Rok po vražde na Zámockej ulici. LGBT loby neuspela, ale zaslúžime si vedieť viac

Každá jedna vražda je vždy tragédia. Vždy, keď vyhasne život, niekto prišiel o syna či dcéru, matku alebo otca, a preto je namieste súcit.

Po vražde na Zámockej ulici však nebol len čas na súcit, ale okamžite sa prešlo do útoku. Ilustráciou toho bolo, keď minister Horecký (dnes KDH) vyvesil pred ministerstvo školstva čiernu vlajku, a loby sa domáhala, aby tam bola vlajka dúhová.

Nebol na to dôvod a je dobre, že vtedajší minister neustúpil. S čiernou vlajkou nemal nikto problém, to bol a je reálny obraz Slovenska.

Už vtedy sme napísali, že všetko je inak. Ukázal to manifest vraha Juraja Krajčíka.

Žiaľ, prezidentka Čaputová a spolu s ňou celá liberálna scéna a ideologická homoloby prešli okamžite do útoku. Žiadali, aby sa na Slovensku prijala legislatíva, ktorá by povýšila zväzky osôb rovnakého pohlavia na úroveň manželstva. Jedným dychom to nazývali toleranciou a súčasne odsudzovali katolícku cirkev a väčšinu slovenskej spoločnosti, ktorá považuje manželstvo za vzťah jedného muža a jednej ženy. Ukázali, aký veľký rozdiel je medzi dúhovou a čiernou vlajkou. Jedna spája a jedna rozdeľuje.

Žiadne argumenty neplatili. Všetky rozumné výhrady narazili na nemý pohľad alebo ideologickú zatvrdenosť.

Pritom sme v Štandarde ukázali štatistiky, že v krajinách, ktoré majú progresívnu legislatívu v dúhovej agende, je útokov proti homosexuálom a sexuálnym menšinám viac. Toto naozaj nie je riešenie.

Po roku však treba oceniť slovenskú spoločnosť, že tomuto tlaku dokázala čeliť a že sme obstáli.

Keď nás krivým spôsobom kritizoval Európsky parlament, ozval sa slovenský parlament a falošnú ideologickú kritiku správne odmietol.

Hoci kritike čelila katolícka cirkev, bol to bratislavský metropolita, ktorý za obete vraždy odslúžil omšu. Cirkev ani väčšina slovenskej spoločnosti nezačala používať ideologický jazyk (napríklad zavádzajúce slovo homofóbia), aj tu sa ideologická kritika stretla so správnym prístupom.

Keď miesto vraždy na Zámockej ulici využívala na púť hanby prezidentka Čaputová, ktorá tam vodila zahraničné návštevy, vyvolalo to v krajine vlnu pobúrenia a nesúhlasu. Ani francúzsky prezident či nórsky kráľ nevodí zahraničné návštevy na miesta podobných tragédií. Je na to dôvod a nesúvisí to s empatiou k zabitým.

Ideologickú motiváciu médií a politikov odkryli aj iné tragické vraždy, kde tiež išlo o nenávisť, ale prezidentka sa správala inak. Napríklad v prípade 46-ročnej ženy v Michalovciach, ale aj inde. Ak platí prvá veta tohto článku, prezidentka a ďalší politici sa mali zachovať rozdielne.

Nebol a nie je dôvod, aby sme čiernu vlajku nahradili vlajkou dúhovou.

Tlak, aby sa tak pred rokom stalo, bol enormný a pri každej príležitosti sa téma znovu otvárala, ale Slovensko v tomto tlaku obstálo. A to treba oceniť.

Problém je však inde.

Keď krátko po vražde špeciálny prokurátor Daniel Lipšic povedal, že nechce o okolnostiach vraždy a jej vyšetrovaní hovoriť verejne, aby sa tým vyšetrovanie nemarilo, dalo sa to pochopiť.

Po roku však treba zmeniť prístup.

V Štandarde sme od začiatku písali, že vražda na Zámockej ulici je bezpečnostný a nie ideologický problém. Keďže vrah Juraj Krajčík mal živé kontakty na americkú neonacistickú scénu, mali by sme vedieť, či o tom naše tajné služby vedeli alebo nie. Mali by sme vedieť, či išlo o výnimku, alebo máme takýchto extrémistov viac, a či je zaručená bezpečnosť.

Krajčík chcel predsa najskôr zavraždiť premiéra Hegera alebo bratislavských židov. Uvažoval aj nad bývalým premiérom Ficom. Pozornosť preto treba venovať bezpečnosti. Neostáva nám nič iné než veriť, že nový parlament a nová vláda urobia pre poriadok v tejto téme viac.

Obstáli sme voči tlaku pred lobistami, mali by sme obstáť aj vo funkčnosti bezpečnostných zložiek štátu. Dvaja zabití chlapci, ich rodiny a najmä spravodlivosť so šatkou cez oči si to zaslúžia.