Prinajmenšom od čias osvietenstva stojí západná civilizácia na tom, že kritiku nielenže tolerujeme, ale uctievame. Človek má správne myslenie vtedy, keď do svojho stanoviska vkladá kritiku svojich pozícií. Na tomto princípe začala postupne fungovať celá spoločnosť. Demokratická politika je nepredstaviteľná bez opozície, veda bez kritiky. Nakoniec, pokrok sám – už v akejkoľvek oblasti – je popretím status quo.

Moderná demokracia chráni zákonom aj možnosť demonštrovať, teda nepolitickým spôsobom protestovať. Protestujúci vtedy hovoria akoby zvonka systému, hoci sú jeho súčasťou. Snažia sa formulovať vyššie morálne stanovisko a oprieť sa o známu tézu, že právo je iba minimum morálky. Demonštrácie prípadne zviditeľňujú konflikty, ktoré máme sklon prehliadať, alebo apelujú na to, že za normálne považujeme niečo, čo by sme nemali akceptovať.

Ako príklad možno uviesť demonštrácie proti koncertom skupiny Rammstein, ktorej spevák Till Lindemann čelí obvineniu z násilia na ženách. Umelec obvinenia odmieta a zatiaľ neexistuje konečné súdne rozhodnutie. Avšak demonštrujúci sa domnievajú, že v prípade natoľko závažných podozrení by spoločnosť nemala dotknutej osobe umožniť prístup k publiku. Apelujú na jadro systému – nikto súdny by predsa na verejnosti nechcel hájiť násilie na ženách, pokúšajú sa však ísť ďalej: v civilizovanej spoločnosti by sa ľudia z verejnosti mali stiahnuť už v prípade závažného podozrenia.

Odborníčka na občiansku neposlušnosť

V Nemecku sme aktuálne svedkami protestov, ktoré idú o kus ďalej a neuspokoja sa len s mierumilovnou demonštráciou. Veľavravné je súdne pojednávanie zo začiatku júla s Leou Bonaserovou, zakladateľkou hnutia Posledná generácia. Dvadsaťpäťročná doktorandka sa priznáva k cestným blokádam z roku 2022. Pred samotným súdom hovorila relatívne málo o klimatických cieľoch. Svoju reč začala výrokom: „Som zúfalá“ a predstavila sa ako odborníčka na občiansku neposlušnosť. Tej sa venuje na cestách aj vo svojej dizertačnej práci.

Občianska neposlušnosť a úvahy o nej sú vpísané do západnej intelektuálnej tradície. Spomeňme si na Sokrata, odsúdeného na smrť za to, že vraj kazil mládež a zavádzal nové božstvá. Inými slovami, bol zjavne dosť kritický. Jeho priateľ Kritón ho prehovára, nech nenechá na sebe vykonať nespravodlivú popravu a utečie z mesta. Dokonca tvrdí, že nie je správne poddať sa takémuto zlu a rezignovať na svoju budúcnosť, svoje ciele, priateľov, vzdelávanie druhých. Sokrates argumenty hneď neodmietne, ale svojho priateľa sa spýta, ako by mohla fungovať spoločnosť, ktorej členovia nerešpektujú rozhodnutie súdu. Keď Kritón nie je schopný odpovedať, Sokrates – verný tomu, že je lepšie byť obeťou neprávosti ako neprávosť sám páchať – vypije kalich s jedom.

Ale odpovedal Sokrates na to, odkiaľ sa berie sila zákonov? Nie priamo, ale z toho, čo ďalej hovorí, možno usúdiť: vo fungujúcej spoločnosti predstavujú zákony rovnováhu rôznych perspektív a záujmov. Ten, kto sa z tohto rámca vyčlení, musí znášať námietku „čierneho pasažiera“ – parazituje na občianskej, ale napríklad aj finančnej disciplíne druhých a nárokuje si pozíciu, z ktorej vraj vidí viac ako ostatní.

Aktivisti sa ešte pred niekoľkými mesiacmi mohli spoľahnúť na to, že tí, ktorých obmedzujú na slobode, si nebudú nárokovať siahnuť sami po občianskej neposlušnosti. To sa mení. Posledné týždne ukazujú, že aj druhá strana si pre seba legitimizuje občiansky odpor, čo v tomto prípade znamená, že na blokády odpovedajú vlastnoručným, viacmenej brutálnym odpratávaním.

Sú zúfalí – a protesty im pomáhajú

Pozoruhodné svedectvo o Poslednej generácii sprostredkovala sociálna psychologička a výskumníčka v oblasti mimovládnych organizácií Maria-Christina Nimmerfrohová. Pod cudzou identitou sa infiltrovala do výcvikových kurzov. Pre Frankfurter Allgemeine Zeitung spomína, že títo ľudia hovoria nápadne často o zúfalstve a blokády im vraj pomáhajú prekonávať tieto stavy.

Významné je, že protesty tú istú úzkosť tlmia aj vyvolávajú. Svedčí o tom aj heslo Grety Thunbergovej: „Chcem, aby ste prepadli panike!“ V dokumentoch hnutia Posledná generácia zaznieva zákaz hovoriť o klimatickej zmene. Prípustné je hovoriť výlučne o klimatickej katastrofe. Spoločnosti treba nahnať strach, ktorý vraj podnieti záujem o environmentálne témy.

Klimatickí aktivisti nie sú zúfalí len z klímy, ale aj z toho, že spoločnosť sa nedá osloviť. To je problém, ktorý presahuje aktivizmus. Tematizoval ho už sociológ Niklas Luhmann, ktorého tézu rozvíja dnes napríklad Armin Nassehi. Obaja hovoria o funkčnej diferenciácii ako o základnom princípe modernej spoločnosti. Znamená to, že spoločnosť netvorí jeden celok, ktorý by sa dal zvonku popísať, ale sumár systémov, ktoré sa starajú samy o seba. Veda sa zaujíma iba o pravdu, nejde jej o morálku, politiku alebo peniaze; ekonomický systém sa plným právom usiluje len o zisk; umeniu ide len o umenie; zdravotníkovi o to, aby liečil.

Taká spoločnosť stojí na prísnej špecializácii, v ktorej tkvie motor výkonnosti. Ale tiež to znamená, že nevládne žiadny jeden systém, ale súhra ich perspektív. A sme pri probléme, ktorý môže viesť k zúfalstvu nielen klimatických aktivistov. Spoločnosť nemá žiadnu jednu adresu, nedá sa jednoducho osloviť, nedá sa riadiť. Môžeme kričať, dramatizovať, ale v povahe spoločnosti nie je počúvať. Trochu zveličene môžeme povedať: nie preto, že by nechcela, ona ako jeden osloviteľný celok neexistuje.

Zmnoženie perspektív a vysoká senzibilizácia pre rôzne, potenciálne vylúčené hlasy vedie k tomu, že všetci hovoria, všetci si tým relativizujú svoje pozície, všetci sa občas môžu vydávať za obete – a napokon nie je počuť nikoho. Dramatizácia je logická cesta, ako sa aspoň pokúšame zaistiť si pozornosť. Klimatickí aktivisti stavili na argumenty začínajúce slovami „Na mŕtvej planéte…“.

Tento tromf vyťahujú pri každom pokuse o diskusiu, ktorá stojí na vypočúvaní niekoľkých strán. Lenže oni namietajú: O čom sa budeme baviť, veď na mŕtvej planéte sa nevzdeláva, nepodniká, nie je demokracia. Na stránkach hnutia Posledná generácia zaznieva: „My sme vôľou, ako prežiť túto spoločnosť.“ Demokratické to nie je, ale asi ani byť nemá. Prinajmenšom hnutie samo je výsostne nedemokratické, ako upozorňuje Nimmerfrohová. „Neexistujú tu žiadne participatívne momenty, žiadne voľby, žiadne spoločné rozhodnutia. Je to zoskupenie riadené direktívnejšie ako akýkoľvek nemecký spolok, pričom zákon o práve na zhromažďovanie predpisuje voľby.“

Ale aktivisti majú zo svojej perspektívy pravdu. Karta apokalypsy berie všetko. Na jej pozadí sú podozrenia z nedemokratického ducha, dokonca obavy politológov z nárastu Alternatívy pre Nemecko – smiešne. Veď čo je AfD v porovnaní s apokalypsou? Človeku pri tom napadne, či nie je výhodnejšie nerezignovať na demokraciu a demokraticky sa baviť o tom, ako čo najviac adaptovať prírodu na zmeny, ktoré nás čakajú.

Čo je teda násilie?

To nie je hlas klímaskeptika ani naivistu, ktorému chýbajú dáta, ale v úvode spomínaného Thomasa Stockera. Keď sa ho novinárka v citovanom rozhovore pre týždenník Die Zeit pýta, prečo je dramatizácia nebezpečná, odpovedá: „Raz som zažil, ako sa v diskusii o bodoch zlomu začal šíriť názor, že treba prejsť k násilnému odporu. Vraj len takto je možné uskutočniť transformáciu spoločnosti. Nikto nič nenamietal. To mi prišlo skutočne desivé. Bol som toho názoru, že o bodoch zlomu toho nevieme dosť. Atmosféra však bola natoľko vyhrotená, že sme – ani ja ani ďalší, ktorí nabádali k zdržanlivosti – nedostali žiadny priestor.“

Treba však dodať, že Thomas Stocker sa v posledných dňoch postavil na stranu umiernených protestov vrátane blokád ciest. S ohľadom na predošlé výroky to prekvapuje. Rozpor vysvetľuje tým, že vraj to, čo vidíme na nemeckých cestách, ešte nie je násilné. Naďalej však kritizuje verbálnu dramatizáciu aj útoky na galérie.

Treba pochybovať o tom, že blokáda ciest či letísk nie je násilná. Zarazí aj dôsledne nedôsledné použitie slova násilie. Na strane jednej vykazujeme až bezbrehú ochotu vyhlásiť za násilie de facto čokoľvek, čo sa môže druhého dotknúť, na druhej strane sa v nemeckej televízii vedú hodinové debaty o tom, či je obmedzovanie slobody pohybu v súvislosti s nepovolanými osobami už násilie, alebo ešte nie. Pripojila by som sa k tým, ktorí hovoria, že áno. Zábery z posledných dní sú veľavravné. Je to násilné a násilie to provokuje.

Akokoľvek sa zdá, že situácia začína byť nebezpečná, a to pre aktivistov aj pre ich obete, nie je to ten hlavný problém. Násilie v uliciach a nárast extrémizmu v spoločnosti pôsobia ako dokonalá prevencia proti všetkému, prečo západná civilizácia bola v minulosti taká úspešná a prečo je otvorená diskusii o klimatickej zmene.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.