Americký Najvyšší súd vydal koncom júna ďalší prelomový rozsudok. Tentoraz v prípade, ktorý ukončil kontroverznú pozitívnu rasovú diskrimináciu na amerických univerzitách. To znamená, že v prijímacom procese na vysoké školy už nebudú zvýhodňovaní Afroameričania, Hispánci či potomkovia pôvodných obyvateľov.
V rámci prípadu vyvolávajúcom veľké vášne najmä medzi liberálmi, ktorých toto rozhodnutie náramne podráždilo, zaujala aj názorová výmena dvoch afroamerických sudcov Najvyššieho súdu. A to liberálnej sudkyne Ketanji Brown Jackosonovej, ktorú na post nominoval prezident Joe Biden, a sudcu Clarenca Thomasa, ktorý na súde pôsobí už od čias prezidenta Georgea Busha staršieho.
Pripomeňme, že Jacksonová sa preslávila ešte pred nástupom na súd výrokom, že nevie odpovedať na otázku, kto je to žena, lebo nie je biologička. Táto sudkyňa bola jednou z troch sudcov Najvyššieho súdu, ktorí boli proti zrušeniu pozitívnej rasovej diskriminácie, a napísala voči väčšinovému rozhodnutiu aj vlastné nesúhlasné stanovisko.
Svoje stanovisko, ktorým podporil väčšinový názor, napísal aj sudca Clarence Thomas. Tento katolík, ktorý údajne chodí každý deň na omšu, vyrastal na juhu Spojených štátov, a keďže je ročník narodenia 1948, sám si ešte pamätá rasovú segregáciu. Aj vďaka tomu, že Thomas, považovaný za najkonzervatívnejšieho sudcu na Najvyššom súde, v stanovisku priamo reagoval na Jacksonovú a jej argumenty, sa tieto dva texty stali populárne.
A ako ukazuje pohľad na sociálne siete a do amerických médií, Thomas tým znova ukázal, prečo je miláčikom konzervatívcov a liberálom znova pripomenul, prečo by ho najradšej zbavili funkcie sudcu Najvyššieho súdu.
Americká spoločnosť je v zásade stále rasistická
Začnime však argumentmi sudkyne Jacksonovej, na ktorú Thomas reagoval. Jej tézou je, že „hoci sú formálne právne bariéry súvisiace s rasovou segregáciou preč, rasa je stále nespočetnými spôsobmi dôležitá v životných skúsenostiach všetkých Američanov a dnešný rozsudok veci nezlepšuje, ale zhoršuje“.
Jej hlavným argumentom pre toto tvrdenie je, že americká spoločnosť je stále „v zásade rasistická“ a ľudia inej ako bielej farby pleti stále trpia následkami otrokárstva a politiky rasovej segregácie. Jacksonová to dokladá na viacerých štatistikách a dochádza k záveru, že je potrebné, aby sa spoločnosť riadila názormi odborníkov, ktorí pomôžu prerozdeliť jej bohatstvo, čím sa dosiahne „vyrovnanie podmienok“ medzi rasami.
Rasizmus nemožno zrušiť rasizmom
Sudca Thomas na to vo svojom zdôvodnení reagoval slovami, že s argumentáciou Jacksonovej „rozhodne nesúhlasí“. Jeho tézou je, že „rasizmus jednoducho nemožno zrušiť iným alebo ešte väčším rasizmom“.
„Všetci sme si rovní a pred zákonom by sa s nami malo zaobchádzať rovnako bez ohľadu na našu rasu,“ pokračoval Thomas. Sudca napriek tomu pripúšťa, že existujú štatistické rozdiely medzi priemerným bohatstvom čiernych a bielych Američanov,“ no ako dodáva, „ ústavne sú irelevantné“.
Dôvodom je v zásade to, že aj keď štatistiky môžu ukazovať, aká situácia panuje vo väčšine prípadov, príbeh každého človeka je jedinečný. „Aj keď niektorí belosi majú menší majetok ako niektorí černosi, pre sudkyňu Jacksonovú je dôležité, že priemerná biela domácnosť má viac bohatstva ako priemerná čierna domácnosť. Tento príbeh nie je a nikdy nebol pravdivý. Dokonca ani na segregovanom juhu, kde som vyrastal, neboli jednotlivci súčtom farby pleti. Ani vtedy, ani dnes nie sú všetky rozdiely založené na rase,“ napísal vo svojom zdôvodnení Thomas.
Zároveň pripomína, že Jacksonovej zmýšľanie „uzatvára černochov do pozície zdanlivo večne podradnej kasty“, pričom sudca argumentuje, že „takýto pohľad je iracionálny, je urážkou individuálneho úspechu a rakovinou pre mladé mysle, ktoré sa snažia prekonať prekážky namiesto toho, aby sa odovzdali postaveniu večnej obete“.
„Svetonázor sudkyne Jacksonovej založený na rasovom princípe je nepodarený vtip,“ pokračuje Thomas. „Jednotlivci sú súhrnom ich jedinečných skúseností, výziev a úspechov. Dôležité nie sú prekážky, ktorým čelia, ale spôsob, akým sa im rozhodnú čeliť. A ich rasa nie je vinná za všetko dobré alebo zlé, čo sa deje v ich životoch. Naopak, krátkozraký svetonázor založený na farbe pleti jednotlivcov s úplným vylúčením ich osobných rozhodnutí nie je nič iné ako rasový determinizmus,“ uzatvára svoj argument Thomas.
Varuje aj pred tým, že ľudia ako Jacksonová by radi nahradili vízie zakladateľov USA a autorov ústavy „organizačným princípom založeným na rase“. Príkladom toho je tvrdenie sudkyne Jacksonovej, podľa ktorého by súd mal dôverovať „odborníkom“ a naďalej ponechať povolenú rasovú diskrimináciu.
„Nenechajte sa pomýliť: jej nesúhlasné stanovisko nie je vedúcim hlasom nevinných a bezmocných. Je to, naopak, výzva na posilnenie privilegovaných elít,“ pokračuje Thomas, podľa ktorého chcú ľudia ako Jacksonová všetkých „zaradiť do rasových kást a tie postaviť proti sebe“. Pritom títo ľudia veria, že nejakým záhadným spôsobom budeme „v nejakom nedefinovanom bode“ schopní „pochodovať spolu vpred k akejsi utopickej vízii“.
Sudca však pripomína, že podobné sociálne hnutia vždy „skončili katastrofálne“, keďže „popierali zákon aj rozum“.
Podľa neho to, čo „sudkyňa Jacksonová kreslí, sú vlastne takisto rasové stereotypy“. Thomas pritom poukazuje na príklad, ktorý použila sama Jacksonová. Tá vo svojom stanovisku písala o hypotetických uchádzačoch na univerzitu menom John a James. John je beloch, ktorého predkovia po sedem generácií navštevovali danú univerzitu. James je černoch a bol by prvým z rodiny, ktorý by sa dostal na vysokú školu. Jacksonová tvrdí, že v takomto prípade by mal byť James uprednostnený pred Johnom a prednostne prijatý na univerzitu.
Thomas sa však vo svojom zdôvodnení pýta „prečo by mal byť John súdený na základe činov jeho praprapraprarodičov? A ako by sudkyňa Jacksonová zdôvodnila Johnovi, že je nehodný prijatia: nejaký štatisticky významný počet belochov mal pred siedmimi generáciami výhody pri prijímaní na vysokú školu a vy ste zdedili ich nevyliečiteľný hriech?“ Aj tento príklad podľa sudcu ukazuje, že Jacksonovej videnie sveta „je (doslova) čiernobiele“.
Na záver Thomas pripomína, že Jacksonová vo svojom zdôvodnení ignoruje skúsenosti imigrantov, ale aj belochov, ktorí taktiež „čelili historickým bariéram“. Sudca pritom nespochybňuje, že Jacksonová si myslí, že jej teória môže pomôcť spoločnosti, no pripomína jej, že „je nemenným faktom, že zakaždým, keď vláda použije rasové kritériá“, niekto trpí „výlučne pre svoju rasu“.
„V takomto systéme by nezáležalo na tom, koľko nevinných trpí na základe rasových princípov. Jediné, na čom by záležalo, by bolo dosiahnutie cieľa na základe týchto rasových princípov.“
A podľa sudcu Thomasa sa „zdá, že sudkyňa Jacksonová nemá žiadnu odpoveď, žiadne vysvetlenie pre ľudí, ktorí budú niesť toto bremeno“.