Čarodejnícke procesy v Beckove
„Čarodejnícka téma alebo procesy s čarodejnicami boli viazané aj k Beckovu,“ vysvetlila Beckovčanka, historička, archivárka a publicistka Dana Badžgoňová s tým, že v samotnom Beckove sa súdy nekonali. Čarodejnícke procesy sa odohrávali v Trenčíne. Beckova sa však priamo dotýkali štyri prípady, ktoré sa odohrávali v rokoch 1716 a 1722 a posledný bol v roku 1745.
Ako sa pluhy stratili, ale aj našli
Prvý prípad nebol priamo z Beckova, ale na súde svedčil Beckovčan - šľachtic a zeman Juraj Sokolovský. „Bol to zvláštny prípad. Sokolovskému sa stratili pluhy a požiadal Haška, ktorý býval v inej obci, aby mu ich našiel. Ten prišiel do Beckova, spravil vetvičkami nejaký kríž, niečo akoby čaroval a na druhý deň, údajne, sa tieto pluhy našli na dvore Sokolovského. Odmenou pre chudáka Haška bola smrť, pretože ho usvedčili z čarovania,“ hovorí D. Badžgoňová.
Ďalší smutný príbeh bol z toho istého roku 1716, kedy bola odsúdená slúžka, ktorej hovorili Badačka. Záznam hovorí o Magdaléne Badačovej z Mnešíc, ktorá bola obvinená z čarodejníctva a následne popravená. To boli dva prípady, u ktorých isto vieme, že skončili smrťou,“ hovorí D. Badžgoňová. Tretí prípad je z roku 1722, kedy bola Beckovčanka Zuzana Rožková obvinená svojou susedou z toho, že mala zavraždiť svojho manžela. Vraj ho otrávila a čarami spôsobovala ďalšie zlé veci. „Vieme, že tento proces prebiehal, ale už nevieme ako skončil,“ uzavrela D. Badžgoňová.
Grófku obvinili, no popraviť si ju netrúfli
„Posledný, štvrtý prípad je z roku 1745 a ten je asi najzaujímavejší, pretože obvinená z čarodejníctva bola urodzená pani - grófka Žofia Esterházy. Bola to manželka turčianskeho župana Jána Révaya, a teda veľmi vysoko postavená osoba. Voči nej vznikli obvinenia, že sa zúčastňovala sabatov a zrazov čarodejníc, čo bolo zrejme v rovine fantázie. Tu to ale skončilo len pri nejakom náznaku vyšetrovania, pretože už asi nikto si ďalej netrúfol dávať ju na súd,“ skonštatovala D. Badžgoňová. Na prípade grófky Esterházy je ešte niekoľko zaujímavostí. Napríklad vieme, ako vyzerala, keďže sa zachoval jej portrét z roku 1740, ktorý sa nachádza v Slovenskej národnej galérii. „S výtvarným umením súvisí aj ďalšia skutočnosť, ona bola praprababičkou významného uhorského maliara Ladislava Medňanského, čo sa bežne nevie. Ten sa narodil v roku 1852 v Beckove a zomrel v roku 1919 vo Viedni.
V bezpečí pred inkvizítormi neboli ani muži
Čarodejnícke súdne procesy neboli len o ženách, ale v bezpečí pred nimi neboli ani muži. Posledný prípad čarodejníckeho procesu nielen v Uhorsku, ale v celej strednej Európe sa odohral v roku 1777 v Kežmarku, kedy bol popravený muž aj žena. Čarodejnícke procesy sa na Slovensku začali na Orave v 17. storočí. Viera v čarodejnice, bosorky, alebo černokňažníkov sa niesla s ľuďmi už od dávnych čias. Z predkresťanského obdobia si ľudia uchovávali pozitívny vzťah k veštcom a bylinkárom. Kresťanstvo a cirkev však prevzali zo starého zákona nezmieriteľnosť voči pohanským poverám a mágii. Vtedajšia kresťanská spoločnosť preto zaradila medzi nečisté sily aj mágov a astrológov. Ľudia verili, že všetko, čo čarodejnica robí, uskutočňuje z vôle a za pomoci diabla, ktorému upísala dušu. Bosorky podľa nich mohli škodiť ľuďom, vedeli ovládať prírodné sily, privolať chorobu, ale i pričarovať lásku, či zabezpečiť slávu a bohatstvo.
Hon na čarodejnice nadobudol obludné rozmery
V porovnaní s okolitými štátmi neboli na území Uhorska tieto procesy až také časté. Oveľa horšia situácia bola v Nemecku, Francúzku či Španielsku. Napriek tomu horeli hranice aj v Uhorsku a veľa žien i mužov čelilo obvineniam z bosoráctva. Procesy s obvinenými riešili mestské, stoličné aj vrchnostenské súdy. Označenie za čarodejnicu či černokňažníka mohlo postihnúť kohokoľvek. Ak bol obvinený iný ako ostatný, bol chorý, postihnutý telesnou alebo duševnou chorobou, alebo žena bola príliš pekná, mal väčšiu šancu, že ho niekto označí za bosoráka. „Odhaliť bosorku bolo možné na základe udania. Udavači obviňovali ľudí z rôznych pohnútok – z pomsty, závisti, žiarlivosti, ale aj túžby po majetku. Nie zriedka sa dôvodom stala snaha o vlastnú záchranu, keď mučený človek označil hocikoho za vinníka, len aby sa oslobodil od nekonečnej bolesti,“ informuje o procesoch Oravské múzeum. Koniec procesom s bosorkami v Uhorsku prinieslo osvietenské 18. storočie. V roku 1776 panovníčka Mária Terézia obmedzila používanie tortúry pri súdnom vyšetrovaní a následne Jozef II. zakázal akékoľvek stíhanie žien za bosoráctvo.