S miernou dávkou zjednodušenia a irónie by sme mohli povedať, že k úspechu Danka – a napokon aj Fica – výdatne prispel exminister obrany Jaro Naď. Na vrchole kampane predviedol úder z kategórie vysoko účinných. A pre súpera bolestivých. Ukázal, že Uhrík mal svoje politické korene v Dzurindovej SDKÚ. Suja zas musel vysvetľovať, prečo začínal v maďarskej strane Most-Híd.
Po údere Naďa Republika mierne padla.
A SNS mierne podrástla. Pochopiteľne. Národný tábor voličov sa prelieval medzi Republikou, SNS a čiastočne Smerom.
Samozrejme, aj po vytriezvení z prieskumov a po spočítaní hlasov platí, že nič nie je uzavreté. Kormidlo drží v rukách Pellegrini a jeho strana. Môže rozhodnúť o vláde so Smerom a SNS. Alebo o širokej koalícii s progresívcami, KDH plus – a teraz pozor – so Sulíkom, prípadne Matovičom. Prvá cesta je schodná. Druhá menej…
Treba však priznať, že politicky (táborovo) dopadli voľby pomerne jasne. Vyhral Smer a jeho prirodzení partneri, s ktorými má jasnú väčšinu. Naopak, progresívci napriek mediálnemu a agentúrnemu roztlieskavaniu nevyhrali. Ani numericky, ani reálne. Ak by aj prácne zlepili väčšinu, tak nejedlú a politicky výbušnú.
Voľby 2023 dopadli pre Fica v tomto zmysle oveľa lepšie ako voľby 2016.
Vtedy, v roku 2016, získali väčšinu strany, ktroré vyrástli na konflikte so Smerom. Fico v tom čase zostavil vládu len za cenu únosu voličských hlasov Siete a Mosta na druhý breh. Bolo to niečo ako povolebný podvod.
Dnes je prirodzená, organická politická väčšina na strane Fica. Smer si vybojoval návrat do hry. A stojí blízko k návratu do vlády.
Dôvody obratu sú tiež prirodzené.
Aby sme ich priznali, musíme najskôr rozbiť predsudky, ktoré šírili progresívne médiá a ich politickí favoriti. Volebný boj sa snažili rámcovať ako zrážku moderných prozápadných strán s radikálmi a „fašistami“, ktorí vraj Slovensko odklonia od EÚ a NATO. A zatiahnu nás na Východ. K Rusku.
Tento obraz bol krivý a nevystihuje to, o čo sa bojovalo. V skutočnosti sme tu nemali demokratické prozápadné a extrémistické proruské strany, ako to opakovali tragédi typu Heger (a spolu s nimi väčšina médií). Ak by to bolo naozaj takto, voľby by dopadli inak. Dve tretiny slovenskej spoločnosti podporujú budúcnosť Slovenska v Únii a Aliancii.
Mali sme tu skôr konflikt servilných strán, ktoré sa pretekali v plnení pandemických a atlantických úloh, a suverenistov, ktorí potupnú politiku pritakávania kritizovali.
Jediná z radikálnych strán, ktorá spochybňovala členstvo Slovenska v NATO, je mimo hry. Republika neprešla cez päť percent. Väčšinu získali strany, ktoré žiadali len suverénnejšiu politiku Slovenska.
Voľby 2023 boli vzburou veľkej časti spoločnosti proti zradikalizovanej politike „autorít“, ktoré nemali verejnú podporu. Táto radikálna politika sa prejavovala na troch veľkých frontoch: na pandemickom, vojnovom a ku koncu aj kultúrno-etickom (dúhovom).
„Autority“ pritom nezastupovala len prezidentka a tri vlády – Matovičova, Hegerova a progresívna úradnícka –, ale aj systémové médiá a progresívni aktivisti. Tí už po voľbách 2020 ovládli väčšinu kľúčových úradov a rezortov: zdravotníctvo a pandemickú agendu, školstvo, obranu, zahraničné veci, „Políciu SR“…
Boli to práve „autority“, kto sa po roku 2020 zradikalizoval a pritvrdil. Bez akýchkoľvek ohľadov na verejnú mienku. Segregácia neočkovaných, tlaky na povinné plošné očkovanie (žiadali ho prezidentka, PS a progresívne médiá do februára 2022), prepálené vyzbrojovanie Ukrajiny aj za cenu straty národnej protivzdušnej obrany, do toho kampane za požiadavky LGBTI komunity… To všetko boli prejavy zradikalizovanej politiky autorít, ktoré narážali na odpor väčšiny spoločnosti.
Politika a politické kampane v rokoch 2020 – 2023 išli proti záujmom väčšiny. A voľby túto deformáciu – protidemokratickú deformáciu – odstránili.
Aktivistické médiá sa ešte tento rámec pokúšali preformátovať. Podsúvali heslo, že opozičné PS je vyzývateľom Fica.
Bol to nezmysel. Fico nemohol mať nijakých „vyzývateľov“, lebo tri a pol roka sedel v opozícii (a minulý rok veľa nechýbalo ani tomu, aby sedel vo väzbe). Progresívci spolu s prezidentkou, progresívnymi poslancami a väčšinou médií sa mohli na rebelov akurát tak hrať.
A aj sa hrali. Dokonca pomerne úspešne. Od veľkého, historického prelomu a širokej koalície ich oddelilo 0,62 percenta voličov SNS.
Nakoniec to však PS a kampane väčšiny médií vytiahli len k víťazným volebným modelom a k víťazným exitpollom. Ďalej to nešlo.
Progresívna revolúcia sa odkladá. A Smer sa vracia. So všetkými rizikami.
V kľúčových aspektoch však voľby 2023 dopadli pomerne dobre. Politika „autorít“, ktorá narážala na odpor väčšiny spoločnosti, narazila aj vo voľbách. Nepomohli ani triky, kampane a zaklínadlá „lebo Fico“. Prípadne „lebo fašisti“. Víťazný pochod progresívcov, ktorí boli v opozícii len nominálne, uviazol. A Fico zas nemá ani zďaleka takú silnú pozíciu, aby hrozili divoké extrémy.
Dvojpercentný Heger sa hádam neurazí, ak povieme, že vo voľbách sa prihlásli o slovo demokrati. Tí z radov voličov. Nie tí z radov panákov.
