Čo sa vlastne stalo? Dovoľte krátky citát:

„O vysokých školách a univerzitách sa neraz hovorí, že majú byť apolitické. Ja si to však nemyslím, politický postoj je dôležitý, pod pojmom politika chápeme široké spektrum problémov, ktoré sa nás dotýkajú a ku ktorým si formujeme určitý názor.“

To sú slová rektorky VŠVU Koklesovej. Bola si dobre vedomá, že jej príhovor znamená vyjadrovanie politických postojov. Sama však kontroverznosť svojho počinu preventívne relativizuje.

Jej myšlienka si zasluhuje minimálne tri poznámky.

Po prvé, vysoké školy majú byť apolitické nie preto, že sa to „neraz hovorí“, ale práve preto, že je to požiadavka vysokoškolského zákona. Ten v § 4, ods. 4 politickým stranám a hnutiam zakazuje vykonávať „politickú činnosť“.

Po druhé, nejde len o požiadavku zákona, ale aj o pravidlo, ktoré je dobré samo osebe. Jeho účelom je totiž chrániť slobodu a autonómiu akademickej pôdy pred jej politizáciou. Pred tým, aby sa nestala rozvášneným bojiskom znepriatelených politických táborov.

Domnievame sa, že rektorka v striktnom zmysle slova zákon neporušila. Súčasne však svojím politickým aktivizmom koná proti jeho duchu. A jeho budúcemu porušeniu otvorila dvere. Jej politické pohľady sú totiž bez väčších ťažkostí spojiteľné s konkrétnymi politickými subjektami, s tými, ktoré nedokázali vyhrať voľby.

A po tretie, pochybne pôsobí samotný spôsob, akým sa na akademickej pôde pokúsila legitimizovať propagáciu vlastnej politickej preferencie. Vystačila si s dvoma veľmi vágnymi tvrdeniami. Uviedla, že: (i) „politický postoj je dôležitý“ a (ii) pojem politika pokrýva „široké spektrum problémov“.

To, samozrejme, nikto príčetný nepopiera. Nepopierajú to ani samotní víťazi volieb, rozumej jej primárni ideologickí rivali. Asi by však ostala zaskočená a možno aj pobúrená, ak by analogickým spôsobom argumentovali rektori, ktorí majú blízko k súčasnej koalícii, aby obhájili oslavnú politickú reč na akademickej pôde v prospech volebných víťazov - koaličných strán.

Mohli by to hájiť tými istými slovami: Veď politický postoj je predsa dôležitý a politika sa dotýka širokého spektra problémov, či nie?

Prípadné schvaľovanie politizácie VŠVU preto bude viesť k vyššie naznačenému problému. Budeme čeliť otázke, či môžu akademickú pôdu politizovať len tí, ktorí majú "správne" názory, alebo aj tí, ktorých názory sú "nesprávne"? A kto na univerzite určí, ktoré politické názory sú tie "správne"? Aktuálny akademický držiteľ výkonnej moci?

Riešenie tohto problému je jednoduché: politický postoj patrí do politiky, nie na univerzitu.

Pekné frázy maskujú ideologickú agendu

To však nie je všetko. Rektorka Koklesová tiež vyhlásila, že VŠVU sa „zaujíma o vonkajšie prostredie, vníma potreby našej spoločnosti a súčasne sa snaží v niektorých situáciách vykonať nápravu“. Samotná myšlienka nie je problematická. Problém vzniká až vtedy, keď ju akademický funkcionár naplní radikálnym ideologickým obsahom.

Rektorka sa ako štatutárka vysokej školy rada angažuje v kultúrnych vojnách. K dekoráciám patrí napríklad dúhová vlajka, ktorú umiestnila na budove VŠVU. A hoci k tomu rada poskytuje humanistický naratív, práve takto dochádza k politizácii inštitúcie, na čele ktorej stojí. Dúhová vlajka je totiž viacznačný ideologický symbol, ktorý na verejnú budovu nepatrí.

Takýto progresívny aktivizmus je značne sporný. „Záujem a nápravu“ preto možno nepotrebuje len vonkajšie prostredie, ale ešte viac prostredie vnútorné, prostredie samotnej VŠVU, respektíve jej ideologicky zradikalizovaného vedenia. Zdá sa totiž, že jej vedenie nastúpilo na trajektóriu aktivistického výkonu verejnej moci, čo je v protiklade s jej riadnym výkonom.

Kultúrna pohroma na obzore

Prváci si však museli od rektorky Koklesovej vypočuť aj katastrofický scenár ohľadom dopadu pôsobenia novej vlády pre slovenskú vzdelanosť a kultúru, či hodnoty humanizmu. K tomu im poskytla aj celú sadu rád, ako správne prečkať nadchádzajúcu kultúrnu a politickú pohromu.

Ešte podivnejšie pôsobí jej apel, že VŠVU sa nesústredí len na rozvoj umeleckých talentov, ale plánuje študentov naučiť, „aké je to byť aktívnym občanom našej krajiny, aké to je vedieť sa správne a statočne rozhodnúť a súčasne vykonať nejaký druh nápravy“. Súdiac podľa jej politických postojov, predstava, že mladí umelci budú ideologicky správne naformátovaní nepôsobí veľmi príťažlivo pre slovenské umenie a kultúru.

Totiž, ak sa VŠVU pod jej vedením táto ambícia naozaj podarí, môže to mať negatívne dôsledky pre kultúru samotnú. „Správne“ ideologicky sformátovaní umelci – posluhovači totalitných režimov – boli totiž pre kultúru vždy skutočnou pohromou.

Jozef Jankovič, ktorého drobná ilustrácia - takzvaná péefka z roku 1989 - sprevádza tento text, nie je zvolená náhodne. Profesor Jankovič bol prvým ponovembrovým rektorom VŠVU a významným umelcom, ktorý demaskoval ideológiu. Ľudia, ktorí ho poznali bližšie, vedia, že zďaleka nešlo len o komunizmus. Jankovič veľmi rýchlo a prenikavo porozumel aj súčasným západným ideológiám. Niektoré trendy, toré sú vypuklé posledné roky, vnímal už pred Novembrom 1989.

Pani rektorka Koklesová práve robí niečo, čo nie je hodné pamiatky jej ďaleko významnejšieho predchodcu. Inými slovami, súčasná VŠVU sa s odkazom Jankoviča začína rozchádzať.

Ak ostal Jankovič ešte zapísaný v pamäti tejto školy, malo by ňou "tvorivé politizovanie" pani rektorky otriasť. A malo by vyvolať reakciu a odpor. Práve s odkazom na Jankoviča a ďalších slovenských umelcov dvadsiateho storočia.

Zatiaľ však, smutná správa, počuť najmä ticho.

Netreba však strácať nádej. Slobodný umelecký duch koniec-koncov neudusí nijaká ideológia, ani tá dúhová.