Ako to, že ľudia, ktorým – ako sa zdá – nič podstatné nechýba, si svoj život mnohokrát nevážia, zatiaľ čo tí s rádovo horšími kartami sa oň bijú?
Túto otázku si položila švajčiarska filozofka Barbara Schmitzová v knihe Aký život je hoden žitia? (2022) a nejde tu o teoretické cvičenie. Tá samovrahyňa bola filozofkina sestra a dieťa s ťažkým postihnutím jej dcéra.Kniha vyniká osobitosťou aj vyrovnanosťou.
Autorka mohla napísať dielo spadajúce do žánru zúčtovania: spoločnosti, ktorá nemienila prijať jej dcéru, by bolo čo vracať. Spoločnosť sa vraj navyše priplietla aj do osudu jej sestry. Nie je šokujúce, ako ľahostajne prijímame vysoký počet samovrahov? Dôvodom je podľa nej fakt, že ľudí umierajúcich vlastnou rukou máme sklon heroizovať, vidieť v nich stelesnenie slobody. Zlosť, táto choroba súčasnosti, je však autorke cudzia.
Zúčtovať by mohla aj s filozofiou. Platón ľuďom s postihnutím upieral právo na bytie a dnes hovoria niektorí myslitelia o ľuďoch s demenciou ako o „postosobách“. Autorka si pritom nemyslí, že by myslitelia niesli výlučnú zodpovednosť za to, ako sa pozeráme na telesne a duševne postihnutých – veď len preberajú predpoklady spoločnosti.
Ale celkom nevinní títo myslitelia nie sú: prevzaté spoločenské intuície cizelujú a zosilnené ich vracajú do spoločnosti. Fatálne je to podľa Schmitzovej práve pre ľudí s postihnutím a pre samovrahov. Pohľad na ich situáciu je pokrivený. Autorka napriek tomu filozofov neokrikuje ani nevychováva. Skôr poukazuje na možnosti, ako byť predsa len vnímavejší – aspoň tam, kde ide o životy.
Čo sa naučiť od chorých
Keď mala Barbara Schmitzová krátko po tridsiatke, narodila sa jej dcéra, ktorá nevyzerala ako ostatné deti. Carlotta sa navyše začala vývojovo oneskorovať a čoskoro jej diagnostikovali Robinowov syndróm. Pacientom trpiacim týmto ochorením sa nevyvíja správne kostra, mávajú kratšie končatiny a menšiu hlavu, v prípade Carlotty sa pridružila aj duševná choroba.
Matka odišla z akademickej sféry a stala sa stredoškolskou učiteľkou, aby mala viac času na dcéru. Filozofiu však neopustila. Zaujímalo ju, či sa myslitelia nemôžu od ľudí s postihnutím niečo naučiť.
Schmitzová vyšla z predpokladu, ktorý nie je prevratný. Ak budú filozofi zohľadňovať ľudí s postihnutím, vymania sa z jednostranného dôrazu na autonómiu a rozum. Ale to nie je nijako originálne. Práve tejto jednostrannosti sú si myslitelia vedomí od druhej svetovej vojny. Okrem iného sa ukázalo, že vo vnútri čírej racionality klíči jej vlastná forma zvrátenosti. Za podpory vedcov išlo aj v koncentračných táboroch o roztriedení života, ktorý je, respektíve nie je hoden žitia.
Pozoruhodnejšie je niečo iné. Ľudia žijúci s postihnutím nás vraj môžu posunúť v klasických filozofických otázkach, napríklad v tej týkajúcej sa spravodlivosti. Je to logické, títo ľudia zažívajú typy nespravodlivosti, o ktorých zdraví ľudia nemajú potuchy. Príkoria, ktoré sú pre zdravého neviditeľné, môžu niečo podstatné vypovedať o tom, v akej spoločnosti žijeme. Inými slovami, očami týchto ľudí získavame ostrejší pohľad na seba samých.
V rozhovore, ktorý som s autorkou nad knihou viedla, upozorňuje Barbara Schmitzová ešte na jeden konkrétny príklad, v ktorom nám ľudia s postihnutím môžu pomôcť. Máločo je dnes takým zdrojom zmyslu aj nešťastia ako práca. Sama autorka spomína na to, ako jej otec, informatik, za sústavného úsilia vybudoval úspešnú rodinnú firmu. Aj jej sestra bola v plnej permanencii a ona sama tiež veľmi rada pracuje. Lenže nezdravý vzťah k práci stál aj v pozadí samovraždy sestry i otca. Oprieť sa prirodzene možno aj o sociologické štúdie: na príklade Nemecka ukazuje, že ľudia majú buď príliš málo práce, alebo sú, naopak, preťažení.
Isteže, problém nie je v práci samej, tá je životodarná, ale v tom, ako veľmi ju spájame so sebavedomím. Domnievame sa, že ak budeme lepší ako ostatní, budeme silnejší. Aj v prípade ctižiadostivosti, samozrejme, platí, že určitá miera je zdravá. Ale ak nepoznáme nič ako súťaž, ktorá potom prestupuje aj našimi vzťahmi k blízkym, môže nám začať byť úzko. A tým blízkym tiež.
Sporným prínosom je podľa autorky aj sklon chápať prácu takmer výlučne ako výzvu a znehodnocovať nedobrodružné rutinné zamestnanie. V každej spoločnosti budú existovať ľudia, ktorí túžia po sústavnom prekonávaní seba samého, a teda pôjdu vždy po hrane. Zdá sa však, že nemalú časť ľudí podobné nastavenie skôr ničí, než rozvíja.
Práve v tejto veci môžu byť tí, ktorí sa bijú s postihnutím, inšpiráciou. Autorka, prirodzene, nemá na mysli len to, že týmto ľuďom nezostáva nič iné, len potlačiť súťaživosť v prospech spolupráce. To je banálne. Skôr si všíma ich vycibrený cit pre to, čo nevedia a o čo sa teda ani nepokúšajú, čo ani nechcú. Inými slovami, podstatné je vedieť si formulovať nedeštruktívne výzvy – také, ktoré neprekračujú hranice možného. Mnohí zdraví toto podľa Schmitzovej nevedia. Tu sme pritom pri pôvode podstatného typu nešťastia: chcieť sa prekonávať tam, kde nám chýbajú schopnosti, kde nás robia nespokojnými, a, naopak, platí, že náležité zaobchádzanie s psychickými, fyzickými i intelektuálnymi možnosťami je podmienkou spokojnosti.
Keby mala Schmitzová pravdu a postihnutí ľudia sa s nástrahami vysporiadali skutočne lepšie, potom by to mohlo znamenať, že vedú spokojnejší život. Ale to je vskutku neintuitívne. Avšak presne to dokladuje množstvo výskumov a sama filozofka to zažila vo vlastnej rodine. Zdravá sestra so všetkými možnosťami nepovažovala svoj život za cenný, žena s ťažkým postihnutím áno. Čo stojí za touto záhadou?
Podľa Schmitzovej nájdeme odpoveď najľahšie, ak sa zameriame na ľudí, ktorí vážne ochoreli v priebehu života. Rozpráva preto o Karlovi-Heinzovi Pantkem, fyzikovi, ktorého v štyridsiatke postihla mŕtvica a následne takzvaný syndróm uzamknutia. Človek je v tomto stave takpovediac uväznený vo svojom tele, čo môže v najhoršom prípade znamenať, že pacient ochrnie až po tvárové svaly.
Karl-Heinz Pantke prešiel krutým obdobím. Prekonal mnohoročnú depresiu spätú so zisťovaním, čo všetko už nikdy nebude môcť. „V jednej fáze som musel odovzdať takmer všetko,“ hovorí. Ale po tomto období mu telo niektoré pohyby začalo umožňovať, takže sa mohol začať s veľkými ťažkosťami a pomaly znova hýbať.
Vtom sa pustil do horúcej práce na knihe Druhý život, ktorá pozostáva z rozhovorov s podobne postihnutými. Ako napovedá názov, nešlo mu o to, aby sa verejnosť dozvedela, aká hrozná je to choroba, hoci je to pravda. Predovšetkým chcel Pantke dostať medzi ľudí informáciu, že táto krajná skúsenosť človeku niečo aj dáva, niečo podstatné.
„Prídete o všetko, ale práve tým si uvedomíte hodnotu života samého,“ poznamenáva. Čo je veta, ktorú Barbara Schmitzová považuje za kľúčovú. Hodnota života samého, to je totiž aj to, čomu súčasná spoločnosť nerozumie. Sama ju interpretuje ako schopnosť najneskoršej revízie nárokov, ktoré na človeka kladú druhí a tiež aj on sám. Tým sa – paradoxne v postihnutí – otvára nové hracie pole. Ostatne niekoľko ťažko postihnutých ľudí z Pantkeho knihy poznamenáva, že vnútornej slobode sú v chorobe bližšie, než keď boli v zdraví.
Samovrahovia a tragédia blízkych
O tom, že málo uznávame hodnotu života samého, svedčí podľa Schmitzovej doslova fatálna idealizácia smrti. „Odpočívaj v pokoji,“ hovorí sa v náboženskom slovníku, ktorý však filozofka odmieta. Tieto slová môžu poskytovať útechu pre pozostalých, ale platia pre mŕtvych? Našou povinnosťou je hľadať pokoj v živote, smrť však nie je pokoj. Smrť je smrť.
Pritom si všíma zarážajúcu ľahostajnosť, s ktorou spoločnosť prijíma vysoké počty samovrážd. V Nemecku je to na desaťtisíc dobrovoľne ukončených životov ročne. Často ide o skrat a takmer vždy nielen o osobnú tragédiu. Svedčí o tom napríklad okolnosť, že z 515 ľudí, ktorých zachránili zo sanfranciského Golden Gate Bridge, tohto raja samovrahov, si na život znova siahlo necelých päť percent z nich.
Schmitzová odmieta pozerať sa na samovraždu ako na čisto osobné rozhodnutie. Pripomína svoju rodinnú históriu samovrážd. Tradícia samovrážd tiahnuca sa naprieč rodinami nie je výnimočný fenomén.
Kde je život, smie byť nádej
Tým sa dostávame k najpozoruhodnejšej aj najspornejšej časti knihy. Schmitzová je presvedčená, že veta „Môj život je hoden žitia“ a veta „Môj život nie je hoden žitia“ nie sú rovnaké. Prvý výrok máme povinnosť prijať, druhý, naopak, prijať nesmieme, aspoň nie hneď. Ak niekto vysloví to druhé, musíme zvážiť, že ľudia podobné súdy prednášajú na pozadí konkrétnej spoločenskej situácie.
Autorka tým myslí, že nikdy nejde len o súkromné rozhodnutie, nikdy len o autonómiu. Preto podľa Schmitzovej platí: „Máme povinnosť opýtať sa: napadá nám niečo, čo môžeme urobiť pre to, aby daný človek začal mať svoj život aspoň trochu rád? Krok za krokom? Možno nie, možno zlyháme, ale máme povinnosť tento krok urobiť.“ Ten krok nazýva nádejou.
Nádej súvisí s vôľou, ale nesplýva s ňou. Pokiaľ dúfate, že vyhráte v lotérii, avšak nekúpite si žreb, nemáte nárok dúfať. Dúfanie je odhodlanie kúpiť si každý deň lístok na zajtrajšok. Ľudia žijúci životy hodné žitia sa podľa autorky vyznačujú tým, že to vedia: kúpiť si lístok a vyčkávať. Byť aktívny aj pasívny a hlavne vedieť, kedy treba ísť vpred a kedy sa treba stiahnuť a na možnosti číhať. Zdá sa, že nie zriedkakedy majú túto schopnosť tí istí, ktorí kedysi o všetko prišli. Aká tragédia, že ich toto stretlo? Sčasti áno, ale záhada tkvie asi v tom, že pokiaľ človek žije, nič nemusí byť len tragédia.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.