Európa migračnú vlnu nezvláda

Nie všetci s Merkelovou súhlasili. Štáty balkánskej trasy začali vo veľkom budovať hraničné oplotenia, aby prílivu migrantov zabránili. Nakoniec EÚ v marci 2016 vyrokovala dohodu s tureckým prezidentom Erdoğanom, sľúbila mu platiť za zadržiavanie migrantov. Dianie na ostrove Lampedusa posledných dní naznačuje, že stojíme na začiatku novej migračnej krízy. Všetko napovedá, že Európa zhodne pochybuje, že to tentoraz zvládne.

Dvaja na jedného

Na taliansku Lampedusu počas jedného septembrového týždňa dorazilo okolo 12-tisíc migrantov, čím prečíslili miestnych, ktorých je zhruba šesťtisíc. Bezprostredným dôvodom zrejme bola búrka Daniel nad Stredozemným morom. Na pobreží vznikla „zápcha“, a keď sa more upokojilo, lode vyrazili všetky naraz.

Snaha zahltiť ochranu hraníc davmi je zároveň taktika pašerákov. Na ostrove vypukla humanitárna kríza. Miestne imigračné stredisko má kapacitu len 400 ľudí. Talianske úrady sa snažili situáciu riešiť čo najrýchlejším transportom ľudí na pevninu. Aj tamojšie zariadenia sú však preplnené a situácia je kritická. Francúzsko reagovalo oznámením, že posilňuje kontroly na hraniciach, Nemecko vystúpilo z dobrovoľného programu na prijímanie migrantov.

Nejde však o náhlu vlnu, nelegálne príchody do Talianska sa zvyšujú celý rok. Tento rok tam dorazilo už 130-tisíc migrantov, dvakrát viac ako za prvých deväť mesiacov minulého roka. Obzvlášť ponižujúca je situácia pre taliansku premiérku Georgiu Meloniovú. Tá sľúbila skoncovať s nelegálnou migráciou.

Namiesto toho migrácia rastie. Snahy deportovať tých, ktorí nemajú právo na azyl, sú dosť tristné. V roku 2021 to bolo iba 4 321 ľudí. Pre mnohých je to dôkaz, že Meloniová zradila, zmäkla. Žiada o pomoc EÚ, čo má byť dôkazom, že sa zapredala euroestablishmentu. V skutočnosti je to skôr dôkaz, že zvládnuť nelegálnu migráciu je nad sily jedného štátu. Meloniová chce európsku spoluprácu nielen pri prerozdeľovaní mograntov, ale aj na zastavenie ich prílivu.

Desaťbodový plán EU

Časť Európskej komisie si to azda uvedomuje. Jej šéfka Ursula von der Leyenová prišla na Lampedusu osobne. Tam vyhlásila: „O tom, kto príde do Európy, budeme rozhodovať my, nie pašeráci ľudí!“ Predstavila zároveň desaťbodový plán na obmedzenie migrácie. Podľa niektorých ide o typicky eurobyrokratický ťah: vydávajú sa vyhlásenia, ale nič sa nerieši. Pravdou je, že od EÚ je to mimoriadne tvrdé stanovisko. Najcitlivejšie sú body dva, osem a deväť.

Bod dva žiada dobrovoľnú distribúciu migrantov z Lampedusy do členských štátov a body osem a deväť vytvorenie bezpečných ciest pre vážne núdznych. Zvyšok sa však sústreďuje na posilnenie ochrany hraníc. Bod jeden sľubuje privolanie Frontexu, hraničnej služby EÚ, na pomoc Talianom. Bod tri urýchlenie návratu migrantov do krajiny pôvodu. Bod sedem – zrýchlenie hraničných kontrol a odmietnutie zjavne nepodložených žiadostí o azyl. Aj body osem a deväť obsahujú návrhy na obmedzenie migrácie. Osmička žiada informačnú kampaň, ktorá by odrádzala od nelegálnej migrácie cez Stredomorie, deviatka požaduje viac dobrovoľných návratov migrantov. Desiatka sa týka uzatvorenia zmlúv s okolitými štátmi o zamedzení migrácie do Európy.

Najzaujímavejšie sú však body päť a šesť. Päťka sa týka sprísnenia hraničného dohľadu vrátane „preskúmania možnosti rozšírenia námorných misií v Stredozemí“. Šestka sľubuje „prijať opatrenia na obmedzenie používania plavidiel, ktoré nie sú spôsobilé na plavbu, a zakročiť proti dodávateľským reťazcom a logistike prevádzačov; a zabezpečiť zneškodnenie skonfiškovaných člnov“. To naznačuje plán spoločnej misie EÚ, ktorej úlohou bude fyzicky brániť migrantom pristáť v Európe. Súčasťou má byť aj potápanie lodí, samozrejme, bez posádky.

Toto bol od samého začiatku plán Meloniovej, ako nezabudla pripomenúť na tlačovej konferencii. „Zaujímalo by ma, či teraz všetci budú obviňovať predsedníčku von der Leyenovú, ako obviňovali mňa, že chce potápať lode s migrantmi na palube,“ vyhlásila.

Od prerozdeľovania k zastaveniu

Od desaťbodového plánu k námorným operáciám je ešte dlhá cesta. Ale aj tak to ukazuje na zásadnú zmenu myslenia v Bruseli, ktorého zatiaľ jediným navrhovaným riešením vždy bolo prerozdeľovanie migrantov do členských krajín EÚ. Prvým náznakom vývoja bola kríza na poľsko-bieloruských hraniciach na prelome rokov 2021 a 2022, keď bieloruské tajné služby v spolupráci s tými ruskými prepravili na hranice Únie desaťtisíce migrantov s cieľom ju destabilizovať.

Hoci Varšava používala na zastavenie prúdu migrantov celkom drsné metódy, ako slzný plyn a vodné delá, Európska komisia poľskú vládu podporila. Pravda, nie príliš hlasno, ale napríklad ponúkla aj peniaze na budovanie pohraničného oplotenia, s podmienkou, že tam bude hliadkovať Frontex, čo Varšava odmietla.

Poľský príklad tiež ukazuje, že rázne uzavretie hraníc môže vo výsledku zachrániť viac životov. Ľudia sa prestanú vydávať na cestu, tým pádom nebudú vydaní na milosť a nemilosť prírode a pašerákom.

Dôvodom je, že Európa následky migračnej krízy tak úplne nezvládla.

Napríklad Švédsko zažíva nárast vojen gangov, ktoré sprevádzajú bombové útoky. Minulý rok polícia zaznamenala 90 explózií a 101 pokusov. Tento rok do polovice septembra ich bolo viac ako 100. Mnoho Švédov si neobvyklé násilie spája práve s prílivom migrantov. V Nemecku sa začína spájať zvýšená kriminalita s migračnou vlnou. Po celej Európe narastajú protiimigračné strany, takže bruselský establishment je veľmi nervózny. Tieto faktory by ho mohli dotlačiť k obmedzeniu migrácie.

Nerobiť Európe pohraničníka

Tlaky na udržanie súčasnej politiky sú však silné. Najlepšou cestou k zastaveniu ilegálnej migrácie sa javí spolupráca s krajinami susediacimi s EÚ. Je to v podstate model Erdoğan, keď EÚ zaplatí nejakému autoritárovi za zastavenie migračných tokov. Zafungovalo to s Tureckom, zafungovalo to v Líbyi.

V roku 2017 uzavrela EÚ s Líbyou zmluvu o zadržiavaní migrantov, súčasťou je aj výcvik líbyjskej pobrežnej stráže. Výsledkom bolo uzavretie trasy cez Líbyu, aj keď za brutálnu cenu. Líbyjčania si nerobia príliš ťažkú hlavu s dodržiavaním ľudských práv. Migranti, podľa správy Amnesty International z roku 2020 zažívajú „nezákonné zabíjanie, násilné zmiznutie, mučenie a zlé zaobchádzanie, znásilnenia a iné sexuálne násilie, svojvoľné zadržiavanie, nútené práce a vykorisťovanie zo strany štátnych i neštátnych subjektov, v prostredí takmer úplnej beztrestnosti“. Amnesty International vydala správu, aby zatlačila na EÚ, ktorá sa v onom roku chystala predĺžiť (a tiež predĺžila) zmluvu s Líbyou. Podmienky v Líbyi sú zrejme naozaj strašné, avšak zafungovali. Trasa do Talianska začala viesť cez Tunisko.

My zaplatíme, vy budete robiť špinavú prácu

Práve odtiaľ dorazila väčšina migrantov na Lampeduse. EÚ uzavrela tento rok v júli dohodu o zastavení migrácie aj s Tuniskom. Znova podľa mustry – My zaplatíme, vy budete robiť špinavú prácu. Zatiaľ však ani jedna strana dohodu neplní. V Tunisku sa tiež šíria protiimigračné nálady a Tunisania nesúhlasia s tým, aby sa im tam hromadili ľudia, ktorí smerujú do EÚ. Autoritársky tuniský prezident Kaís Saíd vyhlásil, že nechce robiť Európe pohraničníka.

Existuje však oveľa prozaickejší dôvod, prečo Tunisko neplní dohodu. EÚ ešte nezaplatila. Dôvody nie sú jasné. Avšak ukázalo sa, že dohodu napríklad kritizoval šéf únijnej diplomacie Joseph Borrell. Ten sa oficiálne sťažoval eurokomisárovi pre susedné krajiny Oliverovi Várhelyiovi. „Ako viete (…), v júli niekoľko členských štátov vyjadrilo nepochopenie nad jednostranným postupom Komisie pri uzatváraní tohto [memoranda o porozumení] a obavy ohľadom niektorých jeho častí,“ cituje z listu denník The Guardian. A priznáva, že „nie je jasné, prečo Borrell napísal list dva mesiace po podpise dohody, ale zrejme ide o snahu zabezpečiť, aby sa podobná dohoda neopakovala s ďalšími severoafrickými krajinami bez riadnej konzultácie s členskými štátmi“. V Bruseli sa zákulisná machinácia evidentne snaží obmedzeniu migrácie zabrániť.

Dvaja, ktorí to vzali do vlastných rúk

Vziať migračnú politiku do vlastných rúk je pre národné politiky dosť zložité. Douglas Murray v magazíne The Spectator uvádza príklady dvoch, ktorí sa o to pokúsili – a odvtedy majú opletačky so súdmi. Prvým je Matteo Salvini, terajší taliansky vicepremiér a minister dopravy. Od júna 2018 do septembra 2019 bol ministrom vnútra. Vtedy zakázal lodiam s migrantmi kotviť v talianskych prístavoch. Za toto rozhodnutie čelí už druhému súdu, v ktorom je obvinený z „únosu“ migrantov.

Druhým z politikov je bývalá dánska ministerka pre imigráciu Inger Støjbergová. Tá v roku 2015 dala jasne najavo, že Dánsko nie je krajina k migrantom naklonená priateľsky. Napríklad pretlačila zákon, ktorý umožňoval migrantov zbaviť majetku až do výšky nákladov, ktoré na ich prijatie Dánsko má. Vydala aj nariadenie rozdeľovať páry v azylových centrách, ak jeden z nich je neplnoletý. To podľa vyšetrovacej komisie odporovalo Dohovoru o právach dieťaťa a Európskemu dohovoru o ľudských právach. Dánsky parlament ju vylúčil a súd odsúdil nepodmienečne na šesťdesiat dní väzenia. Trest si nakoniec odkrútila alternatívne, so sledovacím náramkom na nohe.

Až ich pôjdu milióny…

Navyše niektoré krajiny sa evidentne odmietajú vzdať svojej tradičnej proimigračnej politiky. Napriek všetkým problémom, ktoré Nemecko s migráciou má, a naznačovaniu, že prehodnocuje postoj, stále udeľuje granty neziskovkám pôsobiacim v Stredomorí. Čo rozčúlilo práve Meloniovú. Nemecké konanie pôsobí ľudomilne, ale rozdiel medzi aktivistami a pašerákmi je dosť nejasný. A práve dojem, že cesta do Európy je stále otvorená, vedie k väčšiemu prílivu migrantov, tým pádom aj k vyššiemu počtu úmrtí.

K zásadnému stretnutiu zrejme dôjde na októbrovom summite EÚ, ktorý sa na popud Talianska má zaoberať predovšetkým migráciou. Poliaci tvrdia, že EÚ sa chystá zaviesť okamžité prerozdeľovanie nelegálnych migrantov, a chcú to vetovať. Ukáže sa, či za slovami von der Leyenovej sú aj činy, a musí nájsť dlhodobú stratégiu, ako sa s migráciou vysporiadať.

Pretože všetci sa zhodujú, že toto je len začiatok. Do roku 2050 sa má počet obyvateľov Afriky zvýšiť z 1,3 miliardy na 2,5 miliardy. Iste veľa z nich žije v strašných podmienkach a treba s nimi mať zľutovanie. Ak ale EÚ nezvláda státisíce prichádzajúcich, ako to bude vyzerať, až ich budú milióny?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.