Dnešný človek disponuje najvyspelejšími technológiami rôzneho druhu v dejinách a obrovskou sumou vedomostí o svete. Konštatovanie v predchádzajúcej vete však neznamená, že dnešné ľudstvo je aj múdrejšie ako jeho predchádzajúce generácie. Nestačí totiž len vedieť viac ako tí pred nami.  

Byť múdrejší znamená toto poznanie aj primerane využiť a robiť menej chýb. Samotné vzdelanie neposúva automaticky človeka v jeho vývoji. Takmer všetci vodcovia Červených Kmérov, ktorí zmasakrovali svoj vlastný národ v Kambodži, mali vyštudované francúzske univerzity (dokonca na slávnej Sorbonne mali centrálu svojej študentskej organizácie!). Nemusíme ísť však až tak ďaleko od nášho chotára. Veľký nemecký národ, ktorý dal ľudstvu ohromných géniov ducha a intelektu, dvakrát priviedol celú (nielen) Európu do záhuby.

Jedinou predvídateľnou črtou našej doby je, paradoxne, jej nepredvídateľnosť. Ovplyvňuje to aj skutočnosť, že na medzinárodnej scéne je všakovako poprepájané nepreberné množstvo subjektov vrátane neštátnych hráčov. A súčet ich pestrých, neraz protichodných záujmov výrazne presahuje sumu ich vôle dohodnúť sa na spoločnom menovateli vo veci ďalšieho vývoja. Inými slovami, v otázke, ako ďalej s tou našou modrou (?) planétou. Preto sú a naďalej budú alternatívou k možným dohodám aj nezhody, ktoré môžu mať občas tragický obraz vojnových konfliktov, podobný tomu za našimi dverami.

Doterajšie dejiny ľudstva boli podstatne častejšie „kŕmené vojnou“, keď mier bol skôr výnimkou. My ľudia si z princípu nevážime tie hodnoty, ktoré máme a pre ktoré neraz naši predkovia obetovali aj svoj vlastný život. Preto sa začneme skutočne usilovať či bojovať o mier, až keď sa začne strácať v krvavej hmle vojnového huriavku. Silným protihráčom mierumilovných ľudí, ktorých je určite drvivá väčšina, je skutočnosť, že dobro je obvykle menej motivované ako zlo. Dobro je poväčšine spokojné so status quo a nevidí dôvod meniť prirodzený stav dosiahnutého pokoja. Človek sa však na rozdiel od prírody nechá poľahky obalamutiť trblietavými lžami, ktoré si na seba navlečú masku vydávajúcu sa za pravdu. Keď tá maska spadne, je už neskoro. Dôležité mierové konferencie sa konali zásadne po veľkých vojnách. Ak by sa garde otočilo – toto by bol dôkaz ľudskej múdrosti.

Teší ma, že čítaš knihy a zamýšľaš sa nad otázkou, ktorú si mi položila. Som presvedčená, že čím viac toho prečítaš a čím viac sa rozprávaš s generáciou tvojich rodičov, tým menší bude priestor pre tých, ktorí by chceli obalamutiť teba. Voľakedy dávno, keď človek vedel len to minimum, čo musel vedieť o svete na svoje prežitie, si vystačil s jaskynnými nápismi, aby odovzdal cenné informácie tým, ktorí prišli po ňom. O mnoho generácií neskôr, keď už ľudia potrebovali viac informácií, prišiel im na pomoc pán Gutenberg. Po niekoľkých storočiach čítania kníh prešla generácia našich starých rodičov postupne skôr k listovaniu v novinách. Na menšom priestore, no o to väčšia koncentrácia poznatkov. Ako tak, a nie vždy sa darilo zachovať aj kvalitu a výpovednú hodnotu prenášaných informácií.

Nuž ale tvoja generácia, dcérka, si osvojila Instagram. Tento formát na jednej strane odráža túžbu dnešnej generácie po okamžitých zážitkoch – ako vy hovoríte right now –, na druhej strane kvalita informačnej výpovede sa dramaticky blíži k nule. A tak máš pred očami veľkú, farebnú, trblietavú a neraz aj sexi – ale stále len bublinu. Práve prijímatelia takýchto bezobsažných informácií sú ľahkým terčom pre šíriteľov lží... Ak si tvoja generácia neporadí s touto „spiatočkou“ v informačnom kolobehu ľudského druhu, možno už tvoji vnuci sa vrátia k jaskynným nápisom.

Prečo my ľudia tak radi chodíme do prírody? Nie som odborníčkou na biológiu, a tak si len domýšľam, že najmä preto, lebo si v jej tichu chceme vychutnať harmóniu. Rovnováhu, ktorá sa nám tam ponúka a ktorá nám v našom človečom svete tak chýba. Niektorí géniovia ľudského ducha, či už Leonardo da Vinci, alebo môj obľúbený architekt Gaudí, hľadali inšpiráciu práve v prírode. Možno aj preto majú ich diela nadčasovú hodnotu. Dozaista si pamätáš našu návštevu chrámu Sagrada Família v Barcelone, ako sme boli užasnutí geniálnymi vzorcami, evolučne vyvinutými vo voľnej prírode, ktoré nemenej originálne či geniálne poslúžili katalánskemu majstrovi pri hľadaní rôznych stavebných prvkov v jeho dielach. Dúfam, že sa raz podarí Španielom dokončiť tento nádherný chrám.

Každý živý tvor a rastlina v prírode presne vedia – do žiadnej školy pritom nechodili –, aké je ich miesto v danom spoločenstve. Preto je medzi nimi rovnováha. Medvede neprídu s nápadom, aby vykynožili všetky líšky, rovnako sa žraloky nedohodnú, aby požrali všetky tuniaky. Táto harmónia trvá po veky vekov, pokiaľ do prírody brutálne nezasiahne nejaká prírodná katastrofa – zemetrasenie, sopečný výbuch či pád meteoritu. Alebo človek. Zatiaľ čo po zemetrasení sa príroda časom spamätá a žije ďalej, následky niektorých ľudských nepremyslených zásahov do nej sú nezvratné. Niekde som čítala, že ešte nedávno sa našli ľudskou civilizáciou nedotknuté ostrovy, na ktorých odjakživa a preukázateľne fungovali veci tak, ako majú fungovať. Príroda dokáže existovať v pokoji aj bez kodifikovaných právnych noriem. Ľudský druh ako samozvaná koruna tvorstva je, paradoxne, jedinou súčasťou prírody, ktorá dokáže kynožiť sama seba a porušuje pritom dokonca zákony, ktoré si sama napísala. Príroda však, ako to konštatoval Leonardo Da Vinci pred niekoľkými storočiami, na rozdiel od človeka svoje (nepísané) zákony neporušuje.

Milá dcérka, obdobie na penzii mi odhalilo viacero vecí, ktoré som si predtým neuvedomovala. Ani nemohla. Jednou z nich sú časové paradoxy. Človek má zrazu podstatne viac času uvažovať o tom, čo prežil, ako to prežil, a niekedy premýšľa, čo by urobil inak. Zároveň si uvedomí, že čas je síce absolútnou kategóriou, ale krátka úsečka ľudského života ho mimoriadne dramatickým spôsobom relativizuje. A preto ľudia, ktorí majú to šťastie a žijú dlhšie, si stále nástojčivejšie uvedomujú, že pre nich už čas nie je tou komoditou, ktorou by mohli plytvať. Život je príliš krátky na to, aby sme precestovali celý svet, poznali všetky kultúry, prečítali všetky knihy, ale najmä – aby sme sa navzájom klamali.

Na priedomí nášho paneláku si občas posedím s bývalým kolegom zo školy – dejepisárom. Niekedy sa k nám pridá náš sused, ktorý sa celý život zaoberal právom. Spájajú nás generačné záležitosti a je zábavné ako sa pri debate o nich dokážeme povadiť. Každý má pritom tú svoju a obhájiteľnú pravdu. Všetci sme však mali to šťastie, že sme sa dožili vnúčikov a keď si na nich spomenieme, hneď nastane koniec našich hádok. Dejepisár nám rád hovorí o svojej vymyslenej parabole – v našom veku ideme už len z kopca. Problém je v tom, že nevieme, na aký vysoký kopec sme sa predtým vyštverali, a preto ani len netušíme, ako dlho pôjdeme dole. Právnik ho doplní, že by sme cestou dole mali stihnúť dať nejakú cennú radu tým, ktorí tu zostanú, najmä našim deťom a vnukom. Spoločne sa zhodneme v tom, že šťastie našich potomkov nie je aplikácia, ktorá sa dá len tak stiahnuť do mobilu. Ich úspech v živote môže do veľkej miery závisieť nielen od génov, ktoré od nás zdedili – čo veľmi neovplyvnia –, ale najmä od toho, či sa poučia z našich i vlastných chýb. A to už ovplyvniť môžu.