Podpora Progresívneho Slovenska a naša neschopnosť poučiť sa z chýb Západu

Hoci po definitívnom sčítaní hlasov v predčasných parlamentných voľbách to vyzerá skôr na koalíciu neochotnú experimentovať s kultúrno etickými témami, jedným z hlavných momentov sobotného hlasovania je značný nárast progresivizmu.

Strana Michala Šimečku, ktorá ho u nás stelesňuje, v posledných parlamentných voľbách v roku 2020 (vtedy ešte v koalícii s menej úspešným príbuzným, stranou Spolu) získala 6,96 percenta hlasov. V tých súčasných dokázala osloviť 17,96 percenta voličov, teda o vyše 150 percent viac.

Ako v komentári upozornil kolega Dag Daniš, PS delili od zásadne výhodnejšej pozície pri zostavovaní vlády iba desatiny percent. Hoci je pravda, že kabinet so Šimečkom na čele by viazaný koaličnou zmluvou a rozložením parlamentu veľa zo svojej radikálnej agendy zrejme nepresadil, samotná verejná podpora strany je nepríjemne vysoká. Progresívnu revolúciu sme zrejme iba odložili.

Dôvodov nárastu podpory je hneď niekoľko. Najdôležitejšie z nich sú tieto:

PS do veľkej miery vyťažilo z marazmu, ktoré ostatné tri roky stelesňovala vláda Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Pri tom, ako sa budova parlamentu a úradu vlády menila na veľké šapitó, šimečkovcom stačilo ostať v pasivite. Na základe zákona zachovania energie sa totiž hlasy sklamaných voličov Za ľudí, SaS a sčasti aj OĽaNO preliali práve k nim.

Ruku k dielu dozaista priložil aj mediálny kartel, ktorý, ak práve fauly progresívcov neignoruje, otvorene ich tlačí cez dvere Národnej rady. Ešte v polovici septembra napríklad šéfredaktor Denníka N aktivisticky vyzýval na porážku Smeru a víťazstvo PS. Táto priorita vraj bola naliehavejšia ako všetky ostatné.

Nezanedbateľný vplyv na rast percent mali aj zdanlivo neutrálne kampane na mobilizáciu mladých voličov, ktoré vyvrcholili v piatok ich tragikomickým zvážaním takzvanými volebnými vlakmi z Prahy a Brna do Bratislavy.

Netreba zabúdať ani na vplyv oligarchie, ktorá PS na masívnu kampaň požičala vôbec najviac zo všetkých strán, či angažovanie členov našej umeleckej obce, vždy ochotnej imitovať ducha doby.

Svoju úlohu napokon zohrala schopnosť progresívcov držať svoje extrémistické naratívy a krídlo, ktoré ich v strane reprezentuje, v relatívnom úzadí. Čo myslíte, koľko sobotných voličov PS vie, čo všetko v skutočnosti presadzuje napríklad dvojka na kandidátke Lucia Plaváková?

Aj keď znie dvojnásobné až trojnásobné nafúknutie preferencii strany, ktorá chce meniť pohlavie pečiatkou na úrade, zle samo osebe, ešte znepokojujúcejšie je čosi iné.

Reč je o skutočnosti, že k tomu prichádza napriek negatívnym skúsenostiam západných krajín. Ich politická reprezentácia sa totiž po priamej skúsenosti s rozkladnou silou progresivizmu (ktorá siaha od kultúrno-etických tém, cez drogovú politiku až po energetiku a migráciu) výrazne prefarbuje v prospech národných a konzervatívnych strán.

To sa v konečnom dôsledku zrejme odzrkadlí aj na zmene zloženia Európskeho parlamentu a potenciálnej zmene smerovania celej Európskej únie. Ako vo svojej augustovej analýze upozornil portál Politico, trend posilnenia euroskeptikov sa odzrkadlí v náraste dvoch konkrétnych europarlamentných frakcií: Európski konzervatívci a reformisti (ECR) a Identita a demokracia (ID). Práve oni majú byť najväčšími skokanmi so ziskom spolu 38 nových poslancov.

Naopak, najväčšími porazenými v európskych voľbách by boli Zelení, ktorí by si udržali len 48 kresiel so stratou 24 poslaneckých miest, zatiaľ čo ľavica by získala osem kresiel, ale zostala by najmenšou skupinou v parlamente iba so 45 kreslami.

Politico k tomuto záveru dospelo na základe analýzy prieskumov verejnej mienky naprieč jednotlivými členskými štátmi.

Slovensku však očividne skúsenosti Nemecka, Talianska, Francúzska, Švédska, či Fínska nestačia. Komparatívnu výhodu oproti západným štátom sme nevyužili a prísť na koniec slepej ulice a udrieť si hlavu o dúhový múr musíme sami.

Inými slovami, PS malo po skúsenostiach zo sveta mierne padať, nie raketovo stúpať a dostávať nádej, že ďalšie voľby už môžu patriť jeho nabrúseným revolucionárom.

Notoricky známe klišé vraví, že hlúpy človek sa učí na vlastných chybách, múdry na chybách druhých.

Na to, ku komu máme momentálne bližšie, nech už si odpovie každý sám. Víkend však patril skôr nášmu šťastiu ako prezieravosti.