Dno štyridsiatnikov. Existuje kríza stredného veku?
Mladosť zostarla. Za jej stelesnenie sa doteraz považovali mileniáli. Tí najstarší z nich sa však narodili v roku 1980, takže tí najstarší sú už po štyridsiatke, väčšina mileniálov sú tridsiatnici. A to znamená jediné: buď sú uprostred krízy stredného veku, alebo na nich čo nevidieť doľahne.Nesúhlasíte? Pravdepodobne máte aj vy krízu stredného veku spätú skôr s päťdesiatnikom, ktorý si zaobstaral nové auto a milenku. Tým sme pri samom probléme „kríza stredného veku“. Pojmy zhŕňajúce zložité a individuálne psychosociálne procesy uprostred nemenej zložitého sveta bývajú zmesou karikatúry a pravdy. Jedni si myslia, že mileniáli sú na krízu príliš mladí, druhí, že kríza stredného veku je výmysel.K prvému treba povedať, že prinajmenšom v logike života dáva zmysel umiestniť túto krízu do polovice produktívneho života. Napríklad Albert Camus, ktorý v Mýte o Sizyfovi tvrdí, že len čo človek povie „mám tridsať“, hovorí „starnem“ a má najskôr pravdu. Naopak, v snahe uprieť ľuďom, ktorých považujeme za mladých, starnutie, sa zračí častý omyl: títo ľudia sa domnievajú, že starnúť môže človek, až keď je starý.Druhá otázka je, či niečo ako kríza stredného veku vôbec existuje. Okrem (pravdepodobného) omylu, že sa táto kríza týka výlučne päťdesiatnikov, sa totiž rozšírila predstava, že je to výsada, prípadne výmysel zaistených, väčšinou rozmaznaných mužov. Vraj je to ospravedlnenie, azda priamo výhovorka viac než realita. Tento termín si údajne vymysleli muži, aby sa mohli správať bezohľadne – a zase zvíťazili: spoločnosť im to nielen toleruje, ešte o tom báda.Možno je spomínaná kríza výhovorka, ale pravda je, že to nemusí spochybňovať jej realitu. My podľa hocijakých výmyslov žijeme. Nakoniec, sociológovia sa na krízu stredného veku v poslednom čase zamerali znova. Povedali si, že to, či má nejakú podstatu, budú môcť zistiť práve pohľadom na mileniálov. Tí by teraz mali krízou prechádzať alebo sa na ňu chystať, lenže im na rozdiel od ich rodičov práve status a prostriedky na obstaranie klasických doplnkov chýbajú. Autá aj milenky niečo stoja. Znamená to, že mileniáli túto krízu neprežijú? Že starnú pomalšie? Alebo bude mať ich kríza nezvyčajné podoby?Míľniky na ceste jedného pojmu
Ilustračné foto: Profimedia.sk
Ilustračné foto: Profimedia.sk
Najprv treba dať za pravdu tým, ktorí krízu stredného veku považujú za relatívne nedávny objav. Tradične sa spája s rokom 1957. Kanadský psychoanalytik Elliott Jaques vtedy predniesol prednášku, v ktorej sa oprel o biografiu umelcov a mysliteľov. Tvrdil, že medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou sa niečo deje. Niektorí, hoci napríklad tvorili veľkolepé diela, sa odmlčia a potom zmiznú, iní sa tiež odmlčia, ale po niekoľkých rokoch vytvoria niečo skutočne veľkolepé. To prvé platí napríklad o Gioacchinovi Rossinim, to druhé o Johannovi Wolfgangovi Goethem. Rossini napísal v 37. roku života najúspešnejšie opery, a hoci žil ďalších štyridsať rokov, už takmer nekomponoval. To Goethe si v tridsiatich siedmich naordinoval dvojročné prázdniny v Taliansku a potom napísal Fausta.
Jaquesova prednáška nezapôsobila. Autor to však nemienil vzdať, už preto, že mal štyridsať rokov a sám prechádzal tým, čo pomenoval. Na motívy prednášky preto spísal odborný článok Smrť a kríza stredného veku. Vyšiel roku 1965 a viac v ňom zohľadnil prostého človeka, ktorý túto krízu nemusí prežívať nijako dramaticky. Obyčajne siahne len o niečo častejšie po alkohole, obzerá sa po mladých ženách, niekto sa vrhne do promiskuitnejšieho životného štýlu. Ale človek – a autor tým zjavne myslí muža –, si tiež začína budovať sieť lekárov a na alternatívnu liečbu chronických neduhov už nereaguje povýšenecky. Tento opis nesedí len na akéhokoľvek štyridsiatnika, mohli by sa v ňom rozpoznať celé šesťdesiate roky minulého storočia. Žeby sa pojem vtedy uchytil preto, že kríza stredného veku dopadla na celý západný svet?
Nie je to také jednoduché. Odborné pojmy sa obvykle nestávajú súčasťou populárnej kultúry, toto súslovie sa ňou však stalo. Zásluhu na tom nemá spomínaný psychoanalytik, ale novinárka Gail Sheehyová a jej kniha Sprievodca dospelosťou (1974). V nej si všíma, ako rôzni psychológovia veľkoryso prehliadajú ženy. Pritom práve pre ne platí, že len kríza ich môže zachrániť. Ženy majú skôr než muži krízu využiť, čo vraj znamená uvedomiť si, že teraz, keď odrastajú deti, bije ich hodina. Nech teda opustia domovy a stanú sa slobodnými. Naopak, muži nech rozvíjajú svoju opatrovnícku stránku a venujú sa domácnosti.
Novinárka využila akademický pojem strategicky a z knihy sa stal celosvetový bestseller. Lenže tým skôr budil fenomén podozrenia. Naozaj nejde o koncepčnú bublinu, prípadne o pojem, ktorým si jedno či druhé pohlavie rieši svoje účty so svetom?
Prinajmenšom v určitom zmysle urobil pochybnostiam prietrž výskum, z ktorého vyplynulo, že štyridsiatnici patria celosvetovo k najmenej spokojným ľuďom. V štúdii z roku 2008 ukázali David Blanchflower a Andrew Oswald, že ľudia udávajú naprieč sedemdesiatimidvoma krajinami vysokú spokojnosť v ranej dospelosti, okolo tridsiatky začínajú byť frustrovaní a svoje dno dosahujú ako štyridsiatnici. Najneskôr v päťdesiatpäťke začína cesta nahor. Môže prekvapiť, že následne vyšli štúdie, ktoré obdobný cyklus potvrdili v prípade šimpanzov a orangutanov. Ich spokojnosť hodnotili ošetrovatelia a závery vraj boli jasné: aj životný komfort opíc klesá ku dnu v polovici ich životnej púte.
Príde si kríza aj pre mileniálov?