Láme sa leto a Slovensko vstúpilo do tohto obdobia, charakterizovaného obzvlášť vysokou koncentráciou hlúpych až toxických myšlienok a činov. Všetko, čo sa teraz deje v akejkoľvek oblasti, politici a médiá vnímajú cez prizmu blížiacich sa volieb. Dokonca aj vojna na Ukrajine ustupuje do pozadia. Bežní občania sú nedobrovoľne vtiahnutí do tohto zdeformovaného videnia sveta. Súťaživá hypostáza volieb vzrušuje obyvateľstvo a zatieňuje hlbšie problémy našej demokracie.
Zároveň sa naša krajina tíško pohybuje po ceste, ktorú pred takmer 75 rokmi predpovedal George Orwell. Pripomeňme si jeho heslá, ktorými definoval podstatu doublethinking (dvojitého myslenia). Orwellova múdrosť sa prejavuje aj tu a teraz.
Nevedomosť je sila
Predchádzajúca vláda presvedčivo ukázala, že ministrom môže byť doslova ktokoľvek. Je to jej hlavný a jediný úspech. Teraz už vieme, že ministerská pozícia nevyžaduje odborné poznatky, skúsenosti ani žiadne iné mimoriadne schopnosti. Stačí zhromaždiť tucet náhodných ľudí, posadiť ich do kancelárií a udeliť im právomoci. Verejnosť bude nevyhnutne prekvapená ich výkonmi a správaním, ale nebude príliš protestovať. Ak Boh dá, vydržia až do konca svojho mandátu, ak nie, nahradia ich iní laici.
Rovnaká metóda sa používa aj pri tvorbe kandidátky niektorých politických strán – ide o málo známe až náhodné osoby. Aj pre vedenie strany to kľudne môžu byť len známi ich známych. Väčšina voličov hlasuje za predsedu strany, prípadne stranu, pozornosť venuje iba prvým menám, ďalšie totiž nič nehovoria. Napriek tomu, ak sa strana dostane do parlamentu, práve z nich sa zrodia neočakávaní a nekompetentní ministri a štátni tajomníci. Samozrejme, ich sebavedomie narastie s legitimitou, ktorú im dali voľby.
Kam to celé môže viesť, ukazuje prípad strany s podivným názvom „Za ľudí“. (Pán prezident Kiska s Veronikou Remišovou, Máriou Kolíkovou a Miroslavom Kollárom – tí všetci kedysi patrili k sebe – týmto názvom otvorili veľkú otázku, za koho všetkého strany ešte môžu byť.) Títo ľudia, ktorí – ako sa ukázalo – nemali skoro nič spoločné, sa prilepili k bývalému prezidentovi, aby ich dotiahol do parlamentu ako lokomotíva. Hneď na to sa lokomotíva odpojila a oni sa rozutekali, kam sa len dalo.
Ako by povedal náš učiteľ: nevedomosť je sila.
Sloboda je otroctvo
Tu vidíme ďalšiu zaujímavú vlastnosť našej demokracie. Poslancov volíme podľa straníckych kandidátok. Keď už zvolenému poslancovi napadne prejsť do inej strany alebo poslaneckého klubu, vznikne otázka, koho teraz zastupuje, aký a od koho má mandát? Opustil predsa spoločenstvo, s ktorým kandidoval, ktoré podporili vo voľbách voliči. Preskočil do inej komunity, kde však nebol zvolený. Koho teraz zastupuje? Kto je tu suverén – občan a volič, alebo politik, ktorý môže postupne prejsť širšie spektrum? A čo to celé robí s dôverou v politiku?
Predstavujem si, čo by sa stalo, keby uprostred zápasu niekoľko sklamaných či nahnevaných futbalistov prešlo na stranu súperov a začalo strieľať góly svojmu bývalému tímu. Pravidlá futbalu to nedovoľujú, ale politická kopaná sa tomu nedokáže brániť.
Niektoré veci azda ani nemožno matematicky jasne vyriešiť. Ústava SR vyhlasuje: „Poslanci sú zástupcovia občanov.“ Áno, a tento princíp je základom reprezentatívnej formy demokracie. No už ďalšia veta úplne posúva podstatu tejto zásadnej formulácie: „Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ (Čl. 73 (2))
Znamená to, že naši „reprezentanti“ v zmysle zákona musia konať samostatne a nikoho neposlúchať! Ich poslušnosť voličom sa má skončiť v sekunde po voľbách. Strana, vďaka ktorej sa dostali do parlamentu, tiež už nemôže ovplyvňovať ich správanie. Zákon ich takmer k ničomu nenúti, právom sa teda správajú úplne slobodne. Nie je to ale trošku výsmech posvätného práva ľudu byť jediným zdrojom moci? Je to dôvera v politickú kultúru. Ale čo s politikmi, ktorí sú vedome politicky nekultúrni?
Poslanci sú slobodní a ich voliči sa stávajú rukojemníkmi svojej voľby. Keď nimi zvolený zástupca nesplní svoje sľuby a bude sa správať úplne opačne, niet spôsobu, ako ho napomenúť, možno ho len „potrestať“ v najbližších voľbách. Dovtedy môže pokojne konať v rozpore so záujmami svojich voličov.
Počas pandémie sa viacerí z voličov s prekvapením dozvedeli, aké jednoduché môže byť obmedziť niektoré práva a slobody, ktoré sú zdanlivo zaručené ústavou. Právomocí sa ujali aj nepredpokladané a neznáme osoby, ako napríklad notoricky známy „hlavný hygienik“, členovia rôznych komisií, zložených z úradníkov, ktorým volič nič neschvaľoval. Ako vraví náš učiteľ: sloboda je otroctvo.
Ale toto ešte nie je to najhoršie.
Vojna je mier
Toto heslo znie už takmer nepretržite, hoci v rôznych obmenách. Niektorí politici a niektoré médiá nám vnucujú, že sme jednoznačne povinní angažovať sa vo vojne na strane jednej z bojujúcich strán. Ide predsa o našu bezpečnosť, a teda aj našu vojnu. Trvalý mier môže zaručiť iba jednoznačné víťazstvo a porážka nepriateľa vo vojne. Jasné, že je to pokrytectvo.
Mnohí občania to chápu, preto sú nespokojní so zahraničnou politikou svojho štátu. Úrady ani vládni poslanci však ich hlasy nepočúvajú. Navyše, prezidentka nedávno národ upozornila, že takto mysliaci ľudia vraj podľahli ruskej propagande. To je mimochodom podľa rôznych prieskumov 60 až 70 percent obyvateľov krajiny. Medzi nimi sú aj voliči pani prezidentky, ktorí ju postavili do čela štátu. Teraz sú však bezmocní. Nedokážu zmeniť, čo považujú za hrozbu pre svoju budúcnosť.
Občas počúvame, že takéto správanie nám diktuje predovšetkým európska solidarita. To tiež nie je pravda. Národy krajín EÚ a NATO, ktoré si uvedomujú potrebu pomoci Ukrajine, majú viaceré a odlišné prístupy k povahe, obsahu a objemu takejto podpory. A vychádzajú pri tom zo svojich národných záujmov. Nikto nenúti Slovensko utekať, ako sa hovorí, pred lokomotívou a plniť normy, ktoré mu nikto nestanovuje.
Istý významný ekonóm nad tým lamentuje, že keď tu u nás stále niekto hľadá a potrebuje nejakú Moskvu. Iste, a asi to tak ľahko nezmeníme. Ale rozlišovať medzi vojnou a mierom sa dá aj napriek tomu. Je to napriek všetkému odkaz roku 1968.
Svojvôľa je spravodlivosť
Naša vlastná skúsenosť by Georgea Orwella vedela obohatiť ešte o jedno heslo – to z podnadpisu o riadok vyššie, ktoré znamená, že moc môže nahradiť zákon. Často vidíme, ako dokážu vládni politici bojovať proti korupcii spôsobom, ktorý raz znamená vyššiu korupciu a inokedy pripustí porušovanie zákona. Možno ale právny štát presadzovať porušovaním práva? Možno používať orgány činné v trestnom konaní na ničenie svojich oponentov a konkurentov?
Ak v tom prokuratúra či súd odmietnu pomáhať, čo je stále ten lepší model, na pomoc prichádzajú kontrolované médiá, ktoré začnú kričať o zlyhaní justície. A čo je úplne neprijateľné – pani prezidentka, vzdelaním právnička, ktorá má byť garantom ústavnosti, sa k tomu párkrát pridala a verejne vyjadrila nespokojnosť s oslobodzujúcimi rozhodnutiami súdu.
Ja viem, všetko viem, viacerým sa nám to niekedy nepáči, ale nie je základom demokratického poriadku rozdelenie moci? Nevznikol liberalizmus z obavy, že by sa štát voči jednotlivcovi správal ako ten biblický Leviatan? Ak je to tak, potom má právo uznať kohokoľvek vinným iba súd. Kým sa tak nestane, podozrivý alebo obžalovaný sa považuje za nevinného. Prezumpcia neviny je predsa len zložitejší vynález ako pokus o ochranu vinníkov, ktorým to nevieme preukázať, nemyslíte? Kedy a ako sme prišli na to, že obvinenie už považujeme za rozsudok? Čo oprávňuje médiá a politikov, aby nahradili súdnictvo? Neveští to pre spoločnosť nič dobré.
Žiaľ, naša demokracia vyzerá ako ozdobená hodvábna prikrývka prehodená cez hromadu odpadkov, aby ju skryla pred zvedavými očami. Je však taká ľahká, že aj slabý vietor ju dokáže odfúknuť. A je taká márna, že má problém uchrániť prvý zo svojich princípov – moc ľudu v záujme ľudu. Niekedy je to už neznesiteľné.
A potom sa človek na ulici pozrie a začíta do všetkých tých volebných sloganov.
Ach! Zdá sa, že opäť raz budeme hanblivo zakrývať nedoriešené problémy a nadšene sa hádať o menej podstatných veciach, napríklad volebných šanciach strán a politikov, ktorí nám dopredu dávajú odkaz, že sa tieto problémy ani nechystajú riešiť.
Márnosť, len márnosť..!