REPORTÁŽ: Ako sa žije ľuďom v bratislavských Orešiankach?
Stavbu sídliska vilových domov Orešianky sledujeme už od počiatku. Najskôr ju tvorila obria jama, ktorá vznikla na mieste starých jablčných sadov. Tie boli zrovnané buldozérom a na zrovnanej ploche sa začalo stavať. Po asi troch rokoch sú Orešianky ešte vždy živým staveniskom. Vo viac ako 60 domoch rôznych veľkostí a typov žijú zväčša mladé rodiny a z jednej strany dokonca chráni „mladé“ sídlisko proti hluku a svetelnému smogu 3,5 metra vysoká moderná bariéra tvorená kombináciou gabiónového oporného múru a zemného valu so zeleňou. Pri domoch v rôznych fázach rozostavanosti často stávajú autá budúcich majiteľov, podľa značiek z celého Slovenska.
O tom, ako sa skutočne žije majiteľom vilových domov, ktorých cena holostavby sa pohybuje v rozmedzí 480- až 550-tisíc eur, sme sa rozprávali s tromi manželskými pármi, ktorým sme položili tieto otázky:
1. Ako sa líši realita vášho bývania od toho, čo ste si pod novým bývaním predstavovali?
2. Ste spokojní s dostupnosťou obchodov, služieb, školských zariadení a dopravy?
3. Ak by ste mali porovnať vaše predošlé bývanie a toto nové, ako by ste ohodnotili váš nový životný štandard?
4. Čo vám najviac na novom bývaní vadí a čo naopak vyhovuje?
5. Odporučili by ste podobné bývanie vašim známym?
Soňa (33) na materskej, Peter (43) ekonóm, dcérka Michaela (2)
Soňa: Bývame tu už vyše roka a až teraz si vlastne uvedomujeme, aký to je po Covide rozdiel. Nielen v cenách, keďže sme prišli zo stredného Slovenska, kde sme žili s rodičmi v dome s malým hospodárstvom, ktorí nám v mnohom pomohli. Teraz som na všetko sama, manžel je aj 10 hodín denne v práci a kupujem úplne všetko. Potraviny často v oveľa mizernejšej kvalite, ako som bola zvyknutá. Našťastie, muž má dobrý plat, inak by sme hypotéku a bežný chod domácnosti neutiahli. Všetko šialene zdraželo a keďže tu nikto nemáme plyn a elektrina pôjde hore, nič v budúcnosti neušetríme. Živíme dve autá, ale tu je to úplná nutnosť, pretože sem jazdí len jedna linka MHD. Ak sa zapchá diaľnica, alebo stane niečo na Patrónke, tie kolóny sú nekonečné. Najväčší problém však bude s tým, kde nájsť pre Mišku škôlku a potom školu. V Záhorskej a Lamači nie je šanca, a tak ju budem musieť denne voziť autom hocikde, kde ju vezmú. Niekedy si hovorím, prečo sme sem vlastne išli. Veď u rodičov sme mali všetko: záhradu, krásnu prírodu, veľa priateľov a kopec zábavy. Tu je to stres, zháňanie, nestíhanie a hektické naháňanie za niečím, čo možno ani neexistuje.
Alena (36) chemička, Milan (38) inžinier, syn Ľuboš (8)
Milan: Kým sme sa nasťahovali, boli sme sa párkrát pozrieť, ako stavba rastie. Preto sme vedeli, že tu nie sú žiadne ihriská, obchody, parky, a budeme žiť mesiace na stavenisku, kde je hluk, prach a chodia ťažké stroje. Ale nevedeli sme, že ani vyše rok a pol po nasťahovaní nebudeme mať pri ceste hlukovú bariéru. Takú, akú má polovica sídliska oproti nám. Dom je asi 30 metrov od rušnej cesty a asi 500 metrov od diaľnice, takže ten hluk je silný. Najmä večer a v noci. Žijeme v novostavbe, no pozemok máme miniatúrny. Ledva sme tam dali tri stoličky, stôl a gril. Kým sa tu vybudujú nejaké ihriská, obchody, lekárske stredisko či reštaurácia, tak pretečie Dunajom asi veľa vody. Do obchodu sa vozí žena autom pre každú hlúposť, rovnako tak vozíme syna do školy a na krúžky. Keď sa ide podvečer bicyklovať, vždy tŕpnem, aby ho niečo nezrazilo, a to ide len po tunajších príjazdových cestách. Do lesa ho samého ani nepustím. Boli sme tam spolu na hríboch a stretli čriedu diviakov. Cez deň! S kamarátmi v práci sme sa bavili o tom, ako sa žije v novom dome. Okrem nového domu okolo nie je zatiaľ nič, len stavenisko a ak si spomeniem, že tú hypotéku budeme ešte splácať tak 30 rokov, do spevu mi príliš nie je.
Mira (45) editorka a prekladateľka, Leo (52) pracovník zahraničnej firmy, synovia Jozef (15), Ivan (10)
Mira: Prišli sme do vysnívaného domu, ale teraz máme skôr pocit, že to bol omyl a mali sme si niečo nájsť, tak 30 až 40 km od Bratislavy. Za tú cenu, čo sme už dali do tohto bývania, sme mohli mať dom na dedine, so záhradou, sadom a možno aj bazénom. Prišli sme sem spoza Nitry, hlavne preto, že muž má skvelú prácu vo Viedni, a tak ja môžem robiť to, čo ma baví a starať sa o chalanov a dom. Ale muž ide o siedmej ráno z domu a príde z práce občas aj večer o šiestej. V piatok je taký zničený, že si ľahne o ôsmej večer. Mám pocit, akoby sme sa odcudzovali. Ani synovia nie sú doma. Majú kamarátov po blízkych sídliskách a aj ten mladší príde domov dosť neskoro.
Leo: Celé dni som v práci, potom po ceste domov v Rakúsku nakúpim potraviny. Sú tam lacnejšie a kvalitnejšie, ako u nás. Na rodinu temer nemám čas. Občas si spravíme cez víkend rodinný výlet. Ale potom zasa nestíhame navštíviť rodičov, priateľov, nehovoriac o dovolenke, na ktorú sa dostaneme raz za rok. Udržať životný štandard rodiny na úrovni je čoraz ťažšie a nevyzerá to, že by sme mohli žiť inak. Ak by som stratil túto prácu, sme hotoví! Ak budem úprimný, mal som asi zainvestovať do staršieho domu s veľkým pozemkom aj záhradou niekde v dojazdovej vzdialenosti bližšie k Viedni. Možno napokon skončíme v Rakúsku. Býva tam už zopár mojich známych a zatiaľ sa nesťažujú.