Vláda Smeru nemusí byť nutne vzkriesením mafie. Pellegriniho misia znie: návrat pred rok 2020, nie pred rok 2018

Hoci sa Pellegrini ešte začiatkom roka tešil na rolu premiéra vo vláde s progresívcami a súčasnými opozičným stranami, svoj predvolebný obrat k Smeru, ku ktorému ho dotlačil Štefan Hamran, zadefinoval ako hrádzu proti revanšizmu. Smeráckemu.

Kým Robert Fico deklaroval, že nemá náladu a ani energiu na pomstu, ktorú mu veštia a podsúvajú takmer všetky médiá (pričom jeho skutočný zámer nepoznáme), Pellegrini pred voľbami v rozhovore pre Štandard vzniesol obavu, že hoci Ficovi verí, že asi nemá chuť na revanš v silových zložkách, nie je si istý, aké budú chute tých, ktorí zakúsili väzenskú stravu.

U nich môže byť túžba po pomste prirodzene väčšia. Ide najmä o Roberta Kaliňáka a Tibora Gašpara s väzbami na nebezpečnú bödörovskú kliku, o ktorej ambíciách v tejto chvíli tiež ešte nič netušíme. Rovnako nevieme ani to, či im líder Smeru nechá voľný výbeh, alebo ich radšej udrží kdesi na obojku s rádiusom Nitra a okolie.

Líder Hlasu tým vlastne povedal, že vojnu v bezpečnostných zložkách síce ukončí a uzavrie, ale bude to podľa jeho predstáv, nie podľa predstáv starej smeráckej oligarchie. Bude vraj chcieť presadiť svoju umiernenú predstavu, nie mafiánsko-revanšistickú.

Máme teda právo očakávať, aby tento svoj sľub dodržal.

Úloha teda bola zadefinovaná takto: návrat pred rok 2020, ale nie pred rok 2018. Čiže do obdobia, keď bol Pellegrini premiér a kedy došlo k odvolaniu Tibora Gašpara z postu policajného prezidenta a rozbehlo sa úspešné vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktoré nemá v dejinách slovenskej kriminalistiky obdobu. V tomto období došlo aj k zadržaniu a odsúdeniu Mariana Kočnera pre zmenkový podvod, odsúdený bol aj Pavol Rusko.

Pellegrini má na čo nadviazať.

Nebol to zďaleka ideál, najvyššie štruktúry starej mafiánskej gardy stále neboli ohrozené, no už sa začali báť. Zdá sa, že to bolo maximum toho, čoho sme boli schopní.

Po roku 2020 došlo k vojne v bezpečnostných zložkách a množstvu politicky motivovaných stíhaní, ktoré postupne – aj v dôsledku neschopnosti reflexie vážnych zlyhaní – zmenili atmosféru, ktorá sa obrátila proti NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry. Voliči, ktorí ešte pár rokov predtým žiadali Ficov koniec a túžili po vyšetrovaní zločinov z tejto éry, sa pri pohľade na divoké väzobné stíhania, bezprecedentné zásahy polície a popieranie zákona zo strany prokurátorov, zrazu začali obávať o základy štátu, keď uvideli jeho únos z opačnej strany. Zjavne sa im zdal ešte nebezpečnejší ako predchádzajúce koristníctvo Ficovej kliky.

Ľudí neprestali hnevať výčiny starej Ficovej vlády, len boli pod vplyvom vnímania vážnejších rizík odsunuté do úzadia. 

Aj na toto musí Pellegrini myslieť. To, že takýto postoj môže byť aj reálny a nemusí ísť nevyhnutne o naivitu komentátora (hoci stále môže), nasvedčuje niekoľko okolností. Pellegriniho túžba byť za pekného aj pred opačným táborom, snaha o stredovú pozíciu, ktorú si vyžaduje úspešná kandidatúra na prezidenta, a v neposlednom rade aj snaha vymedziť sa voči Smeru.

Tváriť sa však, že táto vláda ponechá Daniela Lipšica na poste šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry a bude sa nemo prizerať, ako budú vládni predstavitelia a ich blízke figúry pravidelne a bez dôkazov zatváraní do väzby – čo je predstava spravodlivosti opozičných denníkov a niekoľkých Lipšicových prokurátorov – je naivná ešte viac.

Ak sa Pellegrini nechce utopiť vo Ficovej šťave, ako mu dnes mnohí oprávnene prorokujú, spolu so Šutajom Eštokom nebude mať inú možnosť, ako sa pokúsiť o návrat k nedokonalému, no celkom úspešnému riadeniu bezpečnostných zložiek z éry Pellegriniho vlády, keď síce policajným prezidentom bol Milan Lučanský, no dosiahol nemalé úspechy.

Mimochodom, symboliku z tohto obdobia dotvára aj to, že do parlamentu sa na kandidátke SNS spomedzi náhradníkov podľa všetkého dostane aj syn Milana Lučanského Adam a ich právny zástupca a exsudca Marián Radačovský.

Pravdaže, nemôžeme zabúdať ani na to, že Pellegrini musí pri riadení bezpečnostných zložiek – nazvime ho „kompromisné“ – prihliadať aj na záujmy ochrany svojej oligarchie, ktorá je do veľkej miery rozkročená medzi Smerom a Hlasom. Fico sa tak v základných rysoch môže spoľahnúť na Pellegriniho človeka na vnútre, keďže hlavné riziká vnímajú tieto dve strany veľmi podobne.

Pellegrini sa tak musí do istej miery pokúsiť o delikátne manévrovanie – zo sebazáchovných a imidžových dôvodov zabrániť návratu starej oligarchie a obmedziť vplyv Kaliňáka, na druhej strane pritom nesmie ohroziť svojich donorov.

Prvý zápas zvedie Šutaj Eštok

Pellegrini prvý úspešný krok na ceste za týmto cieľom urobil, keď si uhájil obsadenie bezpečnostných zložiek (hoci stále nevieme, kto sa posadí na pozíciu šéfa Slovenskej informačnej služby a aké pomery tam zavládnu).

Prvé kritérium, na základe ktorého sa bude dať pozorovať úspech Pellegriniho misie v tomto zápase, bude schopnosť nového ministra vnútra Šutaja Eštoka presadiť sa v rezorte vnútra. Podarí sa mu personálne nominácie v polícii uskutočniť tak, aby dokázal neutralizovať, alebo aspoň obmedziť vplyv Roberta Kaliňáka a Tibora Gašpara, ktorí si svoje figúry v tomto sektore budú vedieť do štruktúr vmontovať aj z boku?

To bude jedna s hlavných otázok a zároveň výkričníkov visiacich nad touto vládou, ktoré do veľkej miery rozhodnú, či pôjde o vládu temna, ako sa vopred rozhodli médiá, alebo bude aspoň čiastočne vzatá na milosť. Faktom je, že tento rozmer si uvedomuje aj samotný Fico a ešte viac Pellegrini, pre ktorého môže ísť o prežitie. 

Šutaj Eštok sľuboval revíziu všetkých vyšetrovaní. Hoci opozícia a médiá tento výrok označujú za „obnovenie vlády mafie“, nemusí ísť nevyhnutne o chybu. Vyšetrovania obsahovali toľko chýb a zlyhaní, že si kontrolu zaslúžia a ako ukázali voľby a dlhodobejšia atmosféra v krajine, žiada si ich aj demokratická väčšina populácie.

V tomto kontexte môže novému ministrovi vnútra, paradoxne, prospieť aj to, že vzhľadom na zásah špeciálneho prokurátora nebude môcť vyhodiť vyšetrovateľov „čurillovcov“. Pellegrinimu by pomohlo, ak by preukázal trochu veľkorysosti, prípadne ak by jeho minister naznačil, že síce preverí zlyhania vyšetrovateľov, ale ich stíhanie by rád videl zastavené.

Dôležité pre neho však bude dodať, že popri preverení práce vyšetrovateľov si nežiada ukončenie vyšetrovania vážnych káuz.

Ani to by nemuselo byť nepriechodné. Toho sa už dnes totiž nemusí obávať ani Robert Fico.

Časy, keď mal skutočné obavy, ako vysoko zarúbu policajné vyšetrovania, sa už dávno skončili. NAKA a špeciálna prokuratúra pod vedením Matovičovho bývalého advokáta a exposlanca tri a pol roka fungovala v režime ústredného predvolebného sľubu a základnej objednávky Matovičovej vlády – „dostaneme Fica do basy“.

Hoci to bol ich prvoradý cieľ, a dostali k tomu nielen výdatnú podporu médií – ktoré každým dňom avizovali, že čochvíľa dôjde k zatknutiu Fica – a absolútne krytie vlády, ktorá si zatvárala oči a tolerovala ich vážne zlyhania, za celý čas nedokázala lídrovi Smeru nič „prišiť“ a odhaliť čosi, čo by sa aspoň z diaľky podobalo na dôkaz použiteľný pred súdom.

Vyšetrovatelia a prokurátori dokonca dostali možnosť zneužívať inštitút kajúcnika a fakticky oslobodiť každého mafiána, ktorý bol ochotný svedčiť tým správnym smerom a ktorý by vyšetrovateľom pomohol postupne vystúpiť až k smeráckemu olympu. Bezvýsledne.

Napokon prišlo Ficovi obvinenie za to, že údajne nezákonne zbieral informácie o daňových podvodoch svojich politických oponentov (napríklad Kisku), z čoho vyšetrovatelia účelovo uvarili zločineckú organizáciu. Ten prípad bol absurdný, čosi vážne však odhalil. Začala byť zjavná bezmocnosť armády špičkových prokurátorov s uvoľnenými rukami pri love na Fica…

Prokuratúra po novom

Ďalším dôležitým bojiskom bude prokuratúra, najmä Úrad špeciálnej prokuratúry. Ten nevyhnutne potrebuje vedenie, ktoré nebolo kľúčovou súčasťou vojny v polícii.

Faktom je, že Daniel Lipšic vzhľadom na svoje namietanie zaujatosti v množstve najvážnejších káuz nemohol vykonávať efektívnu kontrolu a riadenie svojho úradu. Nemohol zakročiť napríklad ani vtedy, keď mu podriadení zdiveli pri stíhaní Vladimíra Pčolinského, jeho bývalého a dlhoročného blízkeho spolupracovníka.

Mimochodom, koniec Lipšica si neželá len akási mafiánska zberba, ako sa to v našej domácej mytológii pestuje, ale aj množstvo slušných sudcov a prokurátorov, ktorí sú úprimne zdesení z toho, čoho sme posledné tri roky boli svedkami pri vyšetrovaniach, zatýkaniach a ohýbaní práva, zákonov a procesných postupov.

Hlas týchto ľudí sa do hlavných médií až na výnimky nedostal. Nezapadal do moderného Eposu o Gilgamešovi a vymykal sa dokonca aj zo scenára o Harry Potterovi.

Odstránenie Lipšica však otvorí aj hrozbu z toho, kto ho nahradí a čo bude nasledovať. Vzhľadom na to, ako Pellegrini nastavil svoje „predvolebné sľuby“ v tomto sektore, aj v tomto musíme mať od neho isté očakávania.

Ak sa vláde podarí odsunúť súčasné vedenie špeciálnej prokuratúry, nemusí to nevyhnutne znamenať katastrofu. Na tomto úrade je stále dostatok vážených a slušných prokurátorov, ktorí vo svojej profesii nikdy neuhli, na druhej strane sa diskrétne – a rozumne – držali bokom od kontroverzných a divokých vyšetrovaní.

Najvýznamnejším a najdôveryhodnejším prokurátorom z tejto kategórie je Ján Šanta, ktorý sa venuje náročným ekonomickým kauzám a má povesť poctivca zo „starej školy“, ktorý ctí pravidlá a zahltený svojou prácou nerád vykúka ponad tisícstranové spisy na ich politické súvislosti či mediálne kontroverzie.

Počas vojny v polícii si udržiaval rozumný odstup od svojich toxickejších kolegov a ponorený do svojich spisov sa k nim nikdy mediálne nevyjadroval. Mohol by tak byť priechodný aj pre „revanšistické“ krídlo, médiá by mu vzhľadom na jeho zásluhy a čistú a nedotknutú minulosť nedokázali nič vytknúť a na prokuratúre by zavládla dôvera, že sa oprášia zanesené mantinely práva a nastane pokus o návrat nejakého aspoň základného poriadku.

Mimochodom, práve Šanta svojím spôsobom symbolizuje éru „2018 – 2020“, keďže to bol on, komu sa podarilo v extrémne náročnej kauze právoplatne dostať do väzenia Mariana Kočnera. Šanta bol zároveň dlhoročným blízkym spolupracovníkom Maroša Žilinku, keď mu bol bezprostredným podriadeným na sekcii ekonomickej kriminality ÚŠP. Je medzi nimi základná dôvera a profesionálny rešpekt, čo sú vlastnosti potrebné na ukončenie deštruktívnej vojny medzi generálnym a špeciálnym prokurátorom, ktorá posledné roky paralyzovala tieto kľúčové inštitúcie štátu.

Dá sa pritom predpokladať, že Šanta – spolu s veľkou časťou právnej obce – rozumie mnohým argumentom Žilinkových 363-trojok, ktoré médiá bez hlbšej analýzy plošne odsúdili.

Mnohí kvalitnejší prokurátori a policajti sa dnes obávajú, čo sa bude s ich úradmi diať, a dnes s obmedzenými, no nádejnými očakávaniami sledujú, čo sa Pellegrinimu podarí vyboxovať. Ak ich nepresvedčí, že má zmysel zostať – a na to bude musieť pokračovať v rozbehnutých vyšetrovaniach vážnych zločinov – Eštokovi sa polícia zosype v rukách.

A s ňou aj zmysel Pellegriniho Hlasu, ktorý nebude odlíšiteľný od svojho staršieho a silnejšieho súrodenca.