Ohrozená nezávislosť vyšetrovateľov ako Shakespearova Komédia omylov

Vnútorná kompozícia politicko-policajnej mediálnej prestrelky, ako uvidíme, sa zhoduje s predpísanou kompozíciou divadelnej drámy. Hlavnými postavami sú Minister, Policajný prezident, Premiér, Červený démon zo Súmračnej, Besík z Trnavy a Prezidentka. V úzadí občas zaznie kakofonický chór médií.

Ministrov status ako úvod, čiže expozícia

Minister napíše status, v ktorom spochybní heslo predchádzajúcej vlády o rozviazaných rukách polície. Tvrdí, že políciu predsa musia riadiť politici. Pritom sa dopustí prvého omylu, a síce, že svoju kritiku rozviazaných rúk konkrétne nevysvetlí.

Mohol to konkretizovať, materiálu bolo nadostač. Rozviazané ruky nie tak dávno znamenali napríklad to, že jedna ruka fackala druhú. To keď sa policajti navzájom trestne stíhali. Dali sa spomenúť vyhrážky čurillovcov zaznamenané v odposluchoch. Sú tu otázky, prečo v exponovanom trestnom stíhaní vedeniu polície neprekáža, že obžaloba bola podaná na súd, pričom dvaja kľúčoví svedkovia si navzájom protirečia. Ako spoľahlivo, či nespoľahlivo svedčili kajúcnici? Či náhodou to nie je tak, že najväčší grázli usvedčujú ďaleko menších previnilcov? Je tu otázka, prečo je problém, že politici majú riadiť políciu, keď v zákone sa píše, že Policajný zbor je podriadený ministrovi, a slovo „podriadený“ je odvodené od „riadiť“. Prečo policajné komandá vyvaľujú dvere, keď by im otvorili po zazvonení? Prečo bývalý minister nielenže neriadil, ale ani si podľa vlastných slov o práci podriadených zložiek nič nezisťoval? Prečo sa vedú niektoré nezmyselné trestné stíhania?

Ministrov omyl, keď zabudne konkretizovať, je však požehnaním pre rozvoj drámy, lebo spustí sériu ďalších omylov. 

Mierne hysterický Policajný prezident ako zápletka, čiže kolízia

Vzápätí sa totiž ozve mierne hysterický Policajný prezident, ktorý sa dopúšťa hneď priehrštia omylov. Jednak v časoch bývalého ministra si zvykol vystupovať, ako keby bol ministrom on sám, čo je, samozrejme, omyl.

Jednak si začal Ministrov status vykladať tak, že Minister vlastne chce zrušiť zákonnú nezávislosť vyšetrovateľov v rozhodovaní o úkonoch trestného konania, o čom sa, samozrejme, Ministrovi ani nesnívalo. Ministrovi tak podsunul úlohu niekdajšieho ministra vnútra z deväťdesiatych rokov, na ktorého si spomenú pamätníci. Ktorého vyšetrovateľa kopne Minister do rozkroku ako prvého, pýtajú sa teraz títo znepokojene spolu s Policajným prezidentom. A od koho za to dostane Minister tentoraz ďakovnú pusu na čelo? Otázky sú mimo realitu, ale príbeh utešene posúvajú dopredu.

Nezanedbateľným omylom Policajného prezidenta je i to, že ak tu niekto politizoval políciu, tak je to on sám, keď toleroval rýdzo politický obsah stránky polície na sociálnej sieti.

Príbeh sa rúti dopredu.

Besík z Trnavy a Červený démon zo Súmračnej sa postarajú o vyvrcholenie, teda krízu

Scénu vzápätí ovládnu Besík z Trnavy a Červený démon zo Súmračnej. Prvý žiada odvolanie Ministra, druhý žiada odchod Policajného prezidenta. Otázka, kto dá dnes metaforicky Ministrovi pusu na čelo, je v okamihu zodpovedaná. Podozrenie padá na Červeného Démona, lebo podporil Ministra. Už sa nám marí, ako počujeme to mľasknutie.

Skutočnosť, že predtým nebol žiaden vyšetrovateľ kopnutý do rozkroku, nikoho nevyrušuje. Už vôbec nie Besíka z Trnavy, ktorý podporuje Policajného prezidenta a bojuje za nezávislosť vyšetrovateľov, ktorú nikto neohrozuje. Je to kafkovský moment. Na to Shakespeare nemal.

Súboj Besíka a Červeného démona vovedie príbeh do krízy. Ťaživá podobnosť súčasnej predvolebnej situácie so situáciou pred voľbami 1998 je priam hmatateľná. Samozrejme, klasikovi je známe, že dejiny sa opakujú dvakrát, najprv ako dráma, potom ako fraška. Preto režisér súčasnej frašky, je ním život sám, mal pri voľbe postavy Besíka veľmi šťastnú ruku.

Patrí sa, aby istý part mal i Premiér. Predsa len je to Premiér. Mal dve možnosti. Mohol povedať, že ide o búrku v pohári vody a nech ho s tým neobťažujú. Bolo by to síce dôstojné, ale vcelku nezábavné a príbeh by to zabilo.

A tak Premiér sa správne rozhodol pre navyšovanie počtu omylov. Najprv tým, že napomenul Ministra, aby nekomunikoval s Policajným prezidentom cez sociálnu sieť. To však bol od neho omyl. Minister v statuse totiž komunikoval s občanmi, ako to politici už roky na sociálnych sieťach robia. Nekomunikoval s Policajným prezidentom a jeho miernu hystériu nemohol predvídať.

No a druhým omylom Premiéra bolo, že i on zabojoval za nezávislosť vyšetrovateľov, ktorú nikto neohrozoval. Akoby mimochodom premiér povie, že nemá právomoc člena vlády odvolať. Keby ju mal, zdá sa, že by bol naozaj schopný Ministra odvolať.

Tak sa do riešenia problému, ktorý neexistoval, už zapojili najvyššie vládne kruhy. Skutočné problémy v polícii si tieto kruhy nevšimli. Pritom boli dlho viditeľné, čo sme uviedli vyššie.

„Kafkaesque“ hovoríme my Slováci.

Ministrov dejový obrat, teda peripetia

Do tejto chvíle ešte najdôstojnejšie a úplne nekomediálne pôsobil Minister. Keby bol mlčal, mohol ostať filozofom. Ale on prehovoril znova. Začal sa obhajovať. Najprv označil svoj status za svoju „literárnu činnosť“, čím ju vyňal z možnosti kritiky, alebo si aspoň myslel, že tak urobil.  

A potom predbehol svojím espritom všetku konkurenciu. Ponúkol historicky nevídanú, právne nevšednú analýzu rozdelenia kompetencií medzi Ministrom a Policajným prezidentom. Policajný prezident je tu na to, aby sa zastával policajtov. On, Minister, je tu na to, aby sa zastával občanov.

Niektorí taja dych. Inde prepukajú salvy. Smiechu, samozrejme.

Na záver Prezidentkina καταστροφή

Na záver býva rozuzlenie. Zostávajú naň len dve možnosti. Aká najvyššia moc ešte môže rozhodnúť? Alebo to bude „Deus ex machina“ alebo Prezidentka. Pre podaktorých je to jedno a to isté. Zneistený národ napäto očakáva, či sa aj Prezidentka zastane nezávislosti vyšetrovateľov, ktorú nikto neohrozuje.

Prezidentka nesklame. Označí Ministrov status za nešťastný. A samozrejme, zastane sa nezávislosti vyšetrovateľov, ktorú nikto nespochybnil. A prezidentka sa chce s Ministrom aj osobne stretnúť. Komédia horkne. Tušíme Ministrovo zhanobenie. To už nie je komédia, ale antická dráma. Bude Minister pokračovať v kajaní? Vrazí si meč do hrude ako Homérov Aiás? Vypichne si oči ako Oidipus?

Celé je to Shakespeare umocnený na Kafku. Obaja zo záhrobia tíško závidia.

Prepáčte, v súvislosti s prezidentkiným rozuzlením som zabudol uviesť cudzie slovo pre rozuzlenie. Je to καταστροφή, teda katastrofa.