Aktivistický verzus riadny výkon verejnej moci. Ako progresívci unášajú štát

V posledných dňoch sme boli svedkami dvoch principiálne odlišných postojov vysokých štátnych úradníkov k verejnému kultúrno-etickému aktivizmu. Slovenské veľvyslanectvo v Maďarsku pod vedením Pavla Hamžíka podporilo dúhový pochod v Budapešti, ktorý sa uskutočnil v sobotu 15. júla. Celkom odlišný postoj zaujal verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, ktorý oznámil, že sa osobne nezúčastní sobotného dúhového Pride v Bratislave.

Ombudsman však zároveň informoval, že sa nezúčastní ani na konzervatívnom pochode Hrdí na rodinu. Cez svojho hovorcu odkázal, že „verejný ochranca práv chce pomáhať každej komunite, nie však aktivitami, ktoré by mohli byť vyložené ako účasť na ideologickom diskurze v spoločnosti“.

Je zrejmé, že svojím postojom jasne ukazuje, že nezdieľa postoje svojich (progresívnych) predchodkýň Márie Patakyovej a Jany Dubovcovej. Sám uvádza, že rečniť pri takýchto príležitostiach na tribúne je ústavným právom občanov a zdôrazňuje, že „ak by štátna moc vstúpila nohou na túto tribúnu, tak dôjde k ingerencii štátneho orgánu“. Analogicky vníma aj vyvesenia dúhovej vlajky na svoj úrad (kam patria iba štátne symboly), a preto sa tejto aktivity zdrží.

Aktivizmus verzus riadny výkon verejnej moci

Tradične sa proti progresívnym excesom (Patakyová, Dubovcová, Hamžík) ozýva kritika. V zásade ide o to, že verejnú funkciu nemožno zneužívať na presadzovanie kultúrno-etickej agendy, ktorá je predmetom intenzívneho domáceho politického zápasu. Nieto ešte v situácii, keď má vláda len (jemne povedané) sporný demokratický mandát.

Treba si uvedomiť, že (akýkoľvek) veľvyslanec reprezentuje Slovenskú republiku ako ústavnú demokraciu, a nie sám seba, svoju progresívnu bublinu či výlučne progresívne zmýšľajúcich občanov našej vlasti. Naopak, mal by vo svojej činnosti rešpektovať rámcový ústavnoprávny konsenzus, ktorý sa prejavuje napríklad tým, že ústava chráni manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy.

Rovnako platí, že verejný ochranca práv sa nemá podieľať na erózii právneho poriadku aktivistickými excesmi, najmä v podobe vyvesenia dúhovej vlajky na budovu svojho úradu, ako sme toho boli, žiaľ, svedkami v minulosti. Pre takýto záver existujú v demokratickom právnom štáte zásadné argumenty.

Ideologický výkon verejnej moci ako riešenie?

V reakcii na Hamžíkovu kauzu však v konzervatívnom tábore zaznel aj zaujímavý návrh, ktorý vidí riešenie v akejsi ideologickej „reciprocite“. Lukáš Krivošík z Denníka Postoj vidí riešenie v tom, že konzervatívci do budúcna prijmú „progresívne pravidlá hry“ a sami budú pri výkone svojej verejnej moci v zahraničí presadzovať vlastnú kultúrno-etickú agendu. Inými slovami, navrhuje akýsi „stret ortodoxií“ pri určitých aspektoch výkonu štátnej moci

Konkrétne navrhuje, aby sa KDH zaviazalo, že bude presadzovať, aby Slovensko uskutočňovalo „pro-life zahraničnú politiku“. Táto politika by mala mať aj symbolický rozmer, napríklad v tom, že slovenský diplomati by sa zúčastňovali pro-life podujatí v zahraničí.

Krivošíkovmu návrhu nemožno uprieť zjavnú atraktivitu. Správne poznamenáva, že aj v prípade ochrany počatého života ide o ľudské práva. Sympatické je aj to, že apeluje na konzervatívcov, aby neprenechávali „interpretačnú nadvládu“ pri ľudských právach progresívnej ľavici.

Pokušenie či príležitosť?

Na progresívne excesy treba reagovať – otázka je však, ako to urobiť vhodným spôsobom. Aké princípy by sme mali v tejto otázke presadzovať?

Na jednej strane je zrejmé, že ak konzervatívci budú v tejto otázke pasívni a aktvistické pole prenechajú progresívcom, znamená to „premrhanú príležitosť“ na presadzovanie konzervatívnej agendy. Súčasne to bude pôsobiť ako ich rezignácia na problematický stav, keď sa v štáte uplatňuje politika „dvojakého metra“ – čo je progresívcami tolerované, by bolo „konzervatívnym škandálom“.

Na druhej strane je však celkom zrejmé, že ak by konzervatívci pristúpili na kontroverzné progresívne pravidlá hry – v skutočnosti by ich legitimizovali. Vskutku by prijali myšlienku, že vrcholoví reprezentanti štátu doma aj v zahraničí môžu využívať verejnú moc na presadzovanie vlastnej ideologickej agendy, ktorá je predmetom prebiehajúceho politického zápasu.

Spôsob výkonu moci a dôvera v štát

Osobne sa mi zdá lepšie obhajovať ideu výkonu verejnej moci, ktorá nie je ideologicky aktivistická, ale vyznačuje sa primeranou dávkou zdržanlivosti a pohybuje sa striktne v hraniciach ústavnosti a zákonnosti. A nesnaží sa o akékoľvek ideologické "ohýbanie ľudských práv".

Z tohto dôvodu je potrebné verejného ochrancu práv naozaj pochváliť, a to za riadny výkon jeho funkcie, výkon v súlade s ústavou a zdravým rozumom. To isté však, žiaľ, nemožno povedať o konaní slovenského veľvyslanca v Maďarsku. Kritika veľvyslanca je však nevyhnutne tiež kritikou ministra zahraničných vecí „vlády odborníkov“, ktorý ideologické excesy svojho podriadeného toleruje. A vlastne aj kritikou prezidentky.

Vlastne to ani neprekvapuje. Po tom, ako vláda prezidentky práve prišla o svoj „konzervatívny figový list“ v podobe ministra Ivana Šimka, len zosilnel odôvodnený pocit, že prezidentka nevymenovala vládu odborníkov, ale skôr „vládu progresívcov“. Toto je zjavný príspevok Zuzany Čaputovej k polarizácii obyvateľstva. Jej zámerne uhladeno-nekonfliktný a empaticky vyznievajúci štýl komunikácie túto realitu nedokáže nijako zamaskovať.

Je smutnou realitou, že na Slovensku progresívci nepotrebujú vyhrať voľby na to, aby vládli. A ešte smutnejšie je "pomalé, ale isté" nátlakové presadzovanie progresívnej agendy naprieč mocenskými orgánmi štátu (ako to najlepšie ilustruje Lengvarského transgenderová revolúcia), či už progresívci vládnu, alebo nevládnu. Pritom je zrejmé, že takýto výkon verejnej moci zásadne oslabuje dôveru ľudí v štát.

Na záver rečnícka otázka: čo reálne obnovuje dôveru v štát? Je to skôr ústavne čistý postoj verejného ochrancu práv alebo kontroverzný aktivistický čin veľvyslanca v Budapešti?