Politická kampaň aj napriek blížiacim sa voľbám neprebieha, a tak Slovensko žije posledné dni najmä medveďmi. Ľuďom sa zdá, že šelmy sa premnožili a stratili plachosť. Že problém je už alarmujúci, ukázal najmä uplynulý víkend, kedy sme za dva dni zaznamenali až tri útoky medveďa na človeka.
Kritická situácia nenastala zo dňa na deň. Trvalo to roky.
Začalo to nájazdmi na horské chaty, odpadkové koše, ovocné sady či úle. Už vtedy obyvatelia obcí sídliacich v horách, starostovia odľahlých dedín, chatári, včelári, hubári a ďalší tvrdili, že tu máme problém s medveďmi. Dostali odpoveď, že problém je na strane ľudí. Vraj si majú lepšie zabezpečiť odpadkové koše a úle, nepohybovať sa mimo turistických chodníkov či zabezpečiť si paprikové spreje. A farmári majú prestať pestovať kukuricu.
Tak sme to roky skúšali s medveďmi podobrom, podľa vyššie popísaných rád. Veď nikto z nás nechce nevinné medvede len tak vystrieľať. Výsledkom je, že situácia sa dostala do stavu, že problém s medveďmi sa nám evidentne vymkol z rúk.
A ľudia prestali dôverovať štátu.
Väčšina národa krúti hlavami, tí, ktorých sa to týka, dokonca vyhlásili občiansku neposlušnosť a rozhodli sa konať na vlastnú päsť. Príkladom človeka, ktorý sa vykašľal na štát a vzal spravodlivosť do vlastných rúk, je farmár, ktorému medveď dokaličil syna. Výrok, že „medveď, ktorý prekročí pozemok farmy, bude mŕtvy“ sa stal hádam najpopulárnejšou vetou uplynulého týždňa. Veď kto by nesympatizoval s človekom, ktorý chce chrániť vlastný majetok a svoju rodinu pred agresívnou šelmou?
Slovenska sa postupne stáva akýsi divoký západ, kde ľudia prestali dôverovať autoritám a berú spravodlivosť do vlastných rúk.
Ako sme sa do takéhoto stavu dostali?
Myslím, že odpoveď ponúka úplne iný prípad, ktorý sa odohral tento víkend. Týka sa Maďarska a toho, že slovenská ambasáda v Budapešti podporila dúhový pochod. Pritom Maďarsko je vo viacerých otázkach týkajúcich sa dúhových tém ešte liberálnejšie ako Slovensko. Napríklad tam je možné uzatvoriť registrované partnerstvo, čo Slovensko nedovoľuje.
Dôvod, prečo u nás dúhová legislatíva nie je schválená, má prirodzené príčiny. Tým hlavným je, že voľby tu nikdy nevyhrali strany, ktoré by túto agendu dokázali pretlačiť. Progresívne Slovensko, pre ktoré je to vlajková téma, sa nedostalo do parlamentu a strana SaS získala v tých istých voľbách slabých šesť percent.
Otázkou potom je, koho záujmy teda háji naša slovenská ambasáda v Budapešti? Záujem väčšiny občanov Slovenska to zjavne nie je.
Rovnaká odpoveď sa natíska aj pri medveďoch. Prečo úrady nekonali a nepomohli starostom, včelárom, farmárom, obyvateľom obcí sídliacich v horách a ďalším obyčajným ľuďom, ktorí volali po riešení problému s medveďmi? Odpoveď je, zdá sa, opäť podobná. Lebo zvíťazil záujem niekoho iného ako obyčajných ľudí.
Podobných prípadov pritom nájdeme v posledných rokoch veľa. Prieskumy ukazujú, že politika slovenskej vlády vo vzťahu k vojne na Ukrajine je v rozpore s väčšinovým názorom obyvateľov Slovenska. No tri vlády po sebe (Hegerova s väčšinou, Hegerova menšinová, Ódorova prezidentská) sa netvária, že by ich to nejako zaujímalo.
To isté sa odohralo v oblasti zmeny pohlavia. Ministerstvo zdravotníctva ju potichu a výrazne uľahčilo. Všetko bez verejnej debaty, aj napriek nesúhlasu významnej časti odborníkov a obyvateľstva.
Niečo podobné sme mohli sledovať v rôznych obmenách počas pandémie.
A to isté sme tu zažívali aj počas minulých vlád, ktoré umožnili spriateleným úzkym skupinám vytvoriť si z daňových úradov, polície a ďalších verejných inštitúcií súkromné firmy.
Samozrejme, každá z tých oblastí má svoje odtienky a väčšie či menšie legitímne námietky. No výsledok je v konečnom dôsledku stále ten istý. Štát koná v prospech úzkej skupiny obyvateľstva a proti vôli ľudí, ktorí tvoria väčšinu obyvateľov.
Dôsledky takejto "osvietenej" politiky, samozrejme, nemôžu byť priaznivé. Ukazujú to aj štatistiky, podľa ktorých Slováci nielenže nedôverujú politikom (ktorých nedôvera je extrémne vysoká), ale ani verejným inštitúciám, ako sú súdy a polícia, a napokon ani sebe navzájom.
Výsledky toho všetkého zožneme v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Mnohí cítia, že nemá zmysel voliť. Staré aj nové elity totiž majú ten istý hriech, ktorým je nezáujem o ľudí, ktorým majú slúžiť. Len u jednej skupiny sa to prejavuje v neodolateľnej túžbe obohacovať sa a u druhej v rovnakej túžbe natískať nám rôzne ideologické „riešenia“.
Doba je zrelá na lídrov, ktorí budú ochotní zastupovať záujmy väčšiny obyvateľstva. Na niekoho, kto prinavráti dôveru občanov v štát.
