Tragédia samovrahov, sila chorých

Zdravá žena, navyše matka dospievajúceho syna, sa stane obeťou samovraždy, zatiaľ čo ťažko choré dieťa sa bije o právo na život. Ako to, že ľudia, ktorým – ako sa zdá – nič podstatné nechýba, si svoj život mnohokrát nevážia, zatiaľ čo tí s rádovo horšími kartami sa oň bijú? Túto otázku si položila švajčiarska filozofka Barbara Schmitzová v knihe Aký život je hoden žitia? (2022) a nejde tu o teoretické cvičenie. Tá samovrahyňa bola filozofkina sestra a dieťa s ťažkým postihnutím jej dcéra.Kniha vyniká osobitosťou aj vyrovnanosťou. Autorka mohla napísať dielo spadajúce do žánru zúčtovania: spoločnosti, ktorá nemienila prijať jej dcéru, by bolo čo vracať. Spoločnosť sa vraj navyše priplietla aj do osudu jej sestry. Nie je šokujúce, ako ľahostajne prijímame vysoký počet samovrahov? Dôvodom je podľa nej fakt, že ľudí umierajúcich vlastnou rukou máme sklon heroizovať, vidieť v nich stelesnenie slobody. Zlosť, táto choroba súčasnosti, je však autorke cudzia.Zúčtovať by mohla aj s filozofiou. Platón ľuďom s postihnutím upieral právo na bytie a dnes hovoria niektorí myslitelia o ľuďoch s demenciou ako o „postosobách“. Autorka si pritom nemyslí, že by myslitelia niesli výlučnú zodpovednosť za to, ako sa pozeráme na telesne a duševne postihnutých – veď len preberajú predpoklady spoločnosti.