A je to potvrdené. Druhú najväčšiu ekonomiku sveta skutočne dusí deflácia. Čínski štatistici ohlásili, že spotrebiteľské ceny v júli medziročne klesli o 0,3 percenta. Navyše zlepšenie je v nedohľadne. Ceny na začiatku výrobného reťazca v Číne totiž klesajú už desiaty mesiac v rade. Index cien výrobcov (PPI) dosiahol hodnotu mínus 4,4 percenta.
Toto si čínski súdruhovia zarámovať nedajú. Vsádzali totiž na to, že po opustení tri roky trvajúcich koronavírusových reštrikcií čínska ekonomika dupne na plyn. Lenže to čiastočne platilo len v úvode tohto roku, a to ešte vďaka pomoci nízkej porovnávacej základne. Teraz narastajú obavy, aby Čína nevstúpila do éry nulového alebo záporného cenového rastu, ktorý by viedol k odkladaniu spotreby Číňanov a prepúšťaniu z čínskych firiem. A že také príklady nepoznáme? Ale áno – a aj z Ázie. V takom Japonsku spotrebiteľské ceny a mzdy stagnovali po celú generáciu a presne z týchto dôvodov sa tam hovorí o „stratených desaťročiach“.
Medzi nami, ani tu nemám úplne „mainstreamový“ názor, ale mám názor korešpondujúci s pohľadom klasickej, respektíve rakúskej, respektíve monetaristickej ekonómie: že deflácia neprekáža a je úplne normálna aj zdravá, pokiaľ je spôsobená rastom produktivity. Čo však prekáža, a to pripúšťam aj ja, je deflácia spôsobená rýchlym, živelným, nekontrolovateľným zmršťovaním peňažnej zásoby, cez ktorú vysychá likvidita v bankách a ktorú spôsobila centrálna banka tým, že prepískla svoj boj proti inflácii. A zdá sa, že to je presne tento prípad. Je to prípad, ktorý končí v lepšom prípade recesiou.