Byť milovaný všetkými nie je zmysluplný cieľ. Z depresívnosti sa dá vyrásť, ale musíte si to odmakať

Poďme sa najskôr rozprávať o tejto knihe. Vo Francúzsku vyšla v roku 2015. Jej hrdinom je starnúci hudobník Vernon Subutex. Príde o domov, už sa neuchytí, a tak začína jeho púť po bytoch jeho priateľov a priateľov týchto priateľov. Okolo očarujúceho bezdomovca postupne vzniká pavučina postáv. Ja viem, že teraz položím naivnú otázku, ale nedá mi to: Preslávili ste sa nielen ako spisovateľka, ste tiež výrazným feministickým hlasom. Nemala by hlavnou postavou byť žena?

Kniha sa točí okolo rocku a rocková identita je maskulínna. Mňa navyše zaujímal špecifický typ mužskej identity, ktorá je veľmi generačná. Muži mojej generácie sa správajú ako veční pubertiaci. Osobne sa navyše necítim feminne. A zistila som jednu vec: akí nežní dokážu byť čitatelia voči mužským postavám. Keď napíšete ženskú postavu, ľudia k nej bývajú prísni. Všetko, čo urobí, je zle, hovoria si, že je možno vôbec zlá. Ale keď napíšete mužskú postavu, je to veľká pohoda. Chlapíkovi všetci rozumejú a vám gratulujú: „Hm, napísali ste veľký generačný román. Bezchybný.“ Mužské postavy sa vyplácajú.

Vaša kniha je o smútku, skoro by som povedala, že o smútení. Na začiatku sa dozvedáme o smrti hudobníka Alexa Bleacha. Tá dá do pohybu všetky ďalšie udalosti. Ale smútenie je prítomné ešte prinajmenšom v dvoch rovinách. Čitateľ sa stáva svedkom rozpadu spoločnosti, ktorá si uvedomuje, že niekdajšia pozícia kľúčového hráča je preč. A nakoniec sú v príbehu najmä ľudia stredného veku, štyridsiatnici a päťdesiatnici. Obzerajú sa za svojím životom a nezriedkakedy nad ním tiež trúchlia. Poďme sa najskôr pozrieť na onú spoločenskú rovinu. Naznačuje vaša kniha nejaké východisko?

Žiadne politické riešenie nemám. Ale covid bol pozoruhodná skúsenosť. Zaujalo ma, ako ľahko zo dňa na deň možno zmeniť spoločnosť. Lenže nám mnohokrát chýba predstavivosť aj zdroje viery. Mám na mysli vieru, že je možné niečo zmeniť, že sa to dá posunúť. A ako hovorím, rozhodne nemám riešenie, ale vo svojej knihe som nakreslila pestrý obraz najrôznejších ľudí, pre ktorých sa postupne Vernon Subutex stáva ohniskom.

Uvedomujú si, že majú spoločný záujem. Tie postavy spočiatku žijú osamelé životy, ale v priebehu knihy sa do popredia dostávajú väzby, ktoré ich spájajú. Možno je toto kľúčové: zviditeľniť neviditeľné väzby. Zažiť druhého a druhých, aj keď predpokladáte, že nemáte nič spoločné, možno im ani nedôverujete, možno ste nepriatelia. Mám dojem, že v spoločnosti teraz pôsobia sily, ktoré nás vyháňajú zo spoločenstva s druhými. Sú to sociálne médiá, politika, ale sú to aj naše strachy. Dohromady to vytvára smutný svet izolovaných bytostí. Je našou úlohou tomuto roztriešteniu čeliť. Podceňujeme, aké dôležité je stretávať sa s ľuďmi, tým myslím na fyzické stretnutia. Je to dôležité kvôli našej psychike, fyzičke aj inteligencii.

Spomenula som ešte tretiu vrstvu smútenia: ľudia starnú. Píšete: Po štyridsiatke každý pripomína rozbombardované mesto.

A to je úplná pravda. Starnutie je ťažké. Keď ľudia dosiahnu to, čo si priali, bývajú sklamaní; keď to nedosiahnu, ešte viac. Ako zostarnúť bez toho, aby sa človek premenil na „sráča“? Mám okolo seba veľa ľudí, ktorí oplývali vtipom a talentom, keď mali tridsať, a teraz majú päťdesiat či šesťdesiat a z tých ľudí nič nezostalo. Je ľahké byť pozoruhodný, keď máte tridsať. Ale skúste si uchovať humor, zvedavosť a nehu do šesťdesiatky. To je výnimočné.

Bývate porovnávaná s Michelom Houellebecqom. Obaja dokážete na úrovni jednotlivca odhaliť spletitú spoločenskú skutočnosť, obaja ste dobrí v predvídaní spoločenských trendov. Obaja píšete o bezprostrednej súčasnosti a tiež vás oboch veľmi zaujíma sex. Ale počítam, že už vám toto porovnanie ide na nervy.

Ani nie, paralely sú skutočne nápadné. Na literárnej scéne sme sa objavili v rovnakom roku a skutočne sa zaoberali, hoci často z odlišných pozícií, podobnými alebo priamo rovnakými fenoménmi. Navyše je pre nás pre oboch kľúčový humor. Boli sme si kedysi fakt blízki… Ale časom sa naše cesty rozišli.