Dno štyridsiatnikov. Existuje kríza stredného veku?

Najprv treba dať za pravdu tým, ktorí krízu stredného veku považujú za relatívne nedávny objav. Tradične sa spája s rokom 1957. Kanadský psychoanalytik Elliott Jaques vtedy predniesol prednášku, v ktorej sa oprel o biografiu umelcov a mysliteľov. Tvrdil, že medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou sa niečo deje. Niektorí, hoci napríklad tvorili veľkolepé diela, sa odmlčia a potom zmiznú, iní sa tiež odmlčia, ale po niekoľkých rokoch vytvoria niečo skutočne veľkolepé. To prvé platí napríklad o Gioacchinovi Rossinim, to druhé o Johannovi Wolfgangovi Goethem. Rossini napísal v 37. roku života najúspešnejšie opery, a hoci žil ďalších štyridsať rokov, už takmer nekomponoval. To Goethe si v tridsiatich siedmich naordinoval dvojročné prázdniny v Taliansku a potom napísal Fausta.

Jaquesova prednáška nezapôsobila. Autor to však nemienil vzdať, už preto, že mal štyridsať rokov a sám prechádzal tým, čo pomenoval. Na motívy prednášky preto spísal odborný článok Smrť a kríza stredného veku. Vyšiel roku 1965 a viac v ňom zohľadnil prostého človeka, ktorý túto krízu nemusí prežívať nijako dramaticky. Obyčajne siahne len o niečo častejšie po alkohole, obzerá sa po mladých ženách, niekto sa vrhne do promiskuitnejšieho životného štýlu. Ale človek – a autor tým zjavne myslí muža –, si tiež začína budovať sieť lekárov a na alternatívnu liečbu chronických neduhov už nereaguje povýšenecky. Tento opis nesedí len na akéhokoľvek štyridsiatnika, mohli by sa v ňom rozpoznať celé šesťdesiate roky minulého storočia. Žeby sa pojem vtedy uchytil preto, že kríza stredného veku dopadla na celý západný svet?

Nie je to také jednoduché. Odborné pojmy sa obvykle nestávajú súčasťou populárnej kultúry, toto súslovie sa ňou však stalo. Zásluhu na tom nemá spomínaný psychoanalytik, ale novinárka Gail Sheehyová a jej kniha Sprievodca dospelosťou (1974). V nej si všíma, ako rôzni psychológovia veľkoryso prehliadajú ženy. Pritom práve pre ne platí, že len kríza ich môže zachrániť. Ženy majú skôr než muži krízu využiť, čo vraj znamená uvedomiť si, že teraz, keď odrastajú deti, bije ich hodina. Nech teda opustia domovy a stanú sa slobodnými. Naopak, muži nech rozvíjajú svoju opatrovnícku stránku a venujú sa domácnosti.

Novinárka využila akademický pojem strategicky a z knihy sa stal celosvetový bestseller. Lenže tým skôr budil fenomén podozrenia. Naozaj nejde o koncepčnú bublinu, prípadne o pojem, ktorým si jedno či druhé pohlavie rieši svoje účty so svetom?

Prinajmenšom v určitom zmysle urobil pochybnostiam prietrž výskum, z ktorého vyplynulo, že štyridsiatnici patria celosvetovo k najmenej spokojným ľuďom. V štúdii z roku 2008 ukázali David Blanchflower a Andrew Oswald, že ľudia udávajú naprieč sedemdesiatimidvoma krajinami vysokú spokojnosť v ranej dospelosti, okolo tridsiatky začínajú byť frustrovaní a svoje dno dosahujú ako štyridsiatnici. Najneskôr v päťdesiatpäťke začína cesta nahor. Môže prekvapiť, že následne vyšli štúdie, ktoré obdobný cyklus potvrdili v prípade šimpanzov a orangutanov. Ich spokojnosť hodnotili ošetrovatelia a závery vraj boli jasné: aj životný komfort opíc klesá ku dnu v polovici ich životnej púte.

Príde si kríza aj pre mileniálov?

Aj keď pripustíme, že to môže byť univerzálny jav, čo, samozrejme, neznamená, že sa bude týkať každého, je zjavné, že prejavy sa budú líšiť. Ak opúšťa niekto v strednom veku rodinu alebo zamestnanie, robí tak napríklad preto, že istotu vníma ako pascu. Lenže hocikto môže byť na „štyridsiatnickom dne“ z opačných dôvodov: netuší, čo je to istota. Práve to druhé bude súčasný štandard mileniálov.

Aspoň zo zahraničných štúdií vyplýva, že sú menej majetní ako ich rodičia a ich životná úroveň navyše klesá. Britská štúdia Medzigeneračné rozdiely spracovaná skupinou Financial Conduct Authority v roku 2019 hovorí o tom, že mileniáli majú značné problémy s tým, čo autori označujú ako „budovanie majetku“. Keby sme sa pridržiavali klišé, povedali by sme: Nekupujú si nové auto, ale zvyšujú dávku antidepresív.

V českom kontexte sa vec javí menej jednoznačne. Rodičia mileniálov zažili vo svojej dospelosti prevrat. Prejavy, ktoré by sme označili ako typické pre krízu stredného veku, boli skôr prejavom nového života, ktorému osobná kríza nutne nepredchádzala. Z májovej štúdie Generácie X a Y očami dát od Evy Peňázovej a Michala Šoltésa navyše vyplýva, že českí mileniáli sú nielen vzdelanejší, ale aj lepšie zabezpečení ako ich rodičia. Faktom však je, že spomínaný výskum nezohľadnil dostupnosť bývania, ktorá ťaží práve mladú generáciu.

Keď sa denník Times obrátil na svojich mileniálskych čitateľov s otázkou, či zažívajú krízu stredného veku, jedna respondentka odpovedala: „Telesne mám štyridsať, ale čo do statusu tak dvadsať.“ Žena sa vyjadrovala predovšetkým o ekonomickej situácii, ale výrok zrkadlí aj zmenu sociokultúrnu. Zatiaľ čo ich rodičom v tom čase odrastali deti, mileniáli ich ešte nemajú, alebo sa starajú o malých potomkov. S ohľadom na dlhé vzdelanie sa zapojili neskôr aj do pracovného života. Ich stredný vek – a prípadne kríza – sa preto najskôr posunie do vyššieho veku. Teraz je teda potrebné dať v istom ohľade za pravdu onomu človeku, ktorý sa uškrnie nad tvrdením, že by tridsiatnik mal trpieť krízou stredného veku: zo sociálneho hľadiska sa tento vek skutočne posunul.

Zvládať nezvládanie

Pozerať sa na krízu výlučne socioekonomickou optikou by bola chyba. Smrteľnosť je spravodlivo distribuovaná a málokto si ju nevšimne. Lenže smrť je veľké slovo a možno sa bez neho zaobídeme. Človek začne starnúť jednoducho vtedy, keď si uvedomí, že už všeličo nenapraví. Stredný vek je navyše hrozný práve preto, že hrozný nie je, zato otvára perspektívu na hrôzu. Je to ako s očakávaním leta. Len čo sa začne, už máme dojem, že vo vzduchu visí jeseň. Rovnaké je to so stredným vekom. Sme na vrchole síl, takže budeme slabnúť.

Čo teda s tým? Z filozofickej perspektívy môže pomôcť jedno rozlíšenie. Inštrumentálne je také konanie, ktoré robíme preto, aby sme dosiahli niečo iné. Takže sa vzdelávame, aby sme získali zamestnanie, pracujeme, aby sme mali na obživu. Existujú však aj činnosti bez účelu. Tie robíme pre ne samotné. Napríklad sa ideme prejsť preto, aby sme sa prešli. Na krásny obraz sa pozeráme kvôli kráse. S dieťaťom sa hráme, pretože sa radi hráme.

Iste možno aj tieto činnosti skaziť. S dieťaťom sa potom hráme, aby sme rozvíjali jeho duševné schopnosti. Prejsť sa ideme, aby sme schudli, a do galérie, aby sme mohli v spoločnosti tárať o vznešenom. Činnosti zaťažíme sebou samým aj druhými. Obyčajne totiž chceme mať „splnené“ kvôli sebe aj druhým, ktorí majú naše výkony vidieť a oceniť. Lenže keď myslíme, aby sme na niečo prišli a mohli to druhým ukázať, najskôr práve preto na nič neprídeme.

Najzaujímavejšie činnosti, ako myslenie alebo rozhovor, prípadne naladenie ako radosť, nie sú tie, ktoré si na sebe môžeme vynútiť. Tým musíme dovoliť, aby sa diali. Ale nie je to iba pasivita. Potrebujeme odvahu, aby sme tie činnosti nechceli zvládať a možno riskli, že ich nezvládneme. K prvej časti života možno patrí schopnosť naučiť sa všetko zvládať, k druhej naučiť sa nezvládať.

Tým sa dostávame až k neskutočne smutnému záveru. Tí páni s drahými autami sú možno klišé, ale horkou skutočnosťou je, že v tomto nepeknom kŕči tkvie hlboká pravda. Zjavne si drahé autá nekupujú ako dopravný prostriedok. Vedia, že teraz už nejde o to, dostať sa čo najrýchlejšie do cieľa. To už zažili veľakrát. Teraz ide o to nájsť radosť v jazde samotnej, nech už tá jazda dopadne akokoľvek.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.