Povinné tréningy správneho myslenia majú potenciál extrémne komplikovať medziľudské vzťahy 

Coca-Cola si vtedy urobila fenomenálnu hanbu, keď sa pred dvoma rokmi prevalilo, že svojich zamestnancov v rámci povinných firemných tréningov v tolerancii učí, ako byť „menej biely“. 

Usvedčujúce slajdy z online kurzu „Konfrontovanie rasizmu“ unikli na Twitter, a tak sa svet mohol dozvedieť, že byť „menej biely“ znamená napr. byť „menej arogantný, ale aj menej defenzívny, menej utláčať, byť menší ignorant, počúvať, veriť a ideálne tiež ukončiť solidaritu s bielymi“. 

Iný slajd tvrdil, že „v Amerike a všeobecne na Západe sa belosi tak socializujú, že sa cítia nadradení, a že podľa výskumov už troj- až štvorročné deti chápu, že byť biely je lepšie.“

Inšpirátorkou kurzu v tolerancii bola istá Robin DiAngelová, ktorá venovala svoju akademickú kariéru chrabrému rozkrývaniu bieleho privilégia a štrukturálneho rasizmu a podľa ktorej je úplne každý beloch rasista – a keď hovorí úplne každý, myslí tým skutočne všetkých – a bez doživotného úpenlivého snaženia o nápravu rasistom aj zostane.

Za normálnych okolností by strávila zvyšok života naložená vo svojom myšlienkovom formaldehyde medzi ďalšími podivnými latimériami. Okolnosti však už nie sú normálne. Ako mohol limonádový gigant pustiť niečo tak prvoplánovo rasistické, notabene ako protirasistický kurz?

Po tom, čo asi pred desiatimi rokmi opustili brány čerstvo (z)ideologizovaných západných univerzít prví mileniáli, preniesli svoje novonadobudnuté poznatky o nutnosti boja za sociálnu spravodlivosť ďalej do pracovného prostredia, najmä do korporátov, kde sa uchytili, kde sú si prostredia napokon niečím možno aj podobné.

Prevodníkmi ideálov do praxe sa stali práve zamestnanecké tréningy diverzity, inklúzie a rovnosti (DEI). Tréningy DEI nás majú zbaviť nevedomých predsudkov voči minoritám, v praxi sa rieši predovšetkým rasa a rod. Prítomné boli od šesťdesiatych rokov, ale boom zažívajú teraz: s generačnou výmenou (kádrov) má dnes každá väčšia spoločnosť pocit, že musí vyslať svetu politický odkaz.

Čo sa rieši už menej. je otázka, či tieto politické školenia fungujú. Nielen sedliacky rozum napovedá o opaku. Napríklad obsiahly materiál časopisu Harvard Business Review píše natvrdo, že napriek astronomickým firemným investíciám – ide o multimiliardový biznis – programy na podporu diverzity nezvyšujú diverzitu. A myšlienkovú už vôbec nie.

Z ich analýz napríklad vyplynulo, že pozitívny efekt takéhoto školenia väčšinou trvá deň, najviac dva. Naopak, niekedy vyvolávajú protireakciu – neprospešné stereotypy u zamestnancov posilnia. 

Z analýzy viac ako osemsto firiem v priebehu troch desaťročí vyplynulo, že najväčšiu diverzitu, inklúziu a rovnosť majú tam, kde sa do toho manažéri pletú najmenej. DEI navyše často prebieha silne nedôstojnými spôsobmi („kto ste v detstve zažili privilégium kompletnej rodiny, urobte krok vpred“; „teraz sa všetci postavíme a nahlas ostatným priznáme, čo si kto myslí o…“), a hoci chce väčšina ľudí iste konať dobre, správne a s rešpektom, po zážitku tohto typu sa často cítia len hlboko dotknutí a znechutení a uzavrú sa do seba, alebo budú, naopak, provokovať, len aby sa vymedzili.

Tréningy DEI so svojim dôrazom na nekonečné hľadanie mikroagresie v bežných životných situáciách majú potenciál extrémne komplikovať medziľudské vzťahy a nie je to jadrová veda: ak si musím dávať taký veľký pozor na ústa, keď sa bavím s človekom, ktorý vyzerá inak ako ja, aby sa náhodou neurazil, tak sa s ním radšej baviť prestanem; prečo riskovať?! 

Prednáška o bielej krehkosti s Dr. Robin DiAngelovou/ Reprofoto: YouTube

Neustále omieľanie rasy je však strategické z ekonomického hľadiska: keď sa to bude neustále prezentovať ako hlavný spoločenský problém, napriek realite dnešných USA a Británie, poplynie príslušným organizáciám stály príjem zo stratégií – ako proti údajnému rasizmu bojovať. Podobné je to so stavom trvalej zdravotnej krízy, ktorá je živnou pôdou pre farmaceutické spoločnosti, ktorých produkty nás majú pred touto krízou zachrániť.

Čerstvým koňom v pretekárskom poli školení na zlepšovanie ľudí je tréning uhlíkovej neutrality. Aktuálne si už 67-tisíc šťastných Britov zo štyroch tisíc organizácií a stovky samospráv môže zavesiť nad posteľ alebo na dvere toalety svoj vlastný certifikát „uhlíkovej gramotnosti“. 

Príbeh zvyšovania teplôt od polovice 19. storočia sa neprekvapivo rozpráva rovnako ako ten o rode, teda jednoznačne a bez obťažujúcich protipríbehov alebo otázok, a považuje sa za dané, že sa nachádzame uprostred klimatickej krízy spôsobenej človekom.

Účastníkom tréningu sa potom odporúčajú rozličné radikálne riešenia vrátane osobných záväzkov na zníženie osobnej uhlíkovej stopy mimo pracoviska a kolektívneho pochodu k net zero. 

V budúcnosti by mali uhlíkové vysvedčenie získať asi štyri pätiny britských zamestnancov, napríklad preto, aby ich zamestnávatelia mohli zdvihnúť svoj environmentálny rating. Pre jedincov, ktorí majú na klimatickú politiku iný názor, a buďme realistickí – väčšina kolektívu do toho pichať nebude, to znamená obmedzené šance na príplatky alebo na povýšenie, kým nevykonajú akt sebacenzúry, skutočnej alebo predstieranej.

Ako biznis plán je to stávka na istotu: medzi rokmi 2021 a 2022 vzrástol príjem Projektu uhlíkovej gramotnosti (Carbon Literacy Project), hlavnej organizácie stojacej za iniciatívou, o 250 percent na 638- tisíc libier. Účastnícky poplatok stojí štyridsať libier, možno žiadať množstevnú zľavu.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.