Šiítsky islam chce chrániť kresťanov. Pápežova cesta do Iraku má veľký význam, hovorí Gilles Kepel

Pápež v Iraku ukáže, že kresťanstvo je univerzálne, no situácia je veľmi ťažká. Pre denník Štandard to hovorí francúzsky arabista Gilles Kepel, ktorému práve vyšla kniha s názvom Prorok a pandémia: Od Blízkeho východu k virálnemu džihádizmu. Píše v nej o takzvanej štvrtej vlne džihádizmu. Do češtiny preložili jeho knihy Boží pomsta a Válka v srdci islámu. O islame a Blízkom východe prednáša v niekoľkých krajinách a často komentuje udalosti v arabskom svete.

Aký vplyv bude mať historicky prvá návšteva pápeža v Iraku?

Situácia v Iraku je veľmi ťažká. Hlavné mesto Bagdad bolo kedysi prevažne mestom kresťanov a židov. Židia potom odišli a kresťanov je teraz omnoho menej. Kresťania sa stiahli do severného mesta Erbil v Kurdistane a ich prítomnosť je zjavná, sú tam i mestské kresťanské štvrte.

Myslím si, že Františkova cesta je svedectvom, že kresťanstvo na Blízkom východe má svoje miesto, lebo nanešťastie mnohí kresťania sa nazdávajú, že v Iraku už nemajú žiadnu šancu. Budúcnosť je príliš neistá a domnievajú sa, že treba odísť. Pápež sa s veľkým úsilím odhodlal zvrátiť tento prevládajúci dojem.

Ako táto cesta vyznie v ťažkej pandemickej a najmä bezpečnostnej situácii v krajine. Nezmarí to úmysel pápeža?

Áno, zaiste, v súčasnosti to platí pre každú cestu pre túto hroznú pandémiu. Irak naozaj čelí vážnym bezpečnostným problémom. V zásade sa teraz vedie konflikt v Iraku medzi Iránom a Spojenými štátmi americkými. Daeš [Islamský štát, pozn. red.] už nie je dôležitý a nemá kapacitu ako kedysi. Nemyslím si, že pro-iránske milície chcú zaútočiť na pápeža, lebo šiítsky islam [má väčšinu v Iraku i Iráne, pozn. red.] sa totiž naozaj snaží prezentovať ako ochranca kresťanov, ktorým je nablízku, a to na rozdiel od masakrov, ktoré vykonali sunnitskí džihádisti z Daešu a iní.

Čo sa týka pandémie, spoločenský rozmer pápežovej návštevy je nemožný, teda veľké podujatia a početné omše pod holým nebom, ktorých sa pápež zúčastňuje na každej apoštolskej ceste. Ale jeho slová a gestá budú dôležité symbolicky predovšetkým v okamihu obrovského utrpenia.

Veľa sa očakáva od stretnutia s irackým duchovným lídrom, veľkým ajatolláhom Alím al-Sistáním. Môže s týmto šiítskym predstaviteľom pápež rozvinúť taký medzináboženský dialóg ako sa mu podarilo so sunnitským lídrom Ahmedom al-Tajíbom?

Áno, iste, možno aj na rovnakej úrovni. Šiítsky islam má také štrukturálne prvky, ktoré sú omnoho bližšie ku kresťanstvu. V skutočnosti je šiítizmus do veľkej miery dedičom nestoriánskeho kresťanstva. Má aj podobnú štruktúru ako cirkev.

Ajatolláhovia sú ako biskupi, ďalší nižšie postavení duchovní lídri sú akoby kňazi. Je tu hierarchia, ktorá je trochu podobná katolíckej cirkvi s tým rozdielom, že tu niet jedného pápeža, ale je tu viac veľkých ajatolláhov. Navyše šiíti majú kult mučeníkov – huseinov – a to nám evokuje mučeníctvo v kresťanstve. Preto existuje v istom zmysle viac prepojení medzi šiítmi a kresťanmi než medzi sunnitmi a kresťanmi.

Al-Sistání sa vraj nepridá k dokumentu o bratstve, ktorý pápež podpísal pred dvomi rokmi s al-Tajíbom, čo niektorí označujú za zlé znamenie, za akýsi odstup zo strany šiítskeho lídra.

Áno, ale viete o tom, že al-Tajíb, ktorého osobne poznám, vyšiel zo súfijského prostredia v Egypte [duchovnejšia, mystickejšia forma islamu, pozn. red.]. Súfijci a šiíti vždy mali styčné body. Spomínam si, že keď som stretol al-Tajíba, bol som priamo svedkom tohto spoločného prieniku a vzťahu. Teda medzi akýmsi nepolitickým šiítizmom al-Sistáního a sunnitským súfizmom je viac spoločných bodov než rozdielov.

Je však možný nepolitcký islam, ktorého predstaviteľ v Iraku je Alí al-Sistání? Nie je to protirečivé vyjadrenie?

Islam si naozaj neustále nárokuje, že zahŕňa súčasne tento svet aj ten ostatný. V islame nedáva zmysel výrok Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu (Evanjelium podľa Marka 12, 17). Vyžaduje totiž spojenie teologického a pozemského sveta či rozmeru.

Ale zdá sa mi, že pápežova cesta má za cieľ nadviazať vzťahy a má tiež posolstvo súcitu, ktoré pápež vkladá do svojho vzťahu so súčasným svetom. V Iraku chce dať najavo, že kresťanstvo je univerzálne a nie je len európskym či americkým náboženstvom.

Ako vnímate dialóg Svätej stolice s islamom?

Vidieť pevné odhodlanie k dialógu zo strany Svätej stolice. Na druhej strane až donedávna sa k tomu nepovzbudzovalo. Často totiž dominoval islam, či skôr islamizmus a takzvaný saláfizmus moslimských bratov, pre ktorých kresťanstvo malo byť zničené, aby „nastolili“ víťazstvo islamu na zemi. Ale na Blízkom východe vidíme veľa pohybov, turbulencií, rozdávanie kariet, mier medzi Izraelom a Spojenými arabskými emirátmi a tu sa azda vytvára priestor pre cirkev ako morálnu silu.

Takže ste optimista, čo sa týka dialógu?

Neviem, či je optimista vhodné slovo. Skrátka vidím pohyby a väčšie možnosti na rozvoj dialógu, aké neboli v minulosti, keď v regióne dominoval Daeš.

V týchto dňoch oslávil 70. výročie vzniku Mossad. Ako podľa vás vníma pápežovu návštevu v Iraku izraelská tajná služba a aký môže byť izraelský záujem?

Iracký premiér Mustafa al-Kadhimi je považovaný za blízkeho Spojeným štátom americkým a nie je vylúčené, že príde deň, keď sa pripojí k „Abrahámovej aliancii“, ak to môžem takto nazvať (takzvané Abrahámske dohody Izraela s niekoľkými islamskými krajinami, pozn. red.). V tomto zmysle si myslím, že Izrael nie je naladený nepriateľsky voči takému javu ako pápežova cesta do Iraku, lebo vníma tiež kresťanský rozmer návštevy.