Toto si čínski súdruhovia zarámovať nedajú. Vsádzali totiž na to, že po opustení tri roky trvajúcich koronavírusových reštrikcií čínska ekonomika dupne na plyn. Lenže to čiastočne platilo len v úvode tohto roku, a to ešte vďaka pomoci nízkej porovnávacej základne. Teraz narastajú obavy, aby Čína nevstúpila do éry nulového alebo záporného cenového rastu, ktorý by viedol k odkladaniu spotreby Číňanov a prepúšťaniu z čínskych firiem. A že také príklady nepoznáme? Ale áno – a aj z Ázie. V takom Japonsku spotrebiteľské ceny a mzdy stagnovali po celú generáciu a presne z týchto dôvodov sa tam hovorí o „stratených desaťročiach“.
Medzi nami, ani tu nemám úplne „mainstreamový“ názor, ale mám názor korešpondujúci s pohľadom klasickej, respektíve rakúskej, respektíve monetaristickej ekonómie: že deflácia neprekáža a je úplne normálna aj zdravá, pokiaľ je spôsobená rastom produktivity. Čo však prekáža, a to pripúšťam aj ja, je deflácia spôsobená rýchlym, živelným, nekontrolovateľným zmršťovaním peňažnej zásoby, cez ktorú vysychá likvidita v bankách a ktorú spôsobila centrálna banka tým, že prepískla svoj boj proti inflácii. A zdá sa, že to je presne tento prípad. Je to prípad, ktorý končí v lepšom prípade recesiou.
Čínsky rast v posledných rokoch bol hlavným ťahúňom rastu globálnej ekonomiky. Nervozita z posledného vývoja v Číne preto nekončí pri čínskych hraniciach. Čína je prvou ekonomikou skupiny G20, ktorá hlási medziročný pokles spotrebiteľských cien od posledného záporného údaja od augusta roku 2021, keď defláciu hlásilo Japonsko. V Číne ani množstvo opatrení na podporu ekonomiky z poslednej doby nedokázalo podporiť aktivitu – ale to prekvapí len zarytého podporovateľa štátnych intervencií. V posledných týždňoch čínski politici oznámili potrebné opatrenia na podporu predaja automobilov a spotrebičov a niektoré mestá zmiernili obmedzenia predaja nehnuteľností. Čakám preto, že čínska vláda a centrálna banka prídu so silnejším kalibrom podpory a zalejú ekonomiku peniazmi. Čo je presne to najhoršie, čo Čína môže urobiť: od steny k stene, ekonomiku hrubo vychyľovať z rovnováhy.
Problém sa totiž neskrýva v nedostatku podporných opatrení (ako si najskôr čínski súdruhovia budú myslieť), ale v rade nerovnováh naprieč čínskou ekonomikou. Na prvý pohľad každý vidí prehriaty realitný trh. Konkrétne v mnohých čínskych mestách došlo k nafúknutiu bubliny pri cenách nehnuteľností. (Došlo k tomu nenápadne a klasicky cez nezmyselné zníženie úrokových sadzieb centrálnej banky a tlač peňazí.) A pretože boli investície na realitnom trhu tlačené za pomoci masívnych investícií a pôžičiek, viedlo to v Číne k skokovému nárastu verejného i súkromného dlhu. To robí čínsku ekonomiku ešte zraniteľnejšou. Ako z toho von? Zložito. Teda – vlastne jednoducho, recept by znel pustiť do Číny viac trhu a centrálna banka by si mala sadnúť na ruky a hlavne nič nerobiť. Avšak pre súdruhov je ťažké vydržať nič nerobiť.
Čína sa preto ženie za udržaním silného rastu všetkými spôsobmi. Čo je dlhodobo neudržateľné. Okrem iného aj preto, že zo stále vyššieho základu sa rastie čoraz horšie. Navyše starnutie čínskej populácie a klesajúca pôrodnosť budú stále viac odkrývať demografické problémy. Čína sa v nasledujúcich rokoch a desaťročiach už ťažko bude môcť opierať o dostatok lacnej a plne lojálnej pracovnej sily. Starnutie čínskej populácie navyše zvýši nároky na dôchodkový systém alebo sociálnu starostlivosť. Ale hlavne: Čína teraz potrebuje zrovnať nerovnováhy tým, že bude chvíľu klesať, že prejde očistnou recesiou. Čo je presne to, čo jej politici nechcú dovoliť.
V najbližších mesiacoch nás musí zaujímať, že Čína hlási za júl aj výrazný pokles vývozu a dovozu. V takejto situácii sa nebojíme nijakého výrazného rastu cien komodít, ktoré Čína inak hladovo skupuje. Pre akciové trhy však slabosť čínskej ekonomiky znamená ďalší problém po tom, čo FED [Americká centrálna banka pozn. red.] stále uvažuje nad zvyšovaním úrokových sadzieb a ratingové agentúry sa rozhodli zhoršovať ratingové hodnotenie nielen veľkým ekonomikám (USA), ale aj bankovým domom na americkom trhu. A poslednou ranou je potom to, že Taliansko nariaďuje 40-percentnú daň z tohtoročných mimoriadnych ziskov bánk. Nad globálnymi akciami aj bankami sa teda stále viac sťahujú mraky a ďalší impulz tentoraz prichádza z Číny.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.