A ľudia prestali dôverovať štátu.
Väčšina národa krúti hlavami, tí, ktorých sa to týka, dokonca vyhlásili občiansku neposlušnosť a rozhodli sa konať na vlastnú päsť. Príkladom človeka, ktorý sa vykašľal na štát a vzal spravodlivosť do vlastných rúk, je farmár, ktorému medveď dokaličil syna. Výrok, že „medveď, ktorý prekročí pozemok farmy, bude mŕtvy“ sa stal hádam najpopulárnejšou vetou uplynulého týždňa. Veď kto by nesympatizoval s človekom, ktorý chce chrániť vlastný majetok a svoju rodinu pred agresívnou šelmou?
Slovenska sa postupne stáva akýsi divoký západ, kde ľudia prestali dôverovať autoritám a berú spravodlivosť do vlastných rúk.
Ako sme sa do takéhoto stavu dostali?
Myslím, že odpoveď ponúka úplne iný prípad, ktorý sa odohral tento víkend. Týka sa Maďarska a toho, že slovenská ambasáda v Budapešti podporila dúhový pochod. Pritom Maďarsko je vo viacerých otázkach týkajúcich sa dúhových tém ešte liberálnejšie ako Slovensko. Napríklad tam je možné uzatvoriť registrované partnerstvo, čo Slovensko nedovoľuje.
Dôvod, prečo u nás dúhová legislatíva nie je schválená, má prirodzené príčiny. Tým hlavným je, že voľby tu nikdy nevyhrali strany, ktoré by túto agendu dokázali pretlačiť. Progresívne Slovensko, pre ktoré je to vlajková téma, sa nedostalo do parlamentu a strana SaS získala v tých istých voľbách slabých šesť percent.
Otázkou potom je, koho záujmy teda háji naša slovenská ambasáda v Budapešti? Záujem väčšiny občanov Slovenska to zjavne nie je.
Rovnaká odpoveď sa natíska aj pri medveďoch. Prečo úrady nekonali a nepomohli starostom, včelárom, farmárom, obyvateľom obcí sídliacich v horách a ďalším obyčajným ľuďom, ktorí volali po riešení problému s medveďmi? Odpoveď je, zdá sa, opäť podobná. Lebo zvíťazil záujem niekoho iného ako obyčajných ľudí.
Podobných prípadov pritom nájdeme v posledných rokoch veľa. Prieskumy ukazujú, že politika slovenskej vlády vo vzťahu k vojne na Ukrajine je v rozpore s väčšinovým názorom obyvateľov Slovenska. No tri vlády po sebe (Hegerova s väčšinou, Hegerova menšinová, Ódorova prezidentská) sa netvária, že by ich to nejako zaujímalo.
To isté sa odohralo v oblasti zmeny pohlavia. Ministerstvo zdravotníctva ju potichu a výrazne uľahčilo. Všetko bez verejnej debaty, aj napriek nesúhlasu významnej časti odborníkov a obyvateľstva.
Niečo podobné sme mohli sledovať v rôznych obmenách počas pandémie.
A to isté sme tu zažívali aj počas minulých vlád, ktoré umožnili spriateleným úzkym skupinám vytvoriť si z daňových úradov, polície a ďalších verejných inštitúcií súkromné firmy.
Samozrejme, každá z tých oblastí má svoje odtienky a väčšie či menšie legitímne námietky. No výsledok je v konečnom dôsledku stále ten istý. Štát koná v prospech úzkej skupiny obyvateľstva a proti vôli ľudí, ktorí tvoria väčšinu obyvateľov.
Dôsledky takejto "osvietenej" politiky, samozrejme, nemôžu byť priaznivé. Ukazujú to aj štatistiky, podľa ktorých Slováci nielenže nedôverujú politikom (ktorých nedôvera je extrémne vysoká), ale ani verejným inštitúciám, ako sú súdy a polícia, a napokon ani sebe navzájom.
Výsledky toho všetkého zožneme v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Mnohí cítia, že nemá zmysel voliť. Staré aj nové elity totiž majú ten istý hriech, ktorým je nezáujem o ľudí, ktorým majú slúžiť. Len u jednej skupiny sa to prejavuje v neodolateľnej túžbe obohacovať sa a u druhej v rovnakej túžbe natískať nám rôzne ideologické „riešenia“.
Doba je zrelá na lídrov, ktorí budú ochotní zastupovať záujmy väčšiny obyvateľstva. Na niekoho, kto prinavráti dôveru občanov v štát.
