Rozhovor sme viedli na diaľku, napriek tomu som sa cítila, akoby som bola u švajčiarskej filozofky Barbary Schmitzovej doma. Nielenže som sa zoznámila s jej obrovským psom, ktorý po amputácii chodí po troch, hlavne som sa mohla opýtať jej dcéry Carlotty, aké pre ňu je, že sa jej príbeh objavuje v matkinej knihe. „Som neskutočne hrdá,“ odpovedá drobné dievča. Kniha je o Ullinej samovražde a Carlotinom narodení. Ulla je sestra Barbary Schmitzovej a v mladosti si vzala život, Carlotta sa narodila s ťažkým postihnutím. Ako sa k týmto dvom výzvam postaviť ako filozofka?
Po habilitácii ste sa rozhodli opustiť akademickú sféru. Začali ste učiť na gymnáziu. To je nezvyčajné.
Je to tak, po habilitácii som sa rozhodla, že sa nebudem usilovať o profesúru. Mala som na to niekoľko dôvodov. Jedným z nich bola moja dcéra Carlotta, ktorá by si musela zvyknúť na nové prostredie. Určite by sme sa museli sťahovať. Ale to nebolo to hlavné. Po habilitácii som nadobudla dojem, že sa filozofia natoľko špecializovala, že jej málokto rozumie, a ak mám byť úprimná, nevidela som v tom zmysel.
A začali ste učiť na strednej.
Presne tak, robím to dodnes, ale vrhla som sa aj do mnohých ďalších vecí, napríklad som sa dala na divadlo a režírovala.
Ale teraz ste napísali filozofickú knihu, za ktorú ste boli nominovaná na cenu Tractatus. S filozofiou ste sa teda nerozišli.
Áno, jedného dňa mi dorazila pozvánka, aby som svojou prednáškou otvorila veľký lekársky kongres. Lenže ja som už roky neprednášala. Témou bola otázka: Aký život je hoden žitia? Spočiatku sa mi vôbec nedarilo tému uchopiť. Potom som si však uvedomila, že táto otázka je po prvé kľúčová pre mnoho, ak nie väčšinu ľudí, a že sa po druhé k tejto otázke viaže množstvo predsudkov, ale predovšetkým mi došlo: Veď tá otázka sa ma týka úplne osobne.
A keď som už na prednáške pracovala, pochopila som, že je na čase, aby som prvýkrát hovorila o svojom príbehu. Doteraz o ňom nikto nevedel. Povedala som si, že keď na kongrese bude tisícka lekárov a ja mám také množstvo ľudí osloviť, musím v sebe nájsť odvahu a porozprávať sama za seba, nie sa opierať o to, čo kde kto hovoril. Vtedy som prvýkrát verejne hovorila o Carlotte.
Kniha je to osobitá. Rozprávate o sebe, svojej dcére, sestre, pozeráte sa na problematiku aj sociologickými očami, ale tému rozvíjate filozoficky. Na koho ste mysleli, keď ste knihu písali?
Najprv k prvej časti vašej otázky: Pozvanie na kongres pre mňa bolo prelomové. Bol to impulz, ako znovu objaviť filozofiu. Úplne slobodne, bez akademických obmedzení. Jednoducho som písala, ako sa mi zapáčilo. Nebojím sa povedať, že som sa znova naučila milovať filozofiu. Keď som na knihe pracovala, myslela som hlavne na rodičov detí s postihnutím, ale aj na ľudí starajúcich sa o osoby s demenciou alebo všeobecne na tých, ktorých postihla ťažká choroba. Teraz už vidím, že táto otázka je kľúčová takmer pre každého. Každý sa niekedy počas života dostane do skutočnej tiesne.
Vaša dcéra trpí Robinowým syndrómom, vzácnym genetickým ochorením, ktoré spôsobuje abnormality v raste, ale často je späté aj s duševnými chorobami. Napriek tomu o svoj život vždy bojovala. Vaša sestra stála v tridsiatich siedmich rokoch uprostred života, mala syna, bola zdravá, talentovaná – a vzala si život. Je to trochu mystérium…