Šimkove dedičstvo na ministerstve vnútra preto treba vnímať kriticky.
Viditeľne sa zapísal jedinou vecou – že nepodporil v Bruseli Poľsko a Maďarsko pri migrácii a zdržaním sa podporil návrh Európskej komisie, ktorý poškodzuje slovenské záujmy. Paradoxne je to jediná konkrétna vec, za ktorú ho Ódor pochválil.
Šimkove dvojmesačné ministrovanie ale v istom zmysle prekvapujúce nie je. V roku 1992 bol ministrom štyri mesiace, v roku 1994 bol členom vlády dokonca deväť mesiacov (ale to len preto, že sa Mečiar po predčasných voľbách neponáhľal prevziať vládnu moc), v prvej Dzurindovej vláde bol ministrom 17 mesiacov, v druhej Dzurindovej vláde 11 mesiacov. Tie dva mesiace v prezidentkinej vláde akosi podivne zapadajú do jeho kariérneho profilu.
Porozumieť zákrutám Ivana Šimka povie veľa o biede slovenskej politiky.
Ale to podstatnejšie na odchode literáta Šimka je niečo iné.
Keďže na jeho odvolanie nebol vecný dôvod, nezasahoval do vyšetrovania, dokonca neurobil jediné rozhodnutie, ktorým by uplatnil svoju moc, jeho odchod hovorí najviac o tých, ktorí ho zinscenovali.
V prvom rade policajný prezident Štefan Hamran.
Zdá sa, že si práve skrátil kariéru.
Ak po voľbách vznikne vláda s Robertom Ficom, Hamran skončí okamžite. Zrejme predbehne ministra a sám odíde. Ak by ale vznikla aj vláda bez Fica, Hamranov koniec budú musieť požadovať všetci súdni politici, ktorí videli a správne pomenovali, čo sa tento týždeň stalo: Peter Pellegrini, Boris Kollár, prípadne aj KDH (ktorého je predsa Šimko členom). Dokonca si myslím, že keby to záležalo len na ňom, trval by na tom aj Jaroslav Spišiak z PS, keby sa teoreticky stal ministrom. Pán Spišiak totiž niečo podobné už sám zažil, keď zblízka videl správanie Jozefa Šáteka. Spišiaka vtedy zachránil Vladimír Palko a Spišiak dodnes vie, akým problémom to predišlo.
Hamran totiž prekročil ďalšiu čiaru a ukázal svoju moc u prezidentky aj v médiách, čo je pre človeka v uniforme (ktorú – ako upozornil jeden z našich čitateľov – vôbec nenosí) neprípustné. Hamran vystupuje, hovorí a koná ako politik, nie policajný prezident.
Preto každý, kto po voľbách príde na ministerstvo na Pribinovej ulici a bude chcieť uniesť zodpovednosť za rezort, sa s ním bude musieť vysporiadať. Pre dvoch politikov tam nie je miesto.
Po druhé, vážnu pochybnosť o svojej ďalšej a nateraz hypotetickej kariére vyslal aj Ľudovít Ódor. Keďže na odvolanie Šimka nebol dôvod, mal sa ho premiér zastať. A keďže sa ho nezastal, tak kabinetný scenár, že by Ódor – ak by to umožnili výsledky volieb – zostal premiérom širokej koalície bez Fica, získal prvú štrbinu.
Premiérom zložitej vlády by nemal byť niekto, kto sa nedokáže zastať svojho ministra, nedokáže čeliť médiám a ani prezidentke. Tak si to totiž vyžaduje deľba moci.
Udalosti tohto týždňa sa teda týkali najmä Šimka a Čaputovej, ale podstatne vážnejšie dôsledky budú znamenať pre dvoch rodákov a možno aj spolužiakov z Komárna, Štefana Hamrana a Ľudovíta Ódora.
