On sa bojí. Tri nekonečné hodiny Joaquina Phoenixa vo svete úzkosti, depresie a zmätenosti

Joaquin Phoenix vo filme On sa bojí. Foto: Twitter/Beau Is Afraid Joaquin Phoenix vo filme On sa bojí. Foto: Twitter/Beau Is Afraid

Ari Aster je režisér hororov. Film Prekliate dedičstvo sa stal kultovým a nadšenie vyvolalo aj jeho druhé dielo Slnovrat, kde sa zlo nenachádzalo v tmavých kútoch, ale priamo pod prežiarenou letnou oblohou. Oba filmy považujem za ľahko precenené, ale fungovali dobre a mali pevnú stavbu.

Producenti sa rozhodli, že tomuto talentu dajú voľnú ruku, a vznikol film On sa bojí. Trojhodinové dielo s veľmi rozporuplným hodnotením. To často znamená, že film má svoje silné miesta, ale niečo nefunguje.

Aster je rozhodne schopný režisér a dokáže vytvoriť komoditu pre žáner podstatnú – atmosféru. Hlavný hrdina žije v strašnom svete plnom bláznov, drog a nebezpečia. Nevieme, či zlovestnú atmosféru zosilňuje dianie v jeho hlave, ale skutočne sa nám darí vnímať svet jeho očami.

Beau je psychicky chorý a jediný, s kým sa dokáže plynule rozprávať, je psychiater. Inak je každý jeho pokus o komunikáciu rušený pokazenými odkazovačmi a nefunkčnými mobilmi. Neochotne sa vydáva na cestu do rodného domu a tu sa do hry dostáva téma matky a dieťaťa, ktorá čiastočne prepája celý film.

Ten sa začína pôrodom hlavného hrdinu, jeho vstupom do krutosti reálneho sveta. Základný vzťah každého človeka je v jeho prípade plný otázok a tajomstiev – matka je nepokojná, krutá i milujúca a rozhodne nie normálna. Možno aj preto jej syn cíti neistotu v každej sekunde svojho života.

Film je členený na štyri časti a prvé dve sú skvelé. Niežeby sme sa vždy orientovali, niekedy nerozoznávame realitu od vízie, a preto kritici v diele vidia Lynchovskú linku, ale film je skôr rafinovaným odkazom na viacerých klasikov.

Svet Beauovho geta a pobyt v milej rodine, kde sa vám však občas postavia od hrôzy chĺpky na predlaktí, jednoducho má svoju silu. Hrdina sa ocitá v zajatí dokonalej rodinky, kde je to strašné, skoro ako u neho doma, len iným spôsobom.

Druhá polovica je už priveľmi rozvoľnená a plná mätúcich odbočiek. Áno, niektoré scény sú skvelé. Mala som dojem, že priveľa slobody škodí a pri tvorení tejto torty mal niekto na prísady dozerať. Priveľa ingrediencií znamená nestráviteľnosť. Problém sa volá scenár a dramaturgia. Aster je jednoducho lepší režisér ako autor a tomuto filmu chýba dialóg s rovnako silným tvorcom, ktorý by jeho talent nasmeroval. 

Beauovo putovanie domov by mohlo byť cestou k sebe samému, film ale nedisciplinovane odbieha a ponúka fascinujúce, ale v podstate prázdne obrazy. Na konci svojej cesty zostáva hrdina rovnaký, možno len o niečo sklamanejší. Pritom sa okolo neho udialo toľko vecí. Veľmi podobne sa cíti aj divák – chýba katarzia, teda dôvod, prečo v kine strávil tri nekonečné hodiny.

Film je žánrovo nevyjasnený – v avizovanom tragikomickom horore jednoducho chýba humor. Presvedčivý je v jednotlivých scénach, vedení hercov (Joaquinovi Phoenixovi zúfalstvo naozaj veríte). Aster skvelo pracuje so zvukovým dizajnom a obrazom.

Pre mňa bolo najsilnejším momentom preniknutie do sveta úzkosti, depresie a zmätenosti hlavného hrdinu. V priblížení prežívania ľudí, ktorí vidia realitu inak. V koncentrácii znepokojivých momentov, ktoré charakterizujú dnešný svet a jednotlivo nám unikajú. Podobne ako Beau, aj my ostatní občas cítime úzkosť zo sveta, v ktorom sme sa ocitli.


Ďalšie články