sa máme prekonávať, čo znamená chodiť po hrane. Iste, v každej spoločnosti je určité percento ľudí, ktorí si život bez takýchto výziev nevedia predstaviť. Ale som presvedčená, že prevažnú väčšinu ľudí toto jednoducho ničí.

Vaša kniha ústi do paradoxu, alebo skôr, miernejšie povedané, do jednej pozoruhodnej asymetrie. Keď mi niekto povie: „Môj život je hoden žitia,“ musím to rešpektovať. Ale keď mi niekto povie: „Môj život nie je hoden žitia,“ nesmiem to len tak akceptovať... Ako to?

Je skrátka chyba myslieť si, že tieto dve vety sú na rovnakej úrovni. Keď mi niekto s ťažkým zdravotným postihnutím povie: „Môj život stojí za to žiť,“ mojou úlohou je spozornieť a počúvať, pretože ten človek sa mi pravdepodobne chystá povedať niečo, na čo by som sama ako zdravý človek neprišla. Ale keď mi niekto povie: „Môj život nie je hoden žitia,“ je mojou povinnosťou snažiť sa pochopiť jeho situáciu a hľadať spôsoby, ako mu dať nádej. Nedá sa len tak pokrčiť ramenami a povedať: „Aha, vďaka za informáciu, tvoj život – tvoja autonómia.“

Na druhej strane je tiež fakt, že nikto si nesmie myslieť, že bude druhého opravovať. Nedá sa teda takému človeku namietať: „Nehovor, ja to viem lepšie. Tvoj život je hoden žitia.“ To sa často deje v náboženských kontextoch a je to podľa mňa podobne hlúpe ako prvá reakcia. My predsa dobre vieme, že to, ako druhí posudzujú svoj život, súvisí s tým, v akej spoločnosti žijeme. Tieto súdy sú prednášané na konkrétnom spoločenskom pozadí. Ak je niekto presvedčený, že jeho život nie je hoden žitia, nejde o súkromné rozhodnutie. Máme povinnosť opýtať sa: Napadá nás niečo, čo môžeme urobiť pre to, aby tento človek začal mať svoj život aspoň trochu rád? Krok za krokom? Možno nie, možno zlyháme, ale máme povinnosť tento krok urobiť.

Tomuto kroku hovoríte nádej.

Áno, tento krok je bytostne spätý s nádejou. Keď zomrel môj otec, mala som sedemnásť a cítila som sa hrozne, bol to môj najbližší človek. O mnoho rokov neskôr, keď mi zomrela sestra, som bola na tom znova mizerne a zatúžila som zistiť, ako som sa vtedy z toho otrasu dostala. Celý život si vediem denník, a tak som ho vytiahla a započítala sa do textu svojho mladistvého ja. Vydesilo ma to. Život mi pripadal beznádejný, ani ja som nechcela žiť.

Ale postupne, v priebehu roka až dvoch, sa čosi začalo meniť. Zrazu som cítila budúcnosť. Svitla mi nádej. „Ľudský život je čosi, v čom sa krok za krokom vytvára priestor na nádej,“ napísal Ludwig Wittgenstein. To je pravda, človek musí byť trpezlivý. V tých sedemnástich som prvýkrát pochopila, čo je to nádej. A moja posledná kniha nádejou končí. Pre mňa je kľúčové, že nádej bytostne súvisí s vôľou, ale nesplýva s ňou. Nádej je skôr postoj, ktorý rastie – ale musíte jej to dovoliť a číhať na ňu. Pokiaľ dúfate, že vyhráte v lotérii, ale nekúpite si žreb, nemáte nárok dúfať... Ale nádej nie je nikdy len aktívna. Nikdy nie je celkom v našej moci – je veľmi dôležité uvedomiť si aj tento pasívny rozmer života.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.